Text pôvodne vyšiel v decembri 1995 ako úvod k príbehom mediálne neznámych osobností, ktoré na výzvu redakcie Nedeľnej Pravdy posielali čitatelia bolo nimi vyšperkované vtedajšie vianočné číslo. Des vychádza preto, že je, žiaľ, stále aktuálny, ba zo dňa na deň aktuálnejší

Bohatstvo prichádza potichu

Marta Moravčíková

Páni hradní, radní, vyvolení (len výnimočne aj povolaní), čítajte a zamýšľajte sa.

Čím dlhšie si čítam osudy „obyčajných" osobností, o ktorých píšeme v tomto čísle (vianočné číslo Nedeľnej Pravdy v r. 1995 pozn. autorky), tým viac sa mi žiada konštatovať: Páni hradní, radní, vyvolení (len výnimočne aj povolaní), mnohí im nesiahate ani po päty. Ich osudy písala pracovitosť, húževnatosť, hrdosť, prostota, ušľachtilosť, skromnosť, úcta a pokora pred životom i pred tými, bez ktorých by nik nebol ničím - pred ľuďmi vedľa seba. Čítam si ich znova a znova každú noc a tíško bohatnem. ,,Obyčajní" ľudia, o ktorých nám napísali čitatelia, aby sme nimi ozdobili vianočné číslo, sú zväčša naozaj Osobnosti s veľkým Č. Človekovia. A čím viac sa zahlbujem do ich osudov, tým väčšiu chuť mám navrhnúť mnohým z vás: Skúste (ASPOŇ) jedno radobyštátotvorné zasadnutie namiesto medzi múrmi klimatizovaných rokovacích sál a bufetov prežiť s nimi. No nie tak, že sa k nim dáte odviezť služobnými autami, konvenčne sa pousmievate, necháte sa pohostiť a zase odfrčíte. Prežite ich život (nedávno ste možno žili podobný) aj s ponižujúcim nervy drásajúcim cestovaním v zredukovaných spojoch a v ranných špičkách, s ich platmi, dôchodkami, podporami, s ich starosťami i radosťami. A s ich pokorou. Pokorou, s akou nesú na pleciach nielen svoj neraz neľahký život, ale aj ťarchu vašej hry na veľkých.

Možno by vám aspoň na pár chvíľ bolo dané pocítiť aj vlastnú (neraz) malosť a úbohosť. Možno by aspoň podaktorým z vás došlo, že hoci chodíte medzi nami nadutí, naleštení a spupní, oproti obrovskému množstvu ,,obyčajných", no výrazne ozajstných osobností ste trpasličo malí, matní, bezvýrazní. A bezvýznamní.

Možno by ste si uvedomili, že vaše hviezdy (neraz) nestúpali úmerne s vašou veľkosťou; iba úmerne s vašou veľkohubosťou.

Lebo u nás je to tak – nie pred tými, ktorí veľa vedia, veľa robia a veľa dokážu snímame v úcte klobúk; klaniame sa tým, ktorí veľa a hlasno tliachajú. A taká exkurzia do života, ktorý síce dávate za vzor, no vám akosi prismŕda, by vás možno donútila chvíľu (pre mnohých z nás uľavujúco) čušať, a najmä – počúvať.

Keby sa vám to podarilo, možno by ste začuli, že exkomunikácii vás (v skutočnosti malých) z galérie Človekov nezabránia ani zápisy v dobových učebniciach dejepisu.

A možno by toto poznanie spôsobilo, že by ste konečne stíchli. Ba možno by podaktorí začali aj žiť.

P. S.

Človek, ktorý nemá o čom rozmýšľať, nemá ani o čom žiť.
(Z nočného vysielania Rádia TWIST v decembri roku 1995)