Vyrývanie (aj) do jazyka (aj) médií
Na tom, čo pred takmer dvadsiatimi rokmi hnevalo tých, čo aspoň trochu rozumeli novinárskej a redaktorskej a redakčnej práci, teda na devalvácii jej kvality, sa nič nezmenilo. Presnejšie, nezmenilo sa k lepšiemu. A nielen v médiách, ale ani v knihách... Naopak. To s čím sa stretávame na mediálnom trhu sú vo veľkej väčšine šmejdy. A žiaľ, už nielen jazykové.
Bohatstvo netrblietavé, neokázalé, nespupné, neoháňajúce sa mocou, titulmi ani vyznamenaniami či vplyvnými známosťami. Pripomenul mi ho stĺpček uvádzajúci príbehy dovtedy mediálne neznámych, no v živote významných osobností, o ktorých nám v roku 1995 do vtedajšej redakcie Nedeľnej Pravdy písali na našu výzvu čitatelia. Príbehov pošta doručila množstvo a my sme výberom z nich vyzdobili celé vianočné číslo. Inšpirovali nielen k zamysleniu, ale aj k akémusi otvorenému listu tým, ktorí sa často cítia kýmsi viac ako tí, ktorým často nesiahajú ani po päty. Na tom sa ani po bezmála tridsiatich rokoch nič nezmenilo. Opätovné zverejnenie tohto akoby otvoreného listu je teda, žiaľ, stále namieste.
Podľa českého sexuológa Radima Uzla je to zbližovacia droga; obsahuje kyselinu valerovú, ktorej fytosteroly sa dajú prirovnať k feromónom a ľudské telo na ňu reaguje štyrikrát dlhšie ako na bozk. Indiáni si ju cenili ako afrodiziakum, zdroj duchovnej múdrosti a energie. Neskôr sa dávala vojakom na dlhé pochody, mníchom a mníškam na obdobia pôstov, kvakeri verili, že odrádza od alkoholu, Francúzi že lieči zlomené srdcia. Madame Pompadour ju používala ako nástroj zvádzania.
„Najväčšou starosťou starostu musí byť to, aby boli ľudia spokojní,“ povedal mi raz voľakedajší starosta Špačiniec Ľubomír Matlák. O tom, že sa o to usiloval svedčí i toto konštatovanie: „Keď zavŕšim toto volebné obdobie, budem mať vo funkcii v prospech občanov odslúžených dvadsaťpäť rokov.“
Všimli ste si spojenie „odslúžených v prospech občanov“? Post na čele obce, okresu, kraja, vyššieho územného celku, parlamentu, vlády i štátu je ním charakterizovaný najlepšie. Nie všetci „slúžni“ si však uvedomujú, že ich výsadou a povinnosťou nie je vládnuť, ale slúžiť…
Kedysi im patril istý druh vážnosti, možno až úcty, zaručene však rešpektu. Teda aspoň niektorým. V súčasnosti sa rešpekt, aký im (aspoň niektorým) prináležal, prepadol do zabudnutia, rovnako, ako sa prepadol rešpekt k ich večným súpútnikom učiteľom...
Prišiel deň rozlúčky s najstarším synom. Celá rodina vyprevádzala vojaka. Všetci mali v očiach slzy. No len Katka plakala usedavo, ako by jej vytŕhali srdce z hrude. Večer, keď už všetci spali, stiekla zo sĺz znova. Lebo na slová najstaršieho syna sa bez sĺz myslieť nedalo:
„Dovidenia, mama, dávaj mi pozor na otca.“
To mama povedal prvý raz.
Rekord bežkyne a v súčasnosti trénerky Jarmily Kratochvílovej (*1951), bývalej československej atletickej reprezentantky z Golčovho Jeníkova dovŕši deň pred otvorením tridsiatych novodobých olympijských hier 2012 v Londýne, 29 rokov. Keby ho práve na nich niekto prekonal, stalo by sa to v tridsiatom roku jeho trvania...