Hlas plný ľudí
Film z roku 1965, o ktorom je reč, si naozaj pozriem vždy, keď sa bude dať, napriek tomu, že to nie je napínavá detektívka ani romantická komédia, ba ani klasická dráma, ale – celovečerný dokument. Nakrútil ho režisér Michail Romm a ja sa naň budem dívať zakaždým, keď to bude aktuálne, a nielen kvôli Rommovmu autorstvu, jeho komentárom a umeleckému stvárneniu faktov, aké hneď tak nevidno, ale najmä a predovšetkým – kvôli MIROSLAVOVI HORNÍČKOVI. Pretože to, čo je iného na tom filme fascinujúce, je jeho hlas. Hlas, ktorý podľa encyklopédií patrí hercovi, spisovateľovi a – komikovi. Hlas, ktorý sa ako výkričník podpísal pod po česky komentovanú verziu otriasajúceho diela Obyčajný fašizmus.
Pre toho, koho takéto spojenie prekvapilo, sú namieste Horníčkove úvahy z knihy Javorové listy a z rozhovorov pre tlač:
O vojne
Neviem, koľko už bolo svetových výstav. Svetové vojny boli dve. Ten, kto tú prvú – ako prvý – nazval svetová, položil iste prízvuk na to slovo. Bola to naozaj prvá vojna, v ktorej bol svet ako celok.
Ale pri druhej sa, myslím, prízvuk presunul. Bola to druhá svetová vojna, a to znie zle: ako by človek a duch jeho jazyka už tušili, že svetové vojny bude nevyhnutné počítať.
O humore
Humor je vo všetkom okolo nás a ide o to priznať mu jeho miesto a význam. Charlie Chaplin – od zlatých horúčok na Klondiku cez všetky choroby kapitalizmu až po fašizmus a hromadné vraždy – ako jediný z umelcov svojej epochy zobrazil tieto javy humorom. U nás prví varovali pred fašizmom dvaja klauni, Voskovec a Werich. Až potom prišli vážni umelci. Nie je to dôkaz, že humor môže a mal by stáť vpredu a že by sme mu mali načúvať?
Akú úlohu môže v kľúčových situáciách zohrať ľudský hlas?
— Môže prospieť i zlyhať. Niekedy prospeje dokonca tým, že zlyhá. Aj zlyhanie či vynechanie hlasu, jeho náhly zlom alebo nedostatok môžu prezradiť vnútornú situáciu. Hlas môže vyjadriť viac než slová. V anglickom filme Puto najsilnejšie je dialóg medzi dvoma náhodne sa stretnuvšími ľuďmi – lekárom a ženou iného muža. Hovorili o jeho práci. Lekár opisoval svoj boj so zaprášením pľúc v baníckom prostredí a bol to práve hlas, ktorým zrazu obaja prezradili rodiaci sa cit. Lásku. Ani slovo o tom, čo sa odohráva v nich, ale hlas prezrádzal všetko.
Hlas teda môže byť za istých okolností informátorom, liekom, zbraňou, pomocou aj záchrancom. V každom prípade by mal slúžiť na to, aby mali ľudia k sebe bližšie. A predsa sa neraz vraví, že mlčať je zlato. Môže to byť preto, že hlas prezrádza priveľa, alebo v ňom počujeme primálo… Za akých okolností je našou povinnosťou stíšiť hlas do mlčania, za akých máme, naopak, povinnosť prehovoriť? A kedy by sme mali svoj hlas pozdvihnúť nielen prostredníctvom úst?
— Pýtate sa na čosi, na čo nemožno odpovedať – tak ako nemožno povedať, kedy sa iný z ľudských prejavov stáva umením. Aj život vytvára svoje diela, aj život má svojich géniov. Mlčať je zlato – to je len polovica múdrosti – celá znie: hovoriť je striebro, mlčať zlato. To znamená, že mlčať je viac, ale že nestačí len mlčať. Je lepšie mlčať – niekedy. Je lepšie – inokedy – hovoriť. A vedieť, kedy čo, to je umenie. Klávesnica je pritom rovnaká – pre toho, kto nevie hrať, práve tak ako pre Toperczera. A bola rovnaká pre Salieriho i pre Mozarta. Aj reč je rovnaká – ide o to, ako vraj hovoril (hádam) Bach – udrieť v správnej chvíli správny tón. To je hudba. Keď prišli na Elsinor Hamletovi kamaráti a pokúsili sa priviesť ho „k rozumu“, podal im flautu a žiadal, aby na nej zahrali. Nevedeli. A on im krásne odpovedá – niečo také jednoduché nezvládnete, a mňa by ste chceli rozohrať? V tom je to celé: vedieť. Umět. Niekedy je mlčanie zlatom a záchranou – inokedy len a len prázdnotou či úderom pod pás.
Alebo, ako sa dočítame v umelcovej knihe Javorové listy:
Národy, rovnako ako ľudia, rozprávajú o svojich trápeniach alebo radostiach všelijako. Niekto vám bude opisovať drobné, bezvýznamné nehody mnohými slovami a niekto vysloví jedným slovom či púhou pomlkou tragédiu sotva zdeliteľnú, sotva únosnú.
V jednom pavilóne (na EXPO '67 v Montreale) bola jedna miestnosť prázdna. Boli v nej iba dva predmety: fotografia z varšavského geta, na ktorej stojí asi sedemročný chlapec so zdvihnutými rukami a zozadu na neho puškou mieri nemecký vojak. A v malej vitríne len pár detských topánočiek.
Tou miestnosťou sa prechádzalo mlčky. A predsa bola plná kriku, ktorý doďaleka prevyšoval jej steny i strop.
To bol mlčanlivý výkrik proti obludnosti človeka. Čímsi podobným je i Rommov Obyčajný fašizmus. Váš hlasový prejav v ňom možno pokladať za jednu z hlavných rol, ktorú ste stvárnili dokonale, a nazdávam sa, že aj vrúcne. Načreli ste ňou až na najhlbšie dno ľudských priepastí aj výšok. Akú úlohu pri tom zohrala vaša životná filozofia?
— Ja sám považujem tento film za veľký v tom, že ukazuje korene. Plody fašizmu sme videli mnoho ráz, ale tento film ukázal nositeľov zla, ktorými boli pôvodne bohabojní a „dobrí“ meštiačikovia, ktorí by kuraťu neublížili; odhalil pramene fašizmu, a to je jeho hlavná zásluha. Lebo fašizmus, to nie sú len koncentračné tábory a hromadné vraždy. Fašizmus sa začína v malom – intoleranciou a pocitom, že ktosi či čosi mi dáva právo najprv spáliť knihu, či aspoň prihodiť ju na hranicu. Neskôr tam už prihodím človeka. Fašizmus prebúdzal v ľuďoch tie najnižšie pudy. Hodiť tehlu do židovského obchodíka – neskôr na židovské dieťa. To, že to ukázal, je hlavný klad Rommovho filmu.
Kiežby. Kiež by nebezpečenstvo aktivizujúceho sa zla bolo nielen pochopené, ale aj definitívne zlikvidované. Aby sa o ňom nemuselo už ani písať. Pretože len papier znesie všetko. Človeku často treba viac. Potrebuje človeka. Živého človeka. Veď aj do telefónu sa neraz vraví (klame) ľahšie, ako keď niekomu stojíme zoči-voči…
— Papier znesie všetko – zase taká múdrosť ako o tom mlčaní a zlate. Znesie. Ale mal by pod tým niesť aj podpis pisateľa. Ručím aj za napísané. To, že pri tom nie som, ma nezbavuje zodpovednosti. Samozrejme, že za istých okolností je žiaduca alebo nevyhnutná prítomnosť osobná. Viem to i zo svojej profesie: To, čo som napísal (trebárs Dobre utajené husle), som potom predvádzal päťstokrát na javisku a viem, aký veľký rozdiel je medzi napísaným a povedaným. Intonáciou môžete zmeniť zmysel vety i slova. A prečo sa klame ľahšie do telefónu? Nuž, je tu istá anonymita. Aj keď hovorím s tým, kto ma pozná, viem, že ma nevidí. Oči prezrádzajú.
A hlas vari nie? Čo všetko, ak sa do neho pozorne započúvame, možno cez jeho tón, melódiu či záchvev v človeku odhaliť! Hádam toľko, koľko sa dá pomocou neho v sebe ukryť…
— Áno a zase sme pri tom , že aj žiť a hovoriť je – či môže byť – umenie. Hlas môže všeličo zatajiť, skryť. Môže zostať pokojný aj v rozrušení, tichý aj v zlobe. Môže. Niekto dokáže „odhaľovať“, iný „tajiť“. Ide o dôvody, ktoré toho či onoho vedú k tomu, aby niečo v druhom odhaľovali. A tie dôvody môžu byť dobré, alebo zlé.
Všetky však zrejme majú nejakú príčinu. Tie zlé azda aj pre mieru sebeckosti – neschopnosti dpriať okrem seba sluchu aj iným. Medzi nemalé ľudské schopnosti patrí umenie dívať sa (a vidieť), ale aj počúvať (a počuť). Čo je podľa vás na oboch týchto umeniach dôležité?
— Často používam slová – dívať sa a vidieť, počúvať a počuť. Sú medzi nimi podstatné rozdiely a po rokoch v divadle presne rozoznávam diváka dívajúceho sa od diváka vidiaceho a diváka počúvajúceho od diváka počujúceho. Oči hľadia stále. Ak nespíme. Ale až tam, kde som zaujatý a chcem poznať, začnem sa dívať tak, aby som videl! Koľkokrát to mám chuť povedať niektorým divákom!
Sú však aj iní diváci, o ktorých M. Horníček píše:
Mám rád rozpravy s divákom. Verím, že každé herectvo je dialóg a vždy znova ma bude zaujímať ten okamih, keď sa prelomí hrádza rampy, keď sa mi podarí zachytiť prvý ohlas. Hoci aj nesúhlas. Keď ticho v hľadisku už nie je púhym mlčaním, keď v sebe nesie otázku, záujem, odpor, akési volanie, trebárs ešte plné ostychu, jednoducho zárodok tej obojstrannej dôvery, ktorá je podmienkou dialógu. A to znamená predovšetkým prichádzať s dôverou vlastnou. Nepodceňovať, nešokovať, nepoužívať nijaké z trikov, hovoriť, čo si myslím, myslieť na to, čo tu hovorím. Vidieť divákov. Nedívať sa na nich, ale vidieť ich. A v každom z nich pomaly vzbudzovať pocit, že hovorím k nemu. Len k nemu. Byť úprimný, nepredstierať, nepridávať vetám ani silou, ani intonáciou, ani farbou hlasu, nechať im ich vlastnú váhu. Nevoliť si pre ne prostriedky. Len ich zdeľovať a nezdeľovať nimi viac, než znamenajú. Neplniť ich marmeládou tajomna a nezdeliteľných nálad.
A hlavne, viesť dialóg. To znamená dať priestor divákovmu hlasu. Ten znie vždy. Lebo ticho hľadiska je plné významov, je výrečnejšie a niekedy hlasnejšie ako hlasy scény. Môže byť iba zdvorilé, môže byť plné pozorného čakania, dychtivé, chtivé, rozrušené, zvedavé i zlobné. Môže byť prázdne. Bez otázok, bez ohlasu, bez odporu, prázdne. Baví ma načúvať mu, počuť ho a chápať. Nedopoviem vetu. Počkám si: doznie? Mala by doznieť, pretože niektoré časti môjho textu patria divákovi. Má na ne právo. Je na ňom, aby dopovedal z môjho to svoje. Na mne zase je vedieť, čo zo svojho mu odovzdať. Potom už ideme spolu, už je to rozprava, mierime tamtiež, je uzavretá dohoda, ktorá nás oboch púta, oboch zaväzuje.
Ja mám v dialógu viac práva. A viac povinností. Tým nevyhnutnejšie je byť poctivý.
To nie je popis vlastnej činnosti – to je len obrys úsilia a snahy. Také by to asi malo byť.
Takým sa to môže stať, ak je to umenie. Ak umelec dokonale ovláda seba i svoje nástroje. Trebárs i svoj hlas. Ako hlboko sa musí človek prepracovať nielen v umení ovládnuť umelecké nástroje, ktoré má k dispozícii (napríklad hlasu), ale aj v umení žiť, aby jeho dielo dosahovalo ozajstnú umeleckú hodnotu?
— Hlas môže byť darom, ale aj „vadou“. Nemyslím „hlasovú vadu“, ale to, že príliš sýty či farebný hlas môže zvádzať k púhemu čarovaniu s ním. Lenže základ je vždy vnútri. Je to ako ľadovec – nad povrchom je len asi pätina. Rovnako je to aj v herectve – základom je myslenie. A ľudia, ktorí nevedia, o čom to je, hovoria – ten a ten to priamo prežíva. Hlúposť. Nikto nič neprežíva – na javisku. To by zle dopadlo, keby herec, tak ako hocikto z nás v živote, netušil, čo príde v nasledujúcej chvíli! Dojmom životnosti a pravdy pôsobí na javisku ten, kto pred vetami, pred tým, čo vysloví, myslí. Ten, kto hovorí len text, hovorí prázdno – aj keby mal ten najkrajší a najlepšie vycvičený hlas.
