Pôvodne vyšlo v Pravde 4. 7. 1992.

Slabosť sily

Sebavedomie vzbudzuje dôveru. V neistom svete je o to príťažlivejšie, o čo je menej pevných bodov, ktoré vytyčujú ľudské životy. A o sebavedomých dnes veru nie je núdza. Urodili sa toľkí, až ťažko rozoznať, ktorí s proklamovaním vlastnej neomylnosti len kalkulujú, a ktorí sú naozaj, i v hĺbke duše, presvedčení, že len to, čo si myslia, hovoria a robia oni je bezchybné, zaručene správne a jediné dovolené.

Cavalier Galleries, Jim Rennert

Jim Rennert: in New York
Cavalier Galleries, flickr.com

Lenže so spasiteľmi, ktorí poznali len vlastné ja, má svet (ten náš osobitne) neveľmi blahé skúsenosti. Hoci to bolo pripriezračné, dalo sa chápať, prečo sa všetci maľovali na najlepšo pred voľbami. Ibaže po volebnom ošiali začínajú ľudia uvažovať zväčša normálne. Nedostatok pochybnosti o vlastnom ja teda odrazu prestávajú vnímať ako štátnické plusy. Pochopili, že výlučná dôvera sebe môže signalizovať nedôveru voči všetkým ostatným. Je však vari niekto taký múdry, aby nepotreboval, ba mohol si dovoliť pohŕdať múdrosťou iných?

Za jeden z dôležitých znakov múdrosti sa odjakživa pokladala schopnosť počúvať a vnímať. Ba dokonca aj akceptovať mienku, ktorá môže byť veci prospešnejšia ako naša vlastná. Žiaľ, podľa tejto optiky by medzi múdrymi u nás veľká tlačenica nebola... Naopak, podaktorí akoby ochoreli na stratu múdrosti aj pamäti. Zo slovníka našich politikov sa zázračne rýchlo vytratil nielen módny konsenzus, ale i menej módna dohoda. A na porozumenie akoby si už načisto nik nevedel (alebo nechcel) spomenúť.

Nerozumieť druhým sa však vypláca len zriedkakedy. Kiežby na to mocní opäť nezabudli. Hoci... Možno im (aj tým, čo sú obdivne zahľadení iba do seba, takže akákoľvek iná než ich mienka im nestojí ani len za úvahu) ide naozaj o blaho národa. A možno sa predsa len naučia aj zdravo pochybovať. O všetkom. Aj o svojej bohorovnosti. A včas. Prv, ako ktosi začne pochybovať o nich.

P. S.

Pochybovať o sebe či o rozkazoch veliteľov nie je dovolené iba vo vojne.