Stačí pevná zem
Muž, o ktorom bude reč, nechcel, aby bolo pomenované, čo možno iba prežiť.
Človek s každým dňom zrenia váži skutky statočnejšie. Opatrnejšie narába aj so slovom. Málo mu záleží na bodkách, čiarkach a výkričníkoch, no veľa chce vysloviť pravdy. Muži v čase zrenia mlčievajú a oslovujú život skutkami.
A preto rešpektujem želanie svojho kamaráta a zapíšem kus jeho života pre vás bez mena.
Má ruky baníka, srdce básnika a dušu plnú slov. Viac nesplnených a nenaplnených, viac prebudených ako dosnívaných, ale predsa nejaké zostali, hoci možno aj proti vôli. A ešte: má len pol žalúdka. Zubov o toľko menej, koľko ich zostalo pod uhlím, a jazvy na srdci.
Ale dnes už má aj syna vojaka, syna budúceho baníka, syna školáka aj dcéru škôlkarku. A má aj ženu, ktorá z tých štyroch detí porodila iba jedno. Vtedy ešte môjho kamaráta nepoznala.
Aby rozprávanie bolo jednoduchšie, nazvime ho len Janko. Oženil sa veľmi mladý, skoro ako vrabčiak Čimo. Len o rodinu sa vedel lepšie postarať. Vtedy, keď sa mu narodil prvý potomok, aj keď k nemu pribudli ešte dvaja mladší. Jeho listy začali chodiť hustejšie a hovorili prostou rečou robotných rúk.
Keď prihodíš uhlie, rozvatríš dobré kachle do horúceho tepla. Rodinný kozub však nerozplamení ani najkvalitnejší antracit. Aby sa stvorilo teplo, letokruhy dreva sa musia spojiť s láskavými čiarami teplej ľudskej dlane; a udržiavať rodinné kozuby určila príroda ženám.
Bola zriedkavo pekná, Jankova žena. Zriedkavá žena. Žena-prvá láska, žena-matka prvého syna, žena-inšpirácia, žena-sen.
Žena sa objavila, muž sa zamiloval. Na rukách by bol nosil. Lenže ruky mal od uhlia a ešte trochu poškvrnené atramentom. Ruky zvyknuté pracovať.
Kvety
Sú také kvety,
ktoré vedia plakať.
Keď ich náš dotyk rozruší.
A potom jesenno je na duši.
Z očí nám more naprší.
Z jeho prvého syna už bol mládenec, keď som dostala nezvyčajný list. Bola som v rozpakoch. Nevedela som, čo naň odpovedať. Lebo taký list príde človeku azda len raz v živote. A najradšej by sme ho nikdy nedostali.
Bol som v Bratislave tri dni, ale už poznačený rodinnou krízou, ktorá sa skončila rozvodom. Pre Teba by to bola zaujímavá téma na reportáž. Práve teraz, v Medzinárodnom roku dieťaťa. To vieš, ostali mi traja chlapci. Ich vlastná matka ich nechce – našla si totiž milenca a ten jej „nahradil vše i mé syny“, ako mi napísala. Nerád sa o tom šírim, je to čosi nezmyselné, kruté voči chlapcom. Najmä preto, že sú to dobrí chlapci. Ale vždy doplácajú nevinní…
Reportáž som nenapísala. Takáto téma bola priveľmi atraktívna. A potom, život sa nezastavil, a písal sa ďalej. Dozvedela som sa to z ďalšieho listu.
Básnik Janko
A tak sme sa teda trápili, ako sme vedeli. Na súde, pri tých mnohých pojednávaniach som spoznal ženu, ktorú si vážim. Bola predsedníčkou senátu, ktorý určoval výživné a zverenie do výchovy. Volá sa Katarína, má dvojročnú dcérku, a tak sa nám zväčšila rodina. Zatiaľ nám to vychádza bez nejakej sentimentálnej zaľúbenosti, ostatné ukáže čas.
Bolo mi veru všelijako. To vieš, každý deň treba čosi oprať, navariť, nakúpiť, ožehliť, sem-tam čosi upiecť a tak dookola. Teraz sú zasa iné problémy. Na sobáš zatiaľ nepomýšľame.
Cesta k Jankovi ubiehala rýchlo a voňala čerstvou oráčinou. Prijali ma, ako by som bola odišla včera a vrátila sa dopovedať načatú vetu. Všetko bolo, ako má byť. Zanedbaná domácnosť sa spamätávala z niekoľkoročného chaosu. Katka je gazdiná s ceruzkou v ruke. Jankova nová dcéra zbožňuje bratov, tí ju vodia do jaslí, zvykajú si na tetu.
Najprv sa však treba rozviesť. Katka je skúsená právnička, priveľa osudov musela rozviazať, aby sa zahrávala so životmi siedmich ľudí. Prežívala manželstvo, do ktorého ju nahovorili, stavala na nohy mládenca, ktorého bolo treba ustavične podopierať. A ona už nechcela byť stĺpom.
Prísna sudkyňa. Vie stúpať do svedomia chlapom, čo prepijú každú výplatu, mamám, čo o seba nedbajú, rodičom, čo žiadajú povoliť sobáš pre nedospelé deti.
Kto vkročí do jej duše? Nájde sa odvážny? Nájde sa právo?
Bojuje o každú korunu pre cudzie deti, ktoré nikdy nevidela. Hľadá paragrafy, spisuje zápisnice, navlieka na seba čierny talár, aby bojovala o jasnejší život stoviek detí. Prischla jej prezývka sirotská mater. Dnes viac ako včera letia tie slová vzduchom, keď prejde po ulici. Alebo aj, že „sa zbláznila“. Uviazať sa na tri cudzie decká!
Na lásku sa nepýtam. Je neskoro po polnoci, Katka umýva riad, prepiera košeľu, sadá si k rozpočtu. Minka už vybavili. Teraz treba od gruntu obliecť najmladšieho. Veľkému chystajú prekvapenie pod stromček. Najnutnejšie majú všetci.
Nepýtam sa na lásku. Katkina dcéra visí na krku veľkého muža a nežne z neho doluje žuvačku. Ráno s ňou pôjde k lekárke. Teraz jej capol po zadku, lebo neposlúcha. Chcela by, aby ju poľutovali, ale mama ju neratuje. Mama má konečne normálnu rodinu. Aj o to výchovné capnutie je s kým sa podeliť.
Láska je slovo. A Katka musí robiť guláš, zajtra by chcela parené buchty, a ešte musí kúpiť dvojo nohavíc, ponožky zalátať, okná umyť a napísať dva tucty rozsudkov. Treba tu ešte vravieť o ľúbosti?
Bolo mi u nich dobre. Deti boli ako myšky, po kútoch sa usmievali, aj keď ešte viac placho ako šťastne. Lebo s deťmi je to tak, ako mi napísala Jankova mama, keď sa trom chlapcom, ktorých sa Katka starala, ozvala vlastná mať: Veď nakúpila na tých chlapcov, dosť sa stará o nich, ale myslím si, že tá mamka im predsa len chýba. A nič sa nedalo robiť, keď ich nechcela...
Detské oči plné dospelosti ma zobudili ešte na svitaní. Raňajky, jasle, škola, zamestnanie. Taký normálny život. Na obed obed, na večeru večera, teplá, nie iba kus chleba. A predsa je za mamou ešte boľavo. Predsa to bola mama. S tetou je lepšie, sýtejšie, čisto aj útulno, ale ako to bude ďalej?
Ďalej sme si zase len písali. Teraz už v trojici. Katka o tom, koľko fliaš uhoriek a slivák nazavárala, čo ešte treba kúpiť do bytu a že už aj vymaľovali, a Janko o ostatnom: Keď si občas s niekým nerozumieme, to je predsa samozrejmé a pochopiteľné. Aj vo vzťahu dvoch ľudí je toľko zákrut a odbočení, že im je ťažko nájsť niečo spoločné. Prinajmenšom chce každý čosi iné. Muž ženu a žena muža...
Našli sa tí dvaja vyhnanci do spoločného hniezda? A hľadali sa vôbec? Čo treba k životu, aby sa neprežil len z nohy na nohu?
Stačí pevná zem.
Treba ju zrnu, aby vyklíčilo do klasu, treba ju stromu, aby mal kde vyrásť i kam spadnúť pri stínaní, uhliu, aby sa mohlo narodiť, treba ju človeku, aby mal kam vyrásť a z čoho žiť. Našli ste, kamaráti, pevný bod?
U nich to bolo takto – namiesto poštára s výživným sa raz za dverami objavila troch synov vlastná mať. Chcela sa vrátiť (lebo ten jej ju bíja), bola samá modrina. Čo spraví Janko? Ako zatne zuby Katka? Dospelým sa ťažko pregĺgalo; trochu jachtali. Deti pred materou, čo ich porodila, ušli do izby.
Ľudia všeličo vraveli, zastarela sa aj rodina, ale zem sa ešte nezachvela. Zo žalúdka bolo treba kus odoperovať, z bane naposledy vyfárať, zavrieť sa do kancelárie, no zem sa ešte stále nezachvela. A básnik zostal pri uhlí, hoci baník musel zavesiť svoj kahan na klinec. Duša plná poézie a citlivé srdce chodilo zase do roboty deň čo deň.
Len jedného dňa sa takmer nevrátilo. Čosi zaľahlo na hruď, zabolelo, stislo, no nepúšťalo z cesty na druhý svet.
Nemocnica, lieky zákazy a príkazy a o pár týždňov znova. Pevná zem sa začala triasť, baňa a prežité žiadali daň, aj život sa usiloval o svoj človečenský diel.
Prebolelo.
Straty a nálezy
Šťastie je ako mačiatko.
Nesmie sa hladkať proti srsti.
Prestane mrnčať sladko,
ukáže pazúrik.
Len škrabanec zostane v hrsti.
A v srdci vzlyk.
Prišiel deň rozlúčky s najstarším synom. Celá rodina vyprevádzala vojaka. Všetci mali v očiach slzy. No len Katka plakala usedavo, ako by jej vytŕhali srdce z hrude. Večer, keď už všetci spali, stiekla zo sĺz znova. Lebo na slová najstaršieho syna sa bez sĺz myslieť nedalo:
„Dovidenia, mama, dávaj mi pozor na otca.“
To mama povedal prvý raz.
A keď bolo už aj po prísahe, dostala som od svojho kamaráta azda najkrajší list:
Chcem Ťa poprosiť, či by si bola taká dobrá a či by si nám išla za svedka na sobáš. Ono, ak sa toho dožijeme, tak to bude taká nezvyčajná svadba. Taká, akú ešte nikto iný nemal a nebude mať. Nám nejde o zaľúbenie a o dáku náladu, ide nám o čosi také samozrejmé, ako je dýchanie, ticho v zimnej krajine či aj podanie ruky. Nenarodili sme sa preto, aby sme oberali ovocie rajských stromov. Raz mi Milan Rúfus napísal, že aj láska je iba mýtus. A je to tak. Je, pravda, otázka, čo nazývame láskou. A ten náš vzťah nie je taká láska, ako keby sme mali osemnásť rokov. Je to zložité a zároveň jednoduché. Ako život.
Čo ešte dodať? Ešte čosi navyše, čo sa hovorieva, keď sa vymieňajú prstienky? Nič. Slov už bolo dosť.
Namiesto epitafu
Od môjho podpisu na Jankovom a Katkinom sobášnom liste prešli iba štyri roky a ja som šla Jankovi Juračkovi, baníkovi-básnikovi (19. 1. 1943 – 4. 11. 1986), pretože o ňom bola reč, do Handlovej, kde bola 26 rokov jeho životom nielen poézia, ale aj baňa, na pohreb. Pre jeho srdce už prišlo ukotvenie na pevnej zemi prineskoro. Puklo, keď mal iba 43 rokov a ona ho už mohla len objať.
Zostali však básne v jedinej zbierke Hľadanie znamení (Osveta Martin 1978), za ktorú ho v roku 2014, žiaľ, už len in memoriam vyznamenali Zlatým perom Ladislava Ťažkého. A ešte básne roztrúsené v časopisoch a možno len kdesi v zošitoch. A ešte pripamätúvanie. Handlovčania na svojho básnika-baníka nezabúdajú. Evidujú ho aj v Památníku národního písemnictví v Prahe, kde si možno vypožičať samizdatové vydanie jeho knihy Zmlčanievanie (1975) s úvodom a doslovom Ivana Kadlečíka. V zozname spisovateľov Slovenského literárneho centra sa však pri zadaní mena Ján Juračka objaví iba: Neboli nájdené žiadne výsledky. Ale to nič, tým, ktorí jeho výnimočnú poéziu poznajú, nijaké výsledky nepotrebujú. Stačia im jeho básne.
