Vždy je komu

Marta Moravčíková

V korešpondencii mám smutný list o človeku pochybujúcom o zmysle dobroprianí, čo putujú poštou, keď sa blíži dáky osobný či spoločný sviatok. Pohľadnice podľa neho beztak nikto nečíta, škoda vraj papiera i peňazí.

Žiaľ, v niečom sa onen pán zrejme nemýli. Ľudí, čo tým druhým všetko dobré želajú len preto, aby urobili zadosť konvenciám, iste nie je málo. Chladneme. Ale predsa – o konvencii papierových blahoželaní ťažko jednoznačne tvrdiť, že je zbytočná. Aj ilúzia, ktorá niekoľkými slovami na peknom papieri presviedča trebárs osamelých bežcov životom, že vody ľudskej spolupatričnosti sa za nimi celkom nezavreli, môže mať hlboký zmysel.

A nie je márna ani pre ostatných. Najmä v čase, keď sme našu spoločnosť dovolili riadiť filozofiou, podľa ktorej vlastne majú právo na prežitie iba najsilnejší. Veď len čo sa pre ľudí stane dôležitá holá existencia, Darwinov evolučný zákon zväčša začne fungovať nebezpečne spätným chodom. Človek zdivie. A potom sú už slová naozaj zbytočné.

Prijmime ich teda aspoň v predsviatočných a sviatočných dňoch ako dobrých poslov. Prinášajú úprimnosť, akú im prisúdime my sami.

A hoci to možno veľmi nemáme čas vnímať, je v živote každého z nás niekto, ku komu stojí za to byť úprimný. Tak, ako je vždy koho a prečo obdarovať či mu povedať pár pekných slov. Človek, ktorý sa naučí hľadať v ľuďoch okolo seba dôvod, pre ktorý jedného dňa pocíti potrebu darovať im kvet či milú malú hlúposť, má totiž obrovskú šancu byť šťastný. Celkom potichu a inkognito, tam, kde dovidí len on sám. Šťastný objavom, že dokáže vidieť a pomáhať na svet skrytej kráse druhých.