Srdce sa operuje od nôh
Keď sme s vrchnou sestrou operačných sál vošli do operačnej sály Kardiochirurgickej kliniky v Slovenskom ústave srdcových a cievnych chorôb v Bratislave, anestéziologička práve zavádzala kanylu do starenkinej artérie. Pomocou nej sa bude počas operácie merať arteriálny krvný tlak. V nehybnom nahom tele spí sedemdesiatsedemročná žena s ischemickou chorobou srdca. Viaceré jej tepny sú také zúžené, že krv do srdca cez ne preteká len s veľkými ťažkosťami. To môže spôsobiť nedokrvenosť veľkej oblasti srdca. Jedného dňa by sa ta krv nemusela dostať vôbec. Preto sa najkritickejšie úseky premosťujú cievami s lepšou priechodnosťou.
Kým anestéziologička sústredene zabezpečuje prípravu chorej na mimotelový obeh, s ktorého pomocou sa srdce v istom okamihu akoby vypne, pomocný personál navlieka prvého a druhého asistenta do sterilných plášťov a rukavíc. Naše oči, lebo všetko ostatné je pod rúškami, sa zoznamujú kývnutím hlavy. Vzápätí obaja lekári dezinfikujú nahé telo. Po natretí každého záhybu kože dezinfekčným roztokom naň priliepajú zelené sterilné plachty. Balia do nich aj chodidlá, odkrytá už zostáva iba časť hrudníka a jednej nohy. A kým prvý asistent priliepa na pacientkin hrudník aj sterilnú priehľadnú fóliu, ktorá bude po rozrezaní spevňovať aj okraje rany, druhý asistent robí skalpelom prvý rez. Operácia srdca sa v tomto prípade nezačína otvorením hrudníka, ale pre laika prekvapujúco rozrezaním nohy.
Primárka operačných sál medzitým sústredene sleduje údaje z prístroja na mimotelový krvný obeh. Skôr, ako sa pacientky dotkol skalpel, odobrali jej jednu transfúznu jednotku krvi, ktorú jej vrátia, len čo sa odpojí mimotelový obeh. Tomuto zákroku sa vraví hemodilúcia a šetria ňou nielen pacientove červené krvinky, ale pomáhajú aj chirurgom, ktorí pri práci potrebujú, aby krv bola redšia. Mimotelový obeh sa zatiaľ nehýbe. Až do chvíle, keď začne hlavný chirurg operovať priamo na srdci. Pri tejto pacientke vylúčili aj autotransfúziu, ktorú tu inak využívajú takmer pri každej operácii. Stav tejto pacientky ani jej krvný obraz však neboli na autotransfúziu vhodné. Inokedy tu najmä pred operáciami s predpokladom veľkej krvácavosti darúvajú pacienti krv sami sebe celkom bežne. A ak sa zistí, že majú aj priveľký objem krvi, odoberú im ju aj počas operácie. Krv je totiž zbytočné vystavovať mechanickému namáhaniu v čerpadlách. Ku koncu operácie sa pacientovi vracia.
Striasa ma zima. Chlad je tu však nevyhnutný. A neobmedzuje sa iba na nízku teplotu v miestnosti. Pre operáciu je nevyhnutná i nízka teplota tela. Kým operačný tím starostlivo sleduje pacientkinu teplotu, tlak, množstvo kyslíka v krvi, vylučovanie moču, počet červených krviniek, druhý asistent rozrezal nohu od kolena až po členok a opatrne vyberá vhodnú žilu. Prvý zatiaľ narezáva hrudník a píli hrudnú kosť. Pripravuje srdce na mimotelový obeh. Rozťahuje hrudný kôš a zavádza kanylu do srdcových ciev. Stará pani je teda zabezpečená, prístroje nesignalizujú nijaké nebezpečenstvo. Keby niečo, na boku je pripravený defibrilátor.
Srdce sa ocitá na otvorenej scéne.
Pohľad naň je ohromujúci. V tejto hrudi totiž namiesto červenkastého svalu vidno iba sťažka sa pohybujúce hrubé vrstvy žltého sadla. V duchu pred 77-ročným drobným srdcom, ktoré je skryté pod nimi, a napriek tomu ešte stále celkom nezlyhalo, stojím v pozore. Lekár na také úvahy nemá čas. Hľadá na aorte a žile miesto na zavedenie kanýl, z ktorých vedú hadičky k prístroju s mimotelovým obehom. Rázne povely inštrumentárke takmer zakaždým prekvapujúco sprevádza zdvorilé prosím. Jeho pendant pri pacientkiných nohách, ktoré sú už pozdĺžne rozrezané obe, si prezerá vyoperovanú žilu, odkladá ju do kadičky a začína zašívať dlhú ranu. Bokom od stola odratúva sanitár krvou presiaknuté gázové tampóny. Jedno zo železných pravidiel operácie, aby v chvate boja o život čosi nezostalo dnu.
„Chlapci čo to tam stvárate, tlak uteká dolu, pumpa!“ volá anestéziologička. Minúta, dve a všetko je zasa ako má byť. „Darmo je, starkej to už nejde ako v mladosti,“ smejú sa s úľavou doktori i sestry. „Ale neverili by ste, aká je to inak čiperka,“ kontruje anestéziologička, ktorá si kvôli anestézii musela o starkej všetko naštudovať. V tej chvíli si naplno uvedomujem mladosť operačného tímu. Prvý asistent má dvadsaťosem, druhý tridsať, anestéziologická lekárka dvadsaťšesť, jej asistent dačo vyše dvadsať, inštrumentárka dvadsaťdva a lekárka pri mimotelovom obehu, ktorú ešte vedie primárka operačných sál, dačo cez dvadsaťštyri rokov. O takých príležitostiach sa mladým neraz ani nesníva.
Nohy sú zašité, mimotelový obeh možno spustiť. „Zavoláme šéfa?“ Napätie, ktoré v sále panuje, nebadane vzrástlo. To najdôležitejšie ešte len príde. Vchádza hlavný chirurg. Presne cielená autoritatívna bodrosť upriamuje všetkých k titulnej úlohe tohto predstavenia. Mimochodom, podobných sa tu denne odohráva priemerne päť. Toľko zatiaľ dovoľuje kapacita pooperačného oddelenia. Keď sa operačné tímy zabehnú v nových priestoroch naplno, plánujú počet operácií srdca (mimochodom tá, ktorú sledujeme, stojí od 380 do 500 tisíc Sk – reportáž pôvodne vyšla v roku 1997) zvýšiť na šesť a viac.
Hlavný chirurg kontroluje prácu asistentov. Pokyn na spustenie mimotelového obehu. Srdce starej panej sa prvý (a všetci veria, že nie posledný) raz v jej živote zastavilo. Ospevovaným sídlom najvznešenejších ľudských citov sa na nejaký čas stal prístroj z kovu, plastov a skla. Šéf tímu opatrne berie do rúk sadlom obrastený sval. Hľadá miesta, kam našije cievy, ktorými bude môcť krv pritekať a odtekať bez prekážok. S istotu, ale opatrne, prevracia nehybný kus mäsa zboka nabok. Polohlasne konzultuje s kolegami. Srdce i zodpovednosť sú však v jeho mozgu a rukách.
Takto, pod tlakom času a okolností, zrejme uvažoval, aj keď prvý raz použil zákrok, a ktorom dovtedy vo svetovej kardiochirurgii nik nereferoval. Pri operácii na vydutine aorty sa ukázalo, že trhlina v nej je na takom mieste, kam sa chirurg ťažko dostane. Čas, v ktorom sa bez rizika pre pacientov mozog treba pri tomto zákroku rozhodnúť a použiť najvhodnejší spôsob, je 50 minút. Od mimotelovej pumpy ich chirurgovi odmeriavajú pravidelnými hláseniami. Uplynulo päť minút. Desať minút. Dvadsať... Na dlhé váhanie vtedy nebol čas. Aby mohol trhlinu rýchlo, najmä však úspešne zašiť, použil na jej spevnenie filcovú podložku. Vyšlo to. Odvtedy zákrok zopakoval ešte v dvoch prípadoch. O nijakých ďalších sa v roku 1997 vo svete nevedelo. Porovnania so svetovými publikáciami naznačujú naše prvenstvo.
Teraz však rozmýšľa o inom. „Urobíme dva bajpasy, natočte ju na mňa. Ešte trochu.“ Stôl sa dvíha a obracia žiadaným smerom. Skalpel mieri rovno do srdca obsypaného ľadovou kašou. Krátky, istý rez a lekár vzápätí miniatúrnou ihlou a pavučinkovitou niťou prišíva náhradnú cievu. „Kardioplegia! No tak, anestézia, čo je s vami? Ani cievy nie sú priam ideálne,“ šomre si. Anestéziologička pridáva kardioplegický roztok, ktorý namiesto krvi vypĺňa cievu, aby sa vôbec dala šiť. V tomto prípade to pri značne sklerotickom tkanive ide mimoriadne ťažko. Virtuózne ruky sa však nedajú zmiasť. Krátko po tom, ako sú cievy na kritických miestach našité, pokračujú v operácii obaja asistenti. Práve včas.
Vo vedľajšej sále vznikla akási komplikácia, docenta potrebujú tam. „Pozor, klesá mi tlak! Hore, hore!“ počuje na odchode. Ale tu to už hádam zvládnu sami. „Odpájame? Ešte chvíľku. Dobre. Naskočilo?“ Pri tejto otázke mi prebehol po chrbte mráz. Vrcholným operačným momentom pravdy je návrat srdca k jeho monotónnej činnosti. „Výborne, pozor! Nespúšťajte mi ju ešte! Čože? Slabé krytie krvinkami? Tak transfúzku.“ Aj najmenšiu reakciu tela vidieť na monitoroch. Zatiaľ obaja mladí lekári našili bajpas kam treba, chystajú sa odpojiť kanyly, zatvoriť hrudný kôš. Veľké zahnuté ihly s hrubými niťami prechádzajú v ich rukách kosťou ako krajcom chleba. Priviazať kraje rozrezanej kosti tesne a napevno k sebe vyžaduje poriadnu silu. Kým sa operácia dostala do tejto fázy, prišiel sa sem hlavný chirurg pozrieť ešte niekoľkokrát. Po poslednom vzrušenom šepote so sestrou sa však už nevrátil. Čosi sa stalo, naznačili mi tí, ktorí vedia čítať zo šéfových gest. Ale operácia sa predsa skončila dobre, však? Áno, všetko je vraj pod kontrolou. Napriek tomu mi nedalo, prinútila som vrchnú sestru odviesť ma von a náhlila som sa na sekretariát.
Všetko sa zdalo byť v poriadku, no ja som si po obligátnom, či si dám kávu, alebo čaj, vybrala komentár k operácii. Nevypočula som si ho však až dokonca. Pri jednom z mnohých telefonátov, ktoré ho prerušovali, prešiel môj hostiteľ do vzrušenej nemčiny. Keď skončil, s úsmevom mi oznámil, že kolegovia vo Viedni budú o hodinu a pol transplantovať srdce. A jeho i s tímom pozývajú na tú transplantáciu tiež.