Nemá krištáľové, ale má krídla

Marta Moravčíková
Foto: autorka

Keď sa roku 1935 narodila Kamarýtovcom v Piešťanoch dcéra, dali jej meno Kvetuša. Otec kožušník a mama krajčírka ani netušili, ako jej sadne. Kvety, rastliny, ale príroda vôbec, sú pre jej život dôležité dodnes. Jej vidiecky dom s veľkým dvorom a záhradou demonštruje symbiózu mestského s dedinského spôsobu života rovnako, ako ju demonštruje útulné pracovisko v bývalej práčovni na poslednom poschodí bratislavského paneláka. Nielenže tam ponúkne vlastnoručne vypestované ovocie, ale dovolí aj pozabávať sa so svojimi psíkmi. Pravda, ak návštevy práve nie sú do niečoho zalistované. A za dverami s tabuľkou Q111 je toho na zalistovanie i začítanie dosť.

„Náš otec dbal na to, aby sme na Vianoce, na meniny či narodeniny, a podľa vtedajšieho dobrého zvyku aj za vysvedčenie, dostávali knižky. Už vtedy sa mi stali nevyhnutnosťou,“ dodáva Kveta Dašková. A ospravedlňujúc sa, že sú veľmi obchytané, vyberá z poličky dva skvosty, nad ktorými by nepochybne zajasal nejeden zberateľ: Zuzanka objavuje svet od Heleny Chvojkovej s ilustráciami Jiřího Trnku, Srdce od Edmonda de Amicis. Do jednej je vpísané Kvetine meno, do druhej meno jej brata, a obidve majú evidenčné čísla.

Čítaj ako tri jednotky

Pán Kamarýt bol pedant a poriadku naučil aj svojich potomkov. Detstvo chlapcov a dievčat jeho doby poznačila vojna, mnohé rodiny na knihy nemali alebo ich nekupovali, tak si ich požičiavali od Kamarýtovie detí. Že knihy, ale i jeho spôsob práce osamelého bežca, ktorý si v kožušníckej dielni robil takmer všetko sám, poznačia život jeho dcéry tak, až sa stanú jej neoddeliteľnou súčasťou a v podstate živiteľkami, zrejme netušil. Zo všetkého najmenej by mu však vari bolo napadlo, že číslo 111 v spojení s jeho dcérou nebude znamenať stojedenásť. Pôvodne bola Kveta Dašková, ktorá z finančných dôvodov študovala namiesto na vysnívanej umeleckej priemyslovke na pedagogickom gymnáziu, vedúcou prírodovedných krúžkov v bratislavskej Stanici mladých prírodovedcov. Tam sa diaľkovo vzdelávala v biológii a geografii. Dnes je nielen autorkou niekoľkých kníh literatúry faktu, ale aj majiteľkou vydavateľstva Q111, ktoré v roku 2015 oslávilo 25 rokov existencie.

Kým Kveta Dašková dospela do tohto bodu, prešlo niekoľko desaťročí, zmenil sa politický režim a žiaľ, aj názor na to, čo je to kvalita písaného slova. Až hrozivo veľa kníh a iných mediálnych textov vrátane reklamy má doslova príšernú jazykovú úroveň. Knihy vydavateľstva Q111 sú však výnimkou. A nie iba jazykovou. Keď vydavateľstvo vzniklo, vytýčili si tri jeho spoluzakladateľky, tri editorské jednotky, že do bodky naplnia ono Q v názve, teda kvalitu. A nie na jednu, ale hneď na tri jednotky. S týmto náročným cieľom však v neľahkých podmienkach nášho prvotnopospolného kapitalizmu vydržala a Q111 udržala iba Kveta Dašková. Vydáva nekasovú, no cennú literatúru faktu, nedisneyovské knihy pre deti, knihy prísloví a porekadiel národov sveta, v edícii Ženský prstoklad výnimočné texty ženských autoriek.

Zachovať čitateľskú gramotnosť

Prečo sa v čase, keď sa viac než poctivci cenia vyrábači peňazí špekuláciami či podvodmi, pustila v takmer dôchodkovom veku do neveľmi lukratívnej činnosti? „Ak som nechcela tráviť čas povedzme chovom kozičiek, iné mi vlastne nezostávalo. A knihy pre deti? Domnievam sa, že sa treba postarať o zachovanie prvotnej čitateľskej gramotnosti. Internet je síce obrovský informačný zdroj, bez počítačov to dnes nejde, no výlučne počítačová gramotnosť veľmi zužuje obzory a ochudobňuje najmä citovú sféru. O ostatnej, zväčša nekasovej produkcii, by som mesianisticky mohla povedať, že to robím pre národ, no veľké slová tohto typu nemám rada. Isteže, usilujem sa napĺňať knižný trh kvalitou, ale snažím sa aj napĺňať seba. Tak ako všetci, čo sme si mohli povolanie vybrať: dávame a zároveň sa tým obohacujeme, napĺňame svoj vnútorný svet. Okrem toho sa s vydávaním kníh spája aj nevyhnutnosť veľmi veľa čítať a ja bez čítania nemôžem existovať.“

Zamat drsný ako šmirgeľ

Kveta Dašková však diela svojho vydavateľstva sama nielen vyberá a rediguje, ale tvorí aj ich vizuálnu podobu. Keď po auguste 1968 nesmela pre svoj postoj publikovať, dostala sa vďaka priateľom nielen k tvorbe rôznych propagačných materiálov, ale postupne aj k dizajnovaniu kníh. Dnes na túto činnosť nadviazala. Na rozdiel od minulosti ju však robí voľnejšie, a najmä bez stresu, že jej nejaká komisia úpravu neschváli. Náročná na seba je aj bez komisie.

Knihy s qéčkom a tromi jednotkami v logu vošli naozaj do povedomia kvalitou.

Prečo je tak málo vydavateľstiev, ktoré podobne ako ona udržiavajú vysoký štandard? Prečo o kvalitu nestoja i ďalší vydavatelia? Prečo priveľmi často nedbajú na dodržiavanie kultúry slova a aspoň elementárnych typografických pravidiel, pravopisu a štylistiky? Prečo sú texty v knihách, ale aj v masmédiách, v reklamných publikáciách či na plagátoch plné gramatických chýb, jazykového diletantizmu a kultúrnej úbohosti? „Spôsobuje to viac faktorov,“ uvažuje Kveta. „Najzákladnejší, ktorý determinuje všetko ostatné, je hádam ten, že po roku 1989 sa vydávania kníh chytil kde-kto. Doslova. Zmena po revolúcii – a odrazilo sa to aj v politike – otvorila dvere obrovskému diletantizmu a ukázala našu nepripravenosť. Navyše, každá revolúcia, náš zamat (drsný neraz ako šmirgeľ) nevynímajúc, odmietal a priori všetko, čo bolo predtým. A v rámci tejto tézy, ale aj v rámci rabovania, lebo sčasti bola privatizácia rabovaním, sme zlikvidovali aj veľmi kvalitné vydavateľstvá. Fígeľ je v tom, že kto neprešiel tvrdou profesionálnou vydavateľskou školou, ani si neuvedomuje, že pri práci s rukopisom niečo vynecháva či obchádza. Jednoducho nevie, čo všetko treba s rukopisom urobiť, čo všetko si kniha, kým sa dostane do rúk čitateľovi, žiada.“

Čo sú a čo nie sú prežitky

Mnohé knihy a iné tlačoviny, ktoré dnes vychádzajú, sú však svedectvom toho, že ich autori a vydavatelia netušia nielen to, ako s rukopisom pracovať, ale ani to, že sa to má. Viacerí rýchlení „odborníci“ sa aj v tejto oblasti pod egidou slobody radi zbavili každej, aj nevyhnutnej povinnosti ako totalitného prežitku. „Hoci sa v pôvodnom vydavateľstve pre deti a mládež Mladé letá, kde som roky pracovala, ku koncu minulého režimu už mnohé prežilo, a mnohé bolo beznádejne neperspektívne, a teda i deprimujúce, niektoré systémové kroky boli užitočné. Patrila k nim organizácia spracovania textu, semináre o jazyku, diskusie v redakcii, konzultácie so skúsenejšími kolegami,“ spomína K. Dašková. „Redaktor náučnej knihy nezriedka čítal rukopis aj šesťkrát a dva-, trikrát ho ešte prechádzal jazykový redaktor. Tak sa budoval profesionalizmus, a toho, žiaľ, už niet. Pri vydávaní kníh, ale aj novín a časopisov sa vynorilo množstvo suverénnych amatérov, ktorí ani len netušia, že absencia tohto náročného procesu ich produkty znehodnocuje. A tak sa môže stať, čo sa aj stalo, že prémiu v súťaži o cenu Jána Hollého dostane preklad, ktorého zlá úroveň je zrejmá nielen z textu, ale už i z názvu.“

Je možné vyhnúť sa amatérizmu a neobchádzať dôležité kroky pri vydavateľskej činnosti, aj keď vydavateľ, ako šéfka Q111, nie je veľmi solventný a musí byť redaktorom, korektorom, grafickým stvárňovateľom kníh, ekonómom, prognostikom v jednej osobe? Daškovej produkcia dokazuje, že to možné je. Život vydavateľstva však zároveň dokumentuje, že sa treba aj čohosi vzdať.

Baterky (a iné) treba dobíjať

Dnes už vlastne takmer nikto „neorganizuje“ vydávanie kníh našich autorov, ktoré by mladého čitateľa zaujali a ktoré by stálo za to priviesť na svet. Pritom to bolo užitočné najmä v oblasti náučnej literatúry, ale i beletrie pre deti. (Sama Kveta Dašková však pri príležitosti 25. výročia existencie svojho Q111 vyhlásila autorskú súťaž v tvorbe pre deti. Pozn. red.) Dnes na to chýba vôľa aj peniaze. Tých treba veľmi veľa najmä na ilustrované knihy pre deti, ktorých vydávanie sa nezaobíde bez osvietených sponzorov. Lenže koľkí mecéni na Slovensku sú? Presnejšie, koľkí chcú prispieť na takú obyčajnú činnosť, ktorá ich nijako mimoriadne nezviditeľní? Hoci čosi sa občas podarilo, napríklad na literárne štvrtky, počas ktorých bývala voľakedajšia práčovňa plná spisovateľov, prekladateľov, vedcov, výtvarníkov, novinárov, učiteľov, humoristov, kníhkupcov, vydavateľov, prekladateľov, televíznych i rozhlasových pracovníkov, jazykovedcov, už nevystáva. Posedenia, spojené zavše s neformálnym uvádzaním nových titulov do života pritom nevznikli ako módny hit, ale ako potreba. Zvyknutá na rušné roky v Mladých letách, pocítila „osamelá“ vydavateľka po čase isté vákuum. Bez redakčného kolektívu, kde nebola núdza o nápady, impulzy, podnety, si uvedomila, že vrstvy v človeku, z ktorých sa postupne len odoberá, treba obnovovať. Sily na organizovanie stretnutí však pohltila rozrastajúca sa vydavateľská činnosť. Na pozvánky či telefonáty, aby skalní návštevníci na prvý štvrtok v mesiaci nezabudli a noví prišli, prestalo pri zvyšovaní pracovného tempa postupne stačiť. Vydavateľstvo, ktoré teraz drží pri živote už štvrť storočia iba jeden človek a vydalo do 160 titulov kníh, možno beztak pokladať za malý zázrak. A to, že sa vydavateľka nevzdala ani autorských ambícií, tiež.

Nemá krištáľové, ale má krídla

Kveta Dašková sa svojho času ocitla aj medzi nominatmi na cenu Krištáľové krídlo. Porota síce jej mimoriadnu činnosť (mimoriadnu nielen v slovenskom kontexte) neuznala za „krídlahodnú“, no Kvete Daškovej tento fakt vôbec nepristrihol tvorivé krídla. Naopak, tie jej zmocneli. Po knihách Slnko v konzerve, Vysoká škola dievčenskej zručnosti, Slová z dovozu či Zvieratá nie sú také, napísala do knižky Tri mestá, predstavujúcu tri metropoly na Dunaji, stať o Bratislave, vydala Všetky moje zvieratá, kde sa opäť premieta jej vzťah k prírode a zvieratám, Básničky z gombíkovej dierky, Peťka, ja a osem medvedíkov.

Prečo sa však, ako to robí viac jej vrstovníkov, už neorientuje iba na písanie, ale riskuje prostriedky i svoj pokoj a prípadnú vlastnú tvorbu pomáhajúc na svet cudzím rukopisom?

„Lebo ma tá práca napĺňa. Napriek tomu, že čitateľov ubudlo, že o kultúru akosi veľmi nestojíme, že ustavične musím zháňať peniaze, vydávam to, čo chcem, nie čo mi niekto vnúti, prikáže a to je veľké zadosťučinenie a dobrý pocit.“

Ocenené knihy vydavateľstva Q111

• Emília Činčurová, Vladimír Čáp:
  AHOJ, PRAVEKÉ JAŠTERY
  Najlepšia detská kniha jesene 1993
• Pavol Korec – Gabriel Zubriczký:
  KRAJINY ZEME 1
  Najlepšia detská kniha jesene 1995
• Blažková Jaroslava:
  OHŇOSTROJ PRE DEDUŠKA
  Najlepšia a najkrajšia kniha jesene 2000
• Blažková Jaroslava:
  OHŇOSTROJ PRE DEDUŠKA
  Cena za najkrajšiu knihu roka 2000:
  Martina Matlovičová, Vydavateľstvo Q111,
  Kveta Dašková – grafická úprava
• Blažková Jaroslava:
  TRAJA NEBOJSOVIA A DUCH MIGUEL
  Najlepšia detská kniha zimy 2003
• Henning Mankel:
  PES, KTORÝ BEŽAL ZA HVIEZDOU A ČERVENÝ BICYKEL
  Najlepšia detská kniha jesene 2004
• František Hrubín:
  DVAKRÁT SEDEM ROZPRÁVOK
  Najkrajšia detská kniha leta 2006
• Anton Pavlovič Čechov:
  GAŠTANKA
  Najkrajšia kniha leta 2007
• Iva Procházková: casino online
  SOVÍ SPEV POTOPA
  Najlepšia kniha jari 2009
• Blažková Jaroslava:
  TRAJA NEBOJSOVIA A DUCH MIGUEL 2. vyd.
  Najkrajšia detská kniha jari 2010, ilustrovala Veronika Cabadajová
• Valentín Šefčík:
  BASTA FIDLI
  Najkrajšia detská kniha jesene 2010, ilustroval Miroslav Cipár
• Iva Procházková:
  PÄŤ MINÚT PRED VEČEROU
  Najlepšia detská kniha jesene 2010
• Gianni Rodari:
  Z NEBA PADÁ ČOKOLÁDA
  Najlepšia kniha zimy 2014