Meno svojej mamy si autorka požičala preto, lebo vtedy pracovala v inom denníku.
Vydavatelia už vtedy nemali radi, keď sa mená ich autorov objavovali inde.
Dokonca to zavše netolerovali ani vtedy, ak texty ponúknuté najprv im, odmietli.
Príbeh o nevšedných stretnutiach s významným českým hercom a filozofujúcim glosátorom života Milošom Kopeckým, od ktorého smrti uplynulo 16. februára 2021 dvadsaťpäť rokov.
Stretnutia s Milošom Kopeckým
Asi hodinu po odoslaní môjho faxu vydala Česká tisková kancelář správu, podľa ktorej Divadlo Na vinohradech oznámilo, že zomrel jeho dlhoročný člen, herec Miloš Kopecký...
V tej chvíli som si uvedomila, že prosba o rozhovor s pani Jiráskovou zapadne v záplave kondolencií a že moje stretnutie s pánom Kopeckým pred trinástimi rokmi bolo posledné.
Netušila som, že v tom druhom prípade sa mýlim..
Miloš Kopecký bol človek, ktorý ma pred tými trinástimi rokmi (bez toho, aby o tom vedel) podrobil štátnici z odboru ROZHOVOR. Múdry človek, s ktorým som zvláštnou náhodou absolvovala aj viac ako dve hodiny na javisku. Bez scenára, bez skúšky; krátko po začiatku jeho predstavenia, rovno naostro.
Všetko sa začalo listom:
Vážený pán Kopecký,
k tomuto listu sa odhodlávam už niekoľko rokov. Dávno predtým, ako som si prečítala niekoľko rozhovorov s vami, najmä však po jednom z nich. Vyslovili ste v ňom myšlienku, vlastne príbeh o morálke a mravnosti. Veľa ráz som si na ňu spomenula, lebo vyjadruje aj môj životný princíp.
(To, čo som vtedy mala na mysli, bola táto časť rozhovoru z knihy Jiřího Janouška Hvězdy z masa a kostí:
Co nazýváte falešnou morálkou?
— Rozhořčení pána, který vás každý den okrádá na mase, nad tím, že máte milenku. Pobouření paní, která lže, nad sousedkou, která si vzala mladšího muže. Mám pokračovat?
Stačí. Věříte v potřebu morálky?
— Věřím v potřebu mravnosti, a to je daleko víc. Mravnost znamená brát v živote věci doopravdy a vědět, že se za ně platí. Žít tak plně, ja jsem schopen a přijmout, že ze všeho, co udělám, něco vyplývá a že za to musím nést odpovědnost. Mravnost není čistota panny, stejně, jako není cností, když nekouří člověk typu Horníčka, kterému to nechutná. Mravnost v nejširším smyslu není nouze ani samozřejmost, ale volba. Je to násilí, které na sobě musíme páchat.)
Nikdy som nemala pocit, že by ste mali v láske novinárov, a ja som novinárka. Chcem sa však s Vami stretnúť preto, že si Vás vážim a znamenalo by to pre moju prácu veľa, bez ohľadu na to, či by to niekedy uzrelo svetlo sveta. V novinách robím oficiálne desať rokov, od roku 1973, neoficiálne popri štúdiu od roku 1969. Snažím sa pracovať tak, aby to, čo robím, bolo poctivé a dobré. Niekedy sa mi zdá, že sa mi to celkom darí, inokedy mám pocit, že neviem poriadne prežiť a napísať ani riadok. Ale pokračujem ďalej. Lebo nevzdávať sa mi pripadá rovnako dôležité, ako rovno žiť. Myslím si totiž, že novinára nerobí novinárom len jeho tvorba, ale predovšetkým poctivosť a statočnosť voči životu.
V prípade, že by ste moju prosbu vzali do úvahy, prosím, napíšte mi. Budem sa tešiť akejkoľvek odpovedi.
Miloš Kopecký mi odpísal do dvoch týždňov. S rozhovorom súhlasil a navrhol ho urobiť počas pauzovania pri niektorom z predstavení hry Jiřího Hubača Dům na nebesích. Zistila som si, kedy je na programe, ohlásila sa a cestovala som do Prahy. Bolo to v jeseni osemdesiateho tretieho.
