Chladneme. Ale predsa – o konvencii papierových blahoželaní ťažko jednoznačne tvrdiť, že je zbytočná. Naopak, môže mať hlboký zmysel.

Za jeden z dôležitých znakov múdrosti sa odjakživa pokladala schopnosť počúvať a vnímať. Ba dokonca aj akceptovať mienku, ktorá môže byť veci prospešnejšia ako naša vlastná. Žiaľ, podľa tejto optiky by medzi múdrymi u nás veľká tlačenica nebola...

K úplnému štěstí člověk nemůže dospět sám. Musí mít kolem sebe lidi, kteří mu rozumějí a dovedou i pomoci. Mít kolem sebe takové lidi, s nimiž se o své štěstí může rozdělit. To je vyjadrenie Ryszarda Szurkowského, poľského cyklistu, majstra sveta z roku1973 a štvornásobného víťaza Pretekov mieru. Jeho slová si zapísala do tréningového denníka ako motto majsterka sveta v behu na 400 a 800 m JARMILA KRATOCHVÍLOVÁ.
To, čo táto atletická hviezda povedala mne, by si raz mohli zapísať ak nie do denníka, tak aspoň do vedomia nielen športovci: „Trvám na tom, že za mnou musí byť čosi vidieť. Ako keď umyjem okná a mám výborný pocit, že sú čisté vďaka mojej práci... Ja som k šťastiu nepotrebovala víťazstvá, medaily, preteky. Stačilo mi, ak som denne trénovala a večer si mohla povedať, to teda bol tréning!“
Táto atlétka z českého mesta Golčův Jeníkov, osobnosť, aké sa rodia zriedka, bola kedysi atlétkou československou. A titulok reportáže ju vystihuje ako málokoho. A nie iba preto, že je držiteľkou najdlhšie platného svetového rekordu v histórii atletiky, ktorým je čas 1:53,28 min. v behu na 800 metrov. Zabehla ho 26. júla 1983 na mítingu v Mníchove a dosiaľ (septmeber 2026) ho nikto neprekonal.

Pamätník ponúkaný za pätnásť korún na blšom trhu v osemdesiatych rokoch 20. storočia som vnímala ako svedectvo doby. Súčasnej doby – aj keď prvý záznam v ňom je z roka 1916 a posledný z roka 1921. Kúpila som ho bez jednania a ešte bez zámeru pozrieť sa trochu na zuby tomuto druhu „literatúry“. Kúpila som ho, pretože bol ako opustený starý človek.
Okrídlená múdrosť, že peniaze nie sú všetko, sa síce ako argument neobjavuje často, no predsa ju občas počuť. A viac ako kedykoľvek predtým núti k úvahám.

Značku auta, z ktorého pomohli tomuto mužovi chorobou nachýlenej postavy, no šibalsky usmievavých očí a ostrého jazyka si už nepamätám. Kopu oficialít, ktoré odzneli na jeho adresu, tiež nie. Zato ma na prijatí tohto čestného občana mesta Trenčín na tamojšom okresnom úrade zaujalo, že si s ním všetci, od najstaršieho kmeťa, až po pánov a panie, čo by mu mohli byť pomaly vnúčencami, na jeho želanie tykali. Pretože patrí všetkým; ochotne a rád.