Šľachtic histórie

Marta Moravčíková

Do sály, kde pred bezmála 20 rokmi preberal spisovateľ Vojtech Zamarovský ocenenie Slovak Gold 2000 som pozvánku nemala. Mala som však šťastie. A väčší ako oficiálny pôžitok. Poskytlo mi ho krátke stretnutie s týmto šľachticom histórie vo vestibule Slovenského rozhlasu tesne pred začiatkom slávnosti. Bolo letmou spomienkou na niekoľko zaujímavých hodín po jeho boku v roku 1999, keď prišiel z Prahy do rodného Trenčína osláviť osemdesiatku.

Parkinsonovou chorobou na kolieskové kreslo pripútaný autor jedenástich kníh preložených do jedenástich jazykov, autor vyše desiatky prekladov, prvý nositeľ Ceny Egona Ervína Kischa je ako šperk, akým sa radi ozdobujeme, ak chceme niekde v spoločnosti dať najavo, akými klenotmi sa môžeme popýšiť. Charakterizuje ho neodmysliteľná cigareta, bystrý úsudok okorenený zavše aj pobavenou iróniou a oči, ktoré si za silnými sklami okuliarov vždy, a napriek všetkému, myslia svoje. Hádam preto, lebo na ľudí a ich pechorenie hľadia cez prizmu poznania historických faktov.

Milan Chvíla: Vojtech Zamarovský, štúdia

„Ako to, že sa do Európy vraciame? Vari sme sa z nej vysťahovali? Žijeme tu s prastarým domovským právom, sme plnoprávnymi dedičmi spoločnej európskej civilizácie a kultúry. Máme svoju identitu i dlhú a živú demokratickú tradíciu, ktorá sa zakladá na samospráve miest a dedín na čele s volenými predstaviteľmi. Nemali sme síce svoj štát, ale to neznamená, že sme nepoznali demokraciu. Nemusíme sa ju učiť ako nejakí analfabeti a aj pri novom usporiadaní máme na čom stavať.“

Jeho rozprávanie je šťavnaté, plné historiek a príkladov. Ako jeho knihy. Lebo jeho vzorom vždy boli antickí historici, ktorí pokladali za prednosť, ak boli ich diela pútavé.

Narodil sa v roku 1919 v rodine kominárskeho majstra, ktorú v trinástom storočí povýšili do šľachtického stavu, lebo jej člen zachránil kráľa pred utopením. Hoci chcel byť letcom, pre problémy so zrakom sa stal právnikom, ekonómom a odborníkom na menu a prednášal na univerzite. Spisovateľom sa stal (aj) preto, lebo po vylúčení z komunistickej strany to všetko už robiť nesmel, takže sa začal naplno venovať svojmu koníčku – histórii. Dohovorí sa po anglicky, francúzsky, nemecky, vie po latinsky a po starogrécky, prerozprával eposy Aeneas, Gilgameš a Sinuhet a preložil deväť ďalších kníh, no z jazykov, ktoré ovláda, sa mu najviac páči slovenčina. Raz nechtiac prespal v pyramíde, inokedy spadol do pichľavých vavrínových kríkov, miluje Grécko, neznáša necitlivé jazykové korektúry najmä pôvodných gréckych mien a názvov, a o svojej dcére preto tvrdošijne hovorí, že sa vydala nie na Cyprus, ale na Kypros.

Navštívil všetky miesta, o ktorých písal, pri príprave kníh si nerobí poznámky, jeho knihy o gréckej histórii si aj Gréci cenia tak, že ich preložili a zaviedli do škôl ako študijné čítanie. V Grécku sa podľa neho človek cíti ako vo svojej duševnej pravlasti. Práve tam si veľmi zavčasu uvedomili, že na formulovanie zákonov nepotrebujú nijaké pomazané hlavy, lebo to dokážu aj sami. Po nich to robili Rimania. A Vojtech Zamarovský hneď podotkne, že v celom rímskom práve nepozná toľko novelizácií, koľko sa ich u nás urodí za jediné volebné obdobie. A novela novely zákona neznamená iné, ako nekvalitnú prácu.

Rozhovor s ním, ktorý si môžete prečítať na www.martam.sk autorizujem v Trenčianskych Tepliciach v liečebnom dome Krym. Práve dojedol a teraz pri káve a cigarete obdivuje veľké plátno s Trenčianskym hradom, ktoré mu o generáciu mladší krajan, výtvarník Milan Chvíla priniesol k osemdesiatke. Pohľad na Trenčín stvárnený z miesta medzi Hrabovkou, kde sa narodila jeho mama a rodnými Zamarovcami nadchol spisovateľa tak, že sa rozhodol sedieť na portrétovanie. Potom si prečíta, o čom sme spolu hovorili a kde-tu upresní písmenko či slovo, dovolí mi, aby som ho učesala, lebo jeho výzor, tobôž pre portrét, mu nie je ľahostajný. Muži hovoria o histórii, o politike, no najviac o Trenčíne a o budúcnosti Slovenska.

„Národ, ktorý si neuvedomuje svoju minulosť, nemá čo čakať od budúcnosti. Historici by sa zase mali prestať škriepiť o detailoch a priniesť radšej dobre podanú syntézu dejín. Takú, ktorá by chytila mladých čitateľov.“

Kým sa, zaujatý témou a portrétovaním prenáša v rozprávaní do rodných Zamaroviec, na Trenčiansky hrad či Sihoť, ale aj do milovaného Grécka, mám úlohu udržať návštevy chvíľu vonku. Dlhšie ako pol hodiny sa to však nedá. Je priveľmi známy, priveľmi populárny a priveľmi obľúbený. Izba sa pomaly zapĺňa. Čoskoro v nej vládne bývalá spolupacientka a jej rodina z Oravy, s ktorou sa zoznámili na liečení práve tu v Tepliciach a u ktorej potom „Belinko“ dovolenkoval. Vzápätí pribudnú bývalí spolužiaci s košom nádherných jabĺčok z rodného kraja, a sotva si maliar stihne nahodiť skicu na poslednú z troch plôch, príde ešte niekoľko pánov z trenčianskej spoločenskej smotánky. A tak sa lúčim. S prísľubom, že v Bratislave, kde má byť tento unikátny človek hosťom Klubu literatúry faktu, ale aj prezidenta republiky, sa nám hádam rozhovor o tom, ako sa aj z odbornej verejnosti začína vytrácať úcta k faktom, vlastným dejinám a jazyku, podarí dokončiť. Nepodarilo sa. Nie však preto, že by sa nebolo dalo.