K služobnému vchodu divadla, spred ktorého odchádzala sanitka, som dorazila hodinu pred začiatkom predstavenia. Zbytočne. Sanitka bola v divadle kvôli Milošovi Kopeckému.
Bolo mi nanič, no neodišla som. Rozhodla som sa nechať aspoň odkaz. Pani z vrátnice, ktorá ma ubezpečila, že to nie je nič vážne, ho išla odovzdať a prikázala mi čakať. Vari po polhodine sa objavila inšpicientka a zaviedla ma – do umelcovej šatne. Moje ospravedlňovanie a svoje ťažkosti s trávením založil Miloš Kopecký ad acta konštatovaním, že ich netreba brať do úvahy, pretože pochytili polovicu súboru a má ich pravdepodobne na svedomí nejaký vírus. Usadil ma, dal uvariť kávu, upozornil, že dnes vzhľadom na jeho stav z interview nič nebude a povzbudivo sa usmial: Čo keby sme to spáchali o pár dní neskôr, keď bude v Bratislave účinkovať na Bratislavských džezových dňoch v Kresle pre hosťa? Samozrejme som súhlasila a poriadne strémovaná som mu dala k dispozícii svoje otázky.
„A hele... ano! Zajímavé. Hm... dobře. Ty otázky, zdá se mi, jsou o něčem. Myslím, že to interview uděláme, co myslíte vy?“ pohrával sa s mojím strachom. „Zjistěte si, kdy přesně to bude, kde budu bydlet a ohlašte se.“
Interview sme v Bratislave naozaj urobili. Aj keď za okolností, ktoré sa sa zrejme aj v novinárskej práci môžu prihodiť len zriedkavo. Miloš Kopecký a jeho partnerka (a v poradí prvá manželka) pani Stella Zázvorková súhlasili, aby som ako súčasť prípravy na rozhovor sledovala ich účinkovanie v Kresle pre hosťa zo zákulisia. A začali sme už v šatni vtedajšieho bratislavského Domu ROH.
Tak som sa stala svedkom toho, ako usporiadatelia obom povedali, že kávu, o ktorú požiadali, si majú ísť kúpiť do bufetu. Ale musia najskôr počkať, kým ho otvoria... A kým my dve s pani Stellou sme sa zhovárali o ľudskej hlúposti, rad na kávu napokon vystál Miloš Kopecký ako džentlmen, ktorý to v nijakom prípade nechcel dovoliť mne.
Lenže potom odmietol ísť na javisko. Nie však pre tú kávu. Tým odmietnutím reagoval na údiv usporiadateľov, ktorí nevedeli pochopiť, prečo mu na scéne chýba kreslo pre hostiteľa a odmietli ho priniesť. Načo kreslo? Aký hostiteľ? Ste predsa dvaja, moderátorov si budete robiť navzájom, poučili ho.
Miloš Kopecký túto situáciu označil za nonsens, diletantizmus, neprofesionalitu a chystal sa vrátiť do hotela. Nebyť pokojnej pani Stelly, ktorá ho napokon presvedčila, nebolo by z ich vystúpenia nič. Lenže čo ako profesionálne sa napokon obaja ujali úlohy nedobrovoľných improvizátotov, približne po desiatich minútach aj tak hrozilo fiasko. Vyprovokovať divákov, aby začali klásť otázky, ktoré mali byť pilierom programu, sa im nemohlo podariť. Chýbal sprostredkovateľ.
Keď už obidvom dochádzal dych, a obecenstvo sa stále nepreberalo, vyhlásil Miloš Kopecký, že potrebuje cigaretu a vybral sa po ňu do zákulisia. Tam som na starej, rozheganej a od farieb dofŕkanej stoličke sedela ja a strašne som sa hanbila. „Takový trapas jsem ještě nazažil,“ zalamentoval. A ja som zduplikovala, že je to také hrozné, až som chvíľami mala chuť vybehnúť na javisko a odmoderovať to sama.
„Ale to je vynikající nápad,“ zaskočil ma náhlym nadšením „Vy by jste toho byla schopna?“
„Keby som bola presvedčená, že by to pomohlo, tak áno.“
„Ale to víte, že by to pomohlo! To je skutečně vynikající nápad! Víte co, my jim to uděláme!“
Rýchlo sme sa dohodli na improvizovanom scenári môjho nástupu na scénu, Miloš Kopecký chytil ošarpanú stoličku a vyšiel s ňou k pani Stelle. Kým ohlásil môj príchod, technici sa spamätali a priniesli tretie kreslo. Tak som sa ocitla medzi dvoma významnými osobnosťami a už sa nedalo cúvnuť. Čo som hovorila, neviem dodnes. Pamätám sa len, že keď som po chvíli vyzvala divákov, aby sa pýtali, sypali sa už otázky bez problémov.
Pretože sme nemali ani poňatia, dokedy má program trvať, prostredníctvom lístočkov sme sa dohodli, že ho ukončíme tak, aby diváci stihli posledné spoje. Akým spôsobom stretnutie ukončím, to bolo ako na moderátorke na mne. V duchu som odmietla pripustiť predstavu, že by som pri záverečnom potlesku mala byť na javisku i ja. Zdvihla som sa teda uprostred vety a kráčajúc do zákulisia som oznámila, že tento večer naši hostia uviedli sami, nuž ich prosím, aby ho aj sami ukončili. Stalo sa. Ešte stále sa mi netriasol hlas ani kolená. Tréma na mňa spadla, až keď sa cestou k šatniam Miloš Kopecký obrátil a povedal: „Kdybych měl klobouk, tak ho před váma smeknu. Neznám nikoho, kdo by byl schopen toho, co jste udělala vy. Děkuji vám.“ Podal mi ruku, pobozkal ju, a kým si ho neodviedloo niekoľko slovenských hercov, stihol mi ešte zakričať, že ma zajtra čaká „kvůli našemu interview“.
Zhovárali sme sa v ňom potom predovšetkým o dobre a zle. A hoci som odvtedy urobila ešte veľa rozhovorov, tento dodnes pokladám za najlepší. Aj preto, že na rozdiel od Miloša Kopeckého nebol nik iný ochotný ísť v rozhovore do takej hĺbky témy i seba samého. Na ilustráciu azda postačia odpovede na dve moje otázky:
Dobro a zlo sú pólové veličiny. Obe sú obsiahnuté v ľudskom konaní, obe sú jeho hodnotami. Čo predstavuje najväčšiu hodnotu vo vašom živote?
— Vy teda kladiete otázky! Nad tým som zatiaľ neuvažoval. Ale... vlastne... je to jasné! Život! Nič väčšie neexistuje. Myslím si však, že pre človeka, ktorému sa prihodila tá zvláštna vec, že začal vytvárať kultúru, ba čo viac – akúsi druhú spoločenskú prírodu – už dávno neplatí, že to najcennejšie je holá existencia, holé bytie. Život je síce najcennejšia hodnota, no len v spojení s tým, čo ho zhodnocuje. So slobodou, s poznaním, myslením, kultúrou. Akceptovať holé bytie nie som ochotný. Skloniť sa trebárs pred fašizmom len preto, aby sme žili, to nie je život. Človek chce predsa žiť naplno a ozajstne.
Po niekoľkých ďalších odpovediach som bola zvedavá na rolu priateľstva v jeho živote:
— Povedal som, že za najväčšiu hodnotu považujem život. Zároveň som si však položil otázku, čo v ňom mnou najviac hýbalo, pohlo a hýbe. A našiel som najmenej šesť veličín, z ktorých ani jednu nemožno vypustiť. Všetky sú pre mňa dôležité. Prvou je teda život. Nasleduje zdravie a potom práca – tvorivá činnosť. Štvrtou, veľmi významnou hodnotou je pre mňa osobná sloboda. Voľnosť, ktorú si človek dokáže uchrániť proti všetkým a všetkému, ktorú si dokáže vybojovať a obhájiť. Nedať sa ničím obmedziť, ani zotročiť, najmä nie takou vyčačkanou lžou, akou je manželstvo v jeho katolíckom poňatí. Piatou hodnotou v mojom živote je láska. Umenie zachovať si schopnosť túžiť, schopnosť erotického vznetu i sexuality. Lebo ak v človeku umrie láska, umiera aj veľa iného. To sa nedá obísť. Láska je samo ohnisko života, jeho veľká fundamentálna sila. A kto ju nechá odumierať, tomu niet rady, ani pomoci – pravdepodobne dostane infarkt skôr než iní. Napokon zostáva, a to je paradox – kladiem ho naposledy ako najmenej dôležitú veličinu, ale najviac si ho vážim – priateľstvo. Nie je pre život také potrebné ako láska, ale! Aj potrava je pre život nevyhnutnejšia ako knižka, ale napriek tomu si knižku vážim viac. Rovnako je to aj s priateľstvom. Predstavuje medzi hodnotami môjho života posledný bonbónik, ale najväčšmi si ho vážim.
Ten rozhovor vyšiel v predvečer Štedrého dňa. O šesť rokov neskôr som v retrospektívnej reportáži v týždenníku Mladé rozlety (z ktorej citujem aj v tomto texte) spracovala aj to, čo sa vtedy doňho pre rozsah nevošlo. Lebo múdre myšlienky podľa mňa stoja za to, aby sa šírili. A to, o čom sa prostredníctvom rozhovorov, televíznych a rozhlasových relácií, hereckej i literárnej tvorby dalo v prípade Miloša Kopeckého presvedčiť, bola podľa mňa predovšetkým jeho úcta k poznaniu, snaha dostať sa pod povrch javov i ľudského vnútra a vytrvalo objavovaná múdrosť žitia. Pri pomyslení, že si do svojho adresára musím k jeho menu pripísať krížik, mi bolo nesmierne prázdno.
Náhoda chcela, aby som niekoľko dní po jeho smrti išla do Prahy. Chystala som sa aj za Jiřinou Jiráskovou. Hoci s obavami, či moja návšteva v čase okolo kolegovho pohrebu, ktorého termín sa mi nepodarilo zistiť, nepríde nevhod. Pre istotu som si ešte prezrela zo tri české denníky, no o dátume pohrebu som neobjavila nič. Vybrala som sa teda do divadla. Pred vitrínkou, kde bývajú vyvesené fotografie a programy, stálo pár ľudí. Čítali parte, pár slov o Milošovi Kopeckom a oznámenie, dokedy sa s ním do divadla môžu prísť rozlúčiť. Pozrela som sa na hodinky. Bolo dvadsať minút po začiatku smútočnej slávnosti. Ignorovala som to, ako som pred trinástimi rokmi ignorovala sanitku pred divadlom a vošla som.
Spoza šatne ku mne pristúpila pani v čiernom, vzala mi kabát a papier z ruže, ktorá bola pôvodne určená pre pani Jiřinu Jiráskovú, a tichučko mi povedala, že ju môžem ísť položiť na proscénium.
V tmavom hľadisku, kde sedelo plno známych osobností, ale aj niekoľko bezdomovcov, čo sa iba prišli zohriať (hoci, ktovie...), som najskôr zachytila hlas Ivy Janžurovej. Bojujúc so slzami práve spomínala na vzťah Miloša Kopeckého k psom a zvieratám vôbec. Pri jej ďalších slovách, ktoré neskôr vyšli v knihe Miloš Kopecký – JÁ, začala akási stará pani hlasno vzlykať.
„Můj vzácný pane kolego, skličuje mne skutečnost, jak jsme neschopni říci si o sobě to nejdůležitější a do všech důsledků chápat cenu, kterou znamenáme jeden pro druhého, dokud je na to čas. Absurdně si zatajujeme skutečnou velikost svého štěstí a zisku z blízkosti výjimečného člověka, aby se ve chvíli, kdy už to není možné napravit, objevila lítost a pocit viny z promeškání důležitého vyznání...
Jako herec jste byl kolegou, jehož projev na scéně jsem soustavně studovala se snahou naučit se. Jako partner jste mi byl tím nejlepším: citlivý na každou sebemenší změnu, improvizaci, velkoryse jste dovedl nešetřit chválou... A tak jste mi dával pocit povznášejíci důvěrnosti a jistoty, protože jste mě nechal vedle sebe obstát. A vždy beze stopy mužské ješitnosti... Byl jste velkou a svébytnou osobností a vaším odchodem klesnou rázem možnosti a síly nás všech, protože na divadle platí, že rozměr každého dobrého herce se násobí rozměrem jeho spoluhráče. Je to pro nás moc smutné.“
Keď sa so svojím kolegom rozlúčila i riaditeľka divadla Jiřina Jirásková, zaznel ešte raz jeho hlas i spev a rakvu od hľadiska oddelila do polovice spustená opona.
A mne bolo trochu ľúto, že Miloša Kopeckého vyprevádzalo do zákulisia tohto sveta namiesto potlesku iba hlasné ticho.