Večným perom

Marta Moravčíková

Aj za zatvorenými dverami pozná, kto chýba, kto sa krčí, aby vyzeral čo najnenápadnejšie, koho viac zaujíma pavúk na stene ako text v knižke. Aj bez načúvania, iba čo si uši obtrie, vie, že za prvými dverami zľava sa píše písomka, vedľa rozhadzuje rukami obľúbený Pascal, piate dvere vpravo sa chvejú od pritlmeného chichotu, a to je neomylne hodina prírodopisu s novým učiteľom. Pozná dokonale každý kútik svojho kráľovstva; neomylne sa vyzná v riaditeľových muchách; presne vie, ako a čím uchlácholiť ktorú učiteľku; má absolútny prehľad o rozvrhu aj suplovaní.

Ilustračka: PhoTel

Bez jeho vedomia sa nevyrieši ani jedna výchovná dilema. Záškolákov má v malíčku počtom aj menovite; blahosklonne obchádza notorických (jeho úrad, pravdu povediac, neveľmi si vážiacich) bifľošov; ak (a ako) sa len dá, chráni večných oneskorencov, trochu lajdákov a byľku hochštaplerov. Špeciálne vyvinutým zmyslom, ktorý má len on totiž cíti, že práve na tých raz bude jeho alma mater hrdá.

Niet lepšieho riešiteľa sporov; niet nekompromisnejšieho sudcu, ak ide o zaplatenie za rozbité okno; niet (často) lepšieho výchovného poradcu, lebo málokto pozná aj najtajnejšie zákutia študentskej duše tak dokonale ako on.

Má výsadné právo prvých krokov po ešte tichých chodbách školy i posledného pohľadu na lavice vzdychajúce pod ťarchou stoličiek. Pred ním nemožno ukryť tajnú cigaretu ani prvú lásku; odhalí každý švindeľ, ale sa aj rád zúčastní na nejednom fígli. Aj vyplakať sa k nemu možno prísť.

Možno s ním skrátka zažiť všetko dobré i zlé, pekné i škaredé, výnimočné i obyčajné. Všetko tak, aby sa malo na čo spomínať, aby nikdy nevymizol z pamäti, aspoň tak, ako sa z nej nedá vytrieť dobrý učiteľ. Pravda, musí byť taký, ako sa patrí, so všetkými plusmi a mínusmi, so všetkými proti, najmä však za. Školník – osobnosť. Taký, čo si zaslúži zápis na večne zelenú tabuľu študentskej pamäti.