Presne vypátrať, kedy a kto prvý raz išiel spečatiť manželský zväzok po úradnom akte ešte aj k fotografovi sa (mi) zatiaľ nepodarilo. S istou dávkou obrazotvornosti by sme mohli predpokladať, že v snahe zachovať informáciu o svojej podobe v najtriumfálnejší a možno najšťastnejší deň svojho života, sa do fotoateliéru ako prvé vybrali nevesty. Veď ktorá by si nechcela uchovať krásu, čo v svadobný deň prisudzujú dokonca i neprajníci aj menej pôvabnej dievčine, aspoň na fotografii – naveky?
Mária Bukovinská z Námestova náš svadobný album obohatila fotografiou Poľky, ktorá sa v roku 1906 odišla vydať až do Chicaga - za Slováka. Ktovie, či mala aj v manželstve toľko odvahy a guráže ako na úteku do neho.
Myslíte, že je veľa učiteliek, ktoré na hodinách pripustia, aby im žiaci oponovali? Ja som ich veľa nepoznala. Avšak každú alebo každého, kto to dokázal a rozohral tak so svojimi žiakmi struny tvorivosti, som si navždy zapamätala. Tak sa mi do vedomia zapísala aj Babča.
Rozhlasový deň rozrátaný na vysielacie minúty je oveľa dlhší ako dvadsaťštyri hodín a niet v ňom hluchých miest. Lebo aj keď má niektorá stanica technickú prestávku, stačí stisnúť gombík a znova sa ocitnete medzi tónmi hudby, v záplave slov, v spleti zvukov. Prehovoria k vám dokumenty hlbokej minulosti i súčasného dneška, dostanete sa na návštevu k významným osobnostiam, alebo si zacestujete do zahraničia, ba možno sa ocitnete aj vo vesmíre.
Vyrývanie (aj) do jazyka (aj) médií
Na tom, čo pred takmer dvadsiatimi rokmi hnevalo tých, čo aspoň trochu rozumeli novinárskej a redaktorskej a redakčnej práci, teda na devalvácii jej kvality, sa nič nezmenilo. Presnejšie, nezmenilo sa k lepšiemu. A nielen v médiách, ale ani v knihách... Naopak. To s čím sa stretávame na mediálnom trhu sú vo veľkej väčšine šmejdy. A žiaľ, už nielen jazykové.
Bohatstvo netrblietavé, neokázalé, nespupné, neoháňajúce sa mocou, titulmi ani vyznamenaniami či vplyvnými známosťami. Pripomenul mi ho stĺpček uvádzajúci príbehy dovtedy mediálne neznámych, no v živote významných osobností, o ktorých nám v roku 1995 do vtedajšej redakcie Nedeľnej Pravdy písali na našu výzvu čitatelia. Príbehov pošta doručila množstvo a my sme výberom z nich vyzdobili celé vianočné číslo. Inšpirovali nielen k zamysleniu, ale aj k akémusi otvorenému listu tým, ktorí sa často cítia kýmsi viac ako tí, ktorým často nesiahajú ani po päty. Na tom sa ani po bezmála tridsiatich rokoch nič nezmenilo. Opätovné zverejnenie tohto akoby otvoreného listu je teda, žiaľ, stále namieste.
Podľa českého sexuológa Radima Uzla je to zbližovacia droga; obsahuje kyselinu valerovú, ktorej fytosteroly sa dajú prirovnať k feromónom a ľudské telo na ňu reaguje štyrikrát dlhšie ako na bozk. Indiáni si ju cenili ako afrodiziakum, zdroj duchovnej múdrosti a energie. Neskôr sa dávala vojakom na dlhé pochody, mníchom a mníškam na obdobia pôstov, kvakeri verili, že odrádza od alkoholu, Francúzi že lieči zlomené srdcia. Madame Pompadour ju používala ako nástroj zvádzania.
„Najväčšou starosťou starostu musí byť to, aby boli ľudia spokojní,“ povedal mi raz voľakedajší starosta Špačiniec Ľubomír Matlák. O tom, že sa o to usiloval svedčí i toto konštatovanie: „Keď zavŕšim toto volebné obdobie, budem mať vo funkcii v prospech občanov odslúžených dvadsaťpäť rokov.“
Všimli ste si spojenie „odslúžených v prospech občanov“? Post na čele obce, okresu, kraja, vyššieho územného celku, parlamentu, vlády i štátu je ním charakterizovaný najlepšie. Nie všetci „slúžni“ si však uvedomujú, že ich výsadou a povinnosťou nie je vládnuť, ale slúžiť…