Babička Bolavá (Terry Pratchett, Jan Kantůrek)
Pamätník ponúkaný za pätnásť korún na blšom trhu v osemdesiatych rokoch 20. storočia som vnímala ako svedectvo doby. Súčasnej doby – aj keď prvý záznam v ňom je z roka 1916 a posledný z roka 1921. Kúpila som ho bez jednania a ešte bez zámeru pozrieť sa trochu na zuby tomuto druhu „literatúry“. Kúpila som ho, pretože bol ako opustený starý človek.
Okrídlená múdrosť, že peniaze nie sú všetko, sa síce ako argument neobjavuje často, no predsa ju občas počuť. A viac ako kedykoľvek predtým núti k úvahám.
Značku auta, z ktorého pomohli tomuto mužovi chorobou nachýlenej postavy, no šibalsky usmievavých očí a ostrého jazyka si už nepamätám. Kopu oficialít, ktoré odzneli na jeho adresu, tiež nie. Zato ma na prijatí tohto čestného občana mesta Trenčín na tamojšom okresnom úrade zaujalo, že si s ním všetci, od najstaršieho kmeťa, až po pánov a panie, čo by mu mohli byť pomaly vnúčencami, na jeho želanie tykali. Pretože patrí všetkým; ochotne a rád.
Prvý deň protestných štrajkov vysokoškolákov, neskôr i stredoškolákov som prežila v aule Univerzity Komenského, na nádvorí Vysokej školy múzických umení, v Študentskom domove Ľ. Štúra v Mlynskej doline a v uliciach Bratislavy. Záznam z tohto diania sa podarilo dostať do minulého čísla Mladých rozletov. Udalosti však pokračovali.
– Dovoľte, ešte som neskončil. Podsúvate nám myšlienky, ako keby vedenie školy schvaľovalo bitie ľudí. To nie je pravda. Ak nám však ide o riešenie problémov vysokoškolákov, musíme hľadať formu, ako to urobiť. Preto ju hľadajme. Zaručujem voľnosť diskusie.
– Sú stratení, – šepká jeden študent druhému. Vzápätí však prejavuje isté pochopenie, ba účasť s pedagógmi: – Ja by som teraz nechcel sedieť na ich mieste.
Ešte nikdy som na Vianoce neprežívala také napätie. Nikdy som nenavarila tak rýchlo (a zle...) a ešte nikdy som nemala taký problém, ako svojho syna obdarovať, no do poslednej chvíle neprezradiť, ako. A tak som si vymyslela, že darček preňho nemám doma, a preto potrebujem jeho pomoc.
Nie je nič výnimočné, ak hostia z podniku s priveľmi ohlušujúcou hudbou buď okamžite odídu, alebo si povedia – nikdy viac. Hoci... v nákupných centrách, akými sú auparky, maxy, eurovey, polusy či iné umelé mestá, im to veľmi nepomôže. Kakofonický hluk v týchto kolosoch často vysoko prevyšuje hluk diaľničnej premávky a my pomerne spoľahlivo hluchneme.
„Nuž teda poďte, ak idete s dobrým úmyslom,“ pozvala ma dnu staršia pani, keď som zazvonila. A hoci som ju upozornila, že idem kvôli hviezde zavesenej v ich okne a sľubujúcej každému, kto bude mať doma nejakú sladkosť s jej symbolom, nádej na finančnú výhru, no nijakú výhru nenesiem, pozvanie neodvolala.
Keď sme s vrchnou sestrou operačných sál vošli do operačnej sály Kardiochirurgickej kliniky v Slovenskom ústave srdcových a cievnych chorôb v Bratislave, anestéziologička práve zavádzala kanylu do artérie spiaceho tela pripraveného na operáciu srdca. Pomocou nej sa bude počas operácie merať arteriálny krvný tlak. V nehybnom nahom tele spí človek s ischemickou chorobou srdca. Zobudí sa ešte?
„Zmena po revolúcii – a odrazilo sa to aj v politike – otvorila dvere obrovskému diletantizmu a ukázala našu nepripravenosť,“ hovorí spisovateľka a vydavateľka Kveta Dašková. „Navyše, každá revolúcia, náš zamat (drsný neraz ako šmirgeľ) nevynímajúc, odmietala a priori všetko, čo bolo predtým. Mnohé knihy a iné tlačoviny, ktoré dnes vychádzajú, sú svedectvom toho, že ich autori a vydavatelia netušia nielen to, ako s rukopisom pracovať, ale ani to, že sa to má…“
Ľudia, ktorí nevedia, o čom to je, hovoria – ten a ten (herec) to priamo prežíva. Hlúposť. To by zle dopadlo, keby herec netušil, čo príde v nasledujúcej chvíli! Dojmom životnosti a pravdy pôsobí na javisku ten, kto pred vetami, pred tým, čo vysloví, myslí.
Keď mi Milan Chvíla začiatkom jesene 2004 oznamoval, že na rozdiel od spolupacienta z izby, jemu po internom vyšetrení zavedenie sondy do žalúdka odporúčali, tešili sme sa, ako keby sme vyhrali prvú cenu v lotérii. Milan však vyhral viac. A nie iba viac otvorov v tele, ako hovoril s humorom, ktorý ho neopúšťal ani v tých najčernejších chvíľach. Vyhral život. Hoci to nebude možné ústami, predsa len bude môcť jesť.
Myslím si, že muži, ktorí ustavične vysedávajú doma, sú málo tvoriví a vyžadujú také isté vysedávanie od svojich manželiek. Také obmedzovanie zvyčajne nemá na manželstvo dobrý vplyv. Čím viac človeka spútavate, tým viac sa usiluje dostať na slobodu.
Konflikt je niekedy nevyhnutný pre každý vzťah, lebo znamená určité uvoľnenie. Mal by sa však udržiavať v takých medziach, aby rozchod smeroval po čase k návratu do ešte pevnejšieho zväzku. A návraty sú nádherné. Nielen z ciest, ale aj k sebe navzájom.
Mať sa kam vracať je pre horolezca naozaj veľmi dôležité. Pocit, že doma na neho čaká rodina, ho vonku robí silnejším a istým spôsobom uľahčuje útrapy.
Hoci odvrhnutá, Anna mamu milovala, ako len sirota dokáže a chodievala za ňou do vzdialenej dediny pešo, aby ju aspoň videla a pobavila sa s nevlastnými súrodencami a šla zase späť, do neľahkého života na všetkých stranách nechceného dieťaťa. A možno by bol stačil jediný deň, aby všetko bolo ináč.
Všetko sa začalo pádom. Našťastie z nevysoka, a nepredchádzala ho pýcha, ale pozvánka na omladzovanie. Kto by odolal možnosti zbaviť sa za jeden večer pätnástich rokov? Rozhodla som sa lákavej ponuke podľahnúť. Kúra začala pôsobiť naozaj účinne. A ešte skôr, ako sa začala.
Budem mať šťastie a nájdem aspoň jediný dôkaz o tom, že rozprávka o ľudskej spolupatričnosti má šancu na život aj v dnešnom svete? Verila som, že áno, inak by som nebola klamala. A ja som veru klamala, až sa mi od úst prášilo. A predsa to nebol podvod. Klamala som preto, aby som sa dozvedela pravdu.
Šport sa čoraz viac stáva biznisom a mení sa na šou, pri ktorej sa naň už veľmi nemyslí. Každého zaujíma len kde a kedy sú aké preteky, ako sa dostať na atraktívne mítingy, kam už manažéri beztak dávno napchali svojich ľudí. Aj športovci vnímajú všetko inak; mnohí na pretekoch fajčia a pijú a keď sa im čudujem, že takto sotva môžu dosiahnuť veľké výkony, namietajú, že ono to nejako dopadne...
Rekord bežkyne a v súčasnosti trénerky Jarmily Kratochvílovej (*1951), bývalej československej atletickej reprezentantky z Golčovho Jeníkova dovŕši deň pred otvorením tridsiatych novodobých olympijských hier 2012 v Londýne, 29 rokov. Keby ho práve na nich niekto prekonal, stalo by sa to v tridsiatom roku jeho trvania...
Pohľad na mňa na operačnej sále bol istotne strašný. Bledý, opuchnutý, hlava ako koleno... Keď som dlho neotváral oči, primár dokonca polohlasne uvažoval, či nezomieram. Nechcelo sa mi prerušiť výnimočne dlhý príjemný pocit zvláštnej poúrazovej eufórie, a tak som najstručnejšie, ako sa len dalo, zhodnotil svoju situáciu: Prd zomriem, vyhlásil som a nálada na operačke sa hneď zlepšila.
Vždy, keď počúvam uveličene obdivné reči o tom, ako úžasne sú upravené a čisté mestá a dediny v susednom Rakúsku a uvažujem o tom, prečo si tí obdivovači zahraničnej krásy neupracú aspoň pred vlastným panelákom.
Akčný rádius svojho pôsobenia limitujeme vládcom, ktorý nás ustavične tlačí k múru a ktorý sa s nami pohráva, hoci ho večne niet. Čas.
Poéziu som písala stále, možno preto, lebo keď sme sa presťahovali, chýbal mi niekto blízky, komu by som mohla povedať svoje tajomstvá.“ Že práve s blízkymi sa o svoje tajomstvá a ťarchy deliť nemáme, aby sa vzájomná blízkosť nezačala meniť na odcudzenie, Zlatica nevedela. A možno bude takého poznania aj ďalej ušetrená.
Je medzi nami i v nás; včera, dnes, zajtra, po veky vekov; napriek všetkému, dokonca aj napriek ľudskej vôli: „...a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého...“
Príbeh o nevšedných stretnutiach s významným českým hercom a filozofujúcim glosátorom života Milošom Kopeckým, od ktorého smrti uplynulo 16. februára 2011 15 rokov.
Ešte aj teraz, po šiestich rokoch, je to pre mňa nepochopiteľné; napriek tomu – bolo to tak. Ani sekundu z tých vyše dvoch hodín, ktoré som prežila na javisku ako partnerka národného umelca Miloša Kopeckého a zaslúžilej umelkyne Stelly Zázvorkovej, som nemala trému. Kolená, sa mi roztriasli, až keď už bolo po všetkom a ja som si naplno uvedomila, čo sa vlastne stalo
Tak, mamička, je to, bohužiaľ, naozaj podozrenie na zápal mozgu. Teraz je prvoradé dopraviť chlapca čo najrýchlejšie do nemocnice.
Táto reportáž pôvodne vyšla 29. apríla 2000 v denníku Práca, ktorý už neexistuje. Uverejňujeme ju ako memento pripomínajúce, že čoskoro by mohla prestať existovať aj rodná stanička jediného slovenského herca, ktorý si svojím herectvom vyslúžil filmového Oscara. Či sa na jej zániku podpíšu železničiari, ktorí by sa napokon Jozefom Kronerom, v ktorom kolovala železničiarska krv, mohli pýšiť tiež, ale nechcú zľaviť z ceny pozemkov, alebo Staškovčania či my Slováci, nie je podstatné.
Stojím na bratislavskom námestí zatracovanom do neviemkoľkého kolena, pretože premenilo časť historického centra na doprave podriadené monštrum, a je mi to kacírsky jedno. Som dokonca mierne povznesená. Na veľkej, prevažne kamennej ploche uprostred nepríjemne hučiacej dopravy totiž, akoby navzdory všetkému, vyrastajú minútu čo minútu nezničiteľné trvalky.
O pár týždňov sa skončí školský rok. Čas učenia. Čas učenia detí. Tak si to aspoň zvyknú myslieť dospelí.
No môže to byť aj celkom naopak.