logo_sm
Ti, kteří mohou, se mají postarat o ty, kteří nemohou.
A někdo musí promluvit i za ty, kteří nemají hlas.

Babička Bolavá (Terry Pratchett, Jan Kantůrek)

Reportáž z diania v novembri 1989, druhá časť.
Reportáž pôvodne vyšla v časopise Mladé rozlety č. 49 po 20. novembri 1989.
Na www.martam.sk vychádza pri príležitosti 30. výročia novembrových udalostí vo vtedajšom Československu.

Bratislava 21. - 26. 11. 1989

Marta Moravčíková
Fotografie: archív

Mnohé z toho, čo si teraz prečítate, bude vám pripadať ako dávno minulé. Dni sú totiž naplnené toľkými udalosťami, že nadobúdajú charakter týždňov až mesiacov. Výrobná technika nášho časopisu (Mladé rozlety, pozn. mm) nám však nedovoľuje, aby sme prinášali čerstvé spravodajstvo. Novinár však nikdy nesmie stáť bokom. Prinášame preto aspoň svedectvo o udalostiach, ktoré sme zaznamenali od 21. 11. do 26. 11. 1989 odvšadiaľ, kde sme mohli byť fyzicky prítomní.

Utorok 21. 11. 1989

Som v aule Univerzity Komenského v Bratislave, kde sme situáciu začali mapovať. Atmosféra je podobná tej z pondelka, ibaže je menej miesta, študenti sedia i na zemi a spolu s nimi diskutujú, rokujú, formulujú stanoviská i pedagógovia. Všetko je kultivovanejšie ako včera, študenti už presne vedia, čo chcú a dávajú jasne na vedomie, že s nimi treba rátať. Po niekoľkohodinovom rokovaní sa dohodnú na sedemnástej hodine na Gottwaldovom námestí (Dnes Námestie slobody, pozn. mm). Masa mladých, ale i starších ľudí, ktorých k sebe pozývajú skandovaním Poďte s nami! disciplinovane počúva pokyny člena Koordinačného výboru slovenských vysokých škôl. Prítomní si vypočujú pozvanie na stredajšiu demonštráciu pred Justičným palácom, kde bude pokračovať pojednávanie s Dr. Čarnogurským a na popoludňajšie zhromaždenie na Námestí Slovenského národného povstania. Potom odchádzajú na Hviezdoslavovo námestie.

Fotografia: Vladimír Gross

Streda 22. 11. 1989

K študentom dištancujúcim sa od provokatérov, násilia, žiadajúcim prítomných, aby sa zdržali alkoholu, sa na Námestí SNP pridávajú aj ďalšie profesie. Transparenty nad hlavami zhromaždených hovoria: Chceme právny štát! Žiadame slobodné voľby! Demokraciu, ale bez obuškov! Žiadame pravdivé informácie!

Spytujem sa ľudí, prečo sú tu. Chceme podporiť študentov, odpovedajú jednoznačne. A napíšte, že je smutné, ak sa od nich príslušníci strednej generácie dištancujú. Sú za súčasnú situáciu zodpovední a nie sú ešte takí starí, aby tvrdili, že sa ich to netýka.

Študenti Elektrotechnickej fakulty Slovenskej vysokej školy technickej si ťažkajú na novinárov, že informujú neúplne, nepresne, neobjektívne. „V televíznom spravodajstve dávajú priestor tým z nás, ktorí neveľmi vedia, čo chcú a nie sú schopní svoje myšlienky formulovať.“ Rozprávam sa s mnohými stredoškolákmi. Nejeden z nich neovláda obsah pojmov, ktoré skandovaním podporuje. Je mi z toho všelijako, no v duchu sa pýtam, čia je to chyba. Možno nie sú takí vzdelaní, akí by mali byť, no predsa – nie oni sú zodpovední za osnovy, podľa ktorých sa učia. Ani za to, čo sa učia. A sú zodpovední za to, že sa im učiť nechce, keď ich prax nepresviedča dostatočne dôrazne, že spoločnosti záleží na vzdelaných ľuďoch? Mnohým chýba kultúra prejavu; nechýba však len im. Mali sa ju od koho naučiť? Mnohí nie sú ochotní počúvať v diskusii aj druhú stranu, iný názor. Dokonca ani vtedy nie, ak s ich vlastným korešponduje – pretože neboli zvyknutí na to, že dialóg je rozhovor založený aj na umení počúvať a rešpektovať i mienku iných, hoci by s nami nesúhlasili.

„Nie je pravda, že sme zmanipulovaní, sami sme sa rozhodli,“ opakujú pri mnohých stretnutiach. „Nedá sa predsa večne žiť v ovzduší rozporov slov a činov. Niektorí o nás tvrdia, že sme dezorientovaní, ale ako sa človek môže správne zorientovať, keď dostáva neúplné informácie? Čomu máme veriť, keď počujeme iné od rodičov, ktorí históriu prežili, a iné čítame v učebniciach, keď sú naše skúsenosti v rozpore s tým, čo sa dočítame v novinách?“

Pravdu! Pravdu! Pravdu! Ozýva sa námestím SNP. Spoza mikrofónu pozýva herec Milan Kňažko na zajtrajšie zhromaždenie aj predsedu vlády SSR, no aj bývalého predstaviteľa KSČ Alexandra Dubčeka, aby odpovedali na niektoré otázky združenia Verejnosť proti násiliu a ostatných prítomných občanov.

Pred demonštrujúcich však na druhý deň predstúpil iba druhý z menovaných, ktorý neodpovedal na nijaké otázky, skôr ich kládol. Kládli ich aj zástupcovia Koordinačného výboru slovenských vysokých škôl. „Prečo medzi nás neprichádzajú najvyšší predstavitelia Komunistickej strany Slovenska a štátu? Štrajkujeme už štvrtý deň, a stále si k nám nenašli cestu!“

Prečo? To sa chce opýtať väčšina prítomných, ale aj tých, čo doma sledujú správy. Prečo funkcionári nechodia medzi ľudí ako jedni z nich? Medzi mladých zatiaľ v týchto dňoch prichádzajú a hovoria o problémoch najmä predstavitelia Socialistického zväzu mládeže.

Štvrtok 23. 11. 1989

Krátko po jedenástej dobiehame na stretnutie zástupcov Koordinačného výboru slovenských vysokých škôl s predsedom Slovenského ústredného výboru Socialistického zväzu mládeže (SZM) Jurajom Janošovským a ďalšími členmi Sekretariátu SÚV SZM.

Foto: archív

Študent Miloš Lauko opäť vyčíta prítomným novinárom neobjektívne informácie o udalostiach. Smena vraj začala vychádzať v dvoch vydaniach – jedno pre Bratislavu, jedno pre Slovensko. Hoci chápeme, že nie každý musí poznať novinársku prácu a proces výroby novín, musíme sa trpko usmievať. Ako ľahko sa mladí naučili vynášať súdy a robiť závery bez dokonalej znalosti veci. Kolega zo Smeny informuje študentov, že nejde o zámer. V dvoch, ba niekedy až troch vydaniach vychádza nielen Smena, ale všetky ostatné denníky už celé roky (a nielen u nás, ale i vo svete) kvôli uzávierkam. Aby sa stihli všetky noviny vytlačiť dovtedy, kým odchádzajú posledné spoje do vzdialenejších oblastí, môžu ísť najčerstvejšie informácie len do západoslovenského vydania.

Obviňovanie novinárov za chyby a problémy, ktoré sa nahromadili v spoločnosti som v tom čase počúvala z rôznych strán už takmer dvadsať rokov, čo som robila túto profesiu. Zažila som už aj to, že mňa a mojich kolegov obvinil lektor politického vzdelávania z nedostatku uhlia v čase kalamity, z nekvality a neskôr i zo zvýšenej ceny zemiakov aj z paniky pri nedostatku pracích práškov. Hodnotiť novinársku prácu z hľadiska úplnej informovanosti nechávam preto pre istotu len zdravý rozum a vlastné svedomie.

Juraj Janošovský hovorí, že študentské požiadavky vybočili z rámca výlučne študentských problémov. Miloš Lauko súhlasí, no namieta, že nie je možné riešiť čiastkové vysokoškolské problémy skôr alebo bez toho, aby sa vyriešili zásadné politické problémy našej spoločnosti a už dnes (23. 11. 1989) je jasné, že to už nie je len záležitosť študentov, ale celého národa.

Do diskusie zasahuje Vlado Raučina, predseda Fakultného výboru SZM na Elektrotechnickej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej:

„Pokladám sa za predstaviteľa mládeže a pýtam sa – už štvrtý deň sa na školách štrajkuje. Koľko predstaviteľov Ústredného výboru KSS či KSČ a predstaviteľov vlády prišlo medzi mladých? Prečo sa štrajkujúcim nedá priestor v novinách, aby mohli vyjadriť, o čo im ide? Tak by sa predsa najľahšie zabránilo skresľovaniu a chaosu.“

„Mnohí sa nás snažia obviniť, že do štrajku zaťahujeme deti, ale to nie je pravda,“ namieta Miloš Lauko. „Musíte však pochopiť, ak sa v tejto situácii dostanú na verejnosť aj rôzne dezinformácie. V politickom boji to býva tak, že sa niekedy nevyberajú prostriedky a kdekto sa na ňom priživuje.“

Psychológia masy, aj keď ovládanej istou organizáciou, je predsa len nevyspytateľná. Aj preto by sa situácia mala riešiť neodkladne.

Nech už ohlásené mimoriadne zasadnutie ÚV KSČ zvolané na 24. 11. 1989 prijme akékoľvek závery, pozýva predseda SÚV SZM Juraj Janošovský členov Koordinačného výboru slovenských vysokých škôl na zasadanie Slovenského vysokoškolského ústredia.

Po skončení stretnutia na SÚV SZM ešte hovoríme s ďalším členom Koordinačného výboru Matematicko-fyzikálnej fakulty UK, osemnásťročným Tomášom Hasalom. Ako sú študenti pripravení zabrániť tomu, aby sa pod kepienkom boja za nápravu chýb začali vybavovať osobné účty? Ako zabrániť opakovaniu chýb minulosti? Tomáš hovorí, že v ich výbore napríklad odmietli transparent s heslom Smrť komunistom. Je to dosť? Nepotečie opäť krv? Tomáš je presvedčený, že nie. Študenti a české Občanské fórum sú ochotní akceptovať KSČ ako vedúcu silu spoločnosti, len ak si toto postavenie opäť vydobyje v slobodných voľbách.

Slobodné voľby! To je jedno z hesiel opakujúce sa na