Vyšlo v Smene na nedeľu 8. marca (asi) v roku 1991.
Po nedeli
Foto: Elliot McCrory
Zväčša sú trochu popraskané, vysušené, kde tu s malými rankami.
Márne sa pokúšajú udržať na uzde životom výdatne zalievané vrásky.
Márne sa pokúšajú obliecť sa do podoby nenaplnenej predstavy tajných snov romantických milencov.
Márne sa snažia upokojiť svoje rozbúrené žily a zvoľniť tempo krvi pretekajúcej sa s časom.
Priveľa musia stihnúť na ceste od srdca k srdcu.
Priveľa od pondelka do piatka.
A viac ako priveľa od soboty do nedele.
Nestačia.
Už zase sa nepodaril ten večne sľubovaný pokus o oddych. Už zase sa nepodarilo prekročiť hranicu, za ktorou je možno skrytá cesta ku kráse.
Už zase museli rezignovať na lákavé odporúčania žiarivo neskutočných reklám.
Už zase museli žiť len ako treba. Ako vždy.
Namiesto hojdavého kúpeľa rýchla sprcha.
Namiesto relaxačnej polohy chvatne vypitá káva.
Namiesto prechádzky ukradomký pohľad z okna narýchlo pretieraného jelenicou.
Namiesto hudobného rande v slávnosťou voňajúcej koncertnej sieni rokmi popraskané tóny platní – pri práci navyše.
Namiesto reality túžba. Bohatstvo na večnosť.
A predsa – ich krása. Krása, ktorú môžu vidieť iba vyvolení: možno ju zbadať len pod mikroskopom lásky.
Bežné oči bežných ľudí si všimnú len nešikovne zaonačené úlomky ničím nezastaviteľného chvatu.
Bežné oči bežných ľudí vidia len zle rozpustený lak, napochytre odtrhnutý záder a – možno ďalšiu neudržanú vrásku, ktorá zase odhryzla kus čiary života.
Bežné oči bežných ľudí sotva obsiahnu všetky metamorfózy, ktorými ony, stačiace na všetko okrem seba, obohacujú náš svet.
No ony preto nezatrpknú. Stačí im, že majú dôvod byť, aké sú:
ruky žien po nedeli.