Ešte nikdy som na Vianoce neprežívala také napätie. Nikdy som nenavarila tak rýchlo (a zle...) a ešte nikdy som nemala taký problém, ako svojho syna obdarovať, no do poslednej chvíle neprezradiť, ako. A tak som si vymyslela, že darček preňho nemám doma, a preto potrebujem jeho pomoc.
Stred našich rodinných vesmírov sa vysunul kamsi do samoty vlastných záujmov a izieb, k hifi vežiam, počítačom, k televíznej obrazovke (alebo dokonca k dvom či trom – podľa počtu členov rodiny). Aby si každý mohol pozerať vlastný program.
Chladneme. Ale predsa – o konvencii papierových blahoželaní ťažko jednoznačne tvrdiť, že je zbytočná. Naopak, môže mať hlboký zmysel.
Za jeden z dôležitých znakov múdrosti sa odjakživa pokladala schopnosť počúvať a vnímať. Ba dokonca aj akceptovať mienku, ktorá môže byť veci prospešnejšia ako naša vlastná. Žiaľ, podľa tejto optiky by medzi múdrymi u nás veľká tlačenica nebola...
Pamätník ponúkaný za pätnásť korún na blšom trhu v osemdesiatych rokoch 20. storočia som vnímala ako svedectvo doby. Súčasnej doby – aj keď prvý záznam v ňom je z roka 1916 a posledný z roka 1921. Kúpila som ho bez jednania a ešte bez zámeru pozrieť sa trochu na zuby tomuto druhu „literatúry“. Kúpila som ho, pretože bol ako opustený starý človek.
Okrídlená múdrosť, že peniaze nie sú všetko, sa síce ako argument neobjavuje často, no predsa ju občas počuť. A viac ako kedykoľvek predtým núti k úvahám.