Pamätník ponúkaný za pätnásť korún na blšom trhu v osemdesiatych rokoch 20. storočia som vnímala ako svedectvo doby. Súčasnej doby – aj keď prvý záznam v ňom je z roka 1916 a posledný z roka 1921. Kúpila som ho bez jednania a ešte bez zámeru pozrieť sa trochu na zuby tomuto druhu „literatúry“. Kúpila som ho, pretože bol ako opustený starý človek.
Okrídlená múdrosť, že peniaze nie sú všetko, sa síce ako argument neobjavuje často, no predsa ju občas počuť. A viac ako kedykoľvek predtým núti k úvahám.
Značku auta, z ktorého pomohli tomuto mužovi chorobou nachýlenej postavy, no šibalsky usmievavých očí a ostrého jazyka si už nepamätám. Kopu oficialít, ktoré odzneli na jeho adresu, tiež nie. Zato ma na prijatí tohto čestného občana mesta Trenčín na tamojšom okresnom úrade zaujalo, že si s ním všetci, od najstaršieho kmeťa, až po pánov a panie, čo by mu mohli byť pomaly vnúčencami, na jeho želanie tykali. Pretože patrí všetkým; ochotne a rád.
Prvý deň protestných štrajkov vysokoškolákov, neskôr i stredoškolákov som prežila v aule Univerzity Komenského, na nádvorí Vysokej školy múzických umení, v Študentskom domove Ľ. Štúra v Mlynskej doline a v uliciach Bratislavy. Záznam z tohto diania sa podarilo dostať do minulého čísla Mladých rozletov. Udalosti však pokračovali.
– Dovoľte, ešte som neskončil. Podsúvate nám myšlienky, ako keby vedenie školy schvaľovalo bitie ľudí. To nie je pravda. Ak nám však ide o riešenie problémov vysokoškolákov, musíme hľadať formu, ako to urobiť. Preto ju hľadajme. Zaručujem voľnosť diskusie.
– Sú stratení, – šepká jeden študent druhému. Vzápätí však prejavuje isté pochopenie, ba účasť s pedagógmi: – Ja by som teraz nechcel sedieť na ich mieste.
Príloha k menu – štople do uší
Nie je nič výnimočné, ak hostia z podniku s priveľmi ohlušujúcou hudbou buď okamžite odídu, alebo si povedia – nikdy viac. Hoci... v nákupných centrách, akými sú auparky, maxy, eurovey, polusy či iné umelé mestá, im to veľmi nepomôže. Kakofonický hluk v týchto kolosoch často vysoko prevyšuje hluk diaľničnej premávky a my pomerne spoľahlivo hluchneme.
„Nuž teda poďte, ak idete s dobrým úmyslom,“ pozvala ma dnu staršia pani, keď som zazvonila. A hoci som ju upozornila, že idem kvôli hviezde zavesenej v ich okne a sľubujúcej každému, kto bude mať doma nejakú sladkosť s jej symbolom, nádej na finančnú výhru, no nijakú výhru nenesiem, pozvanie neodvolala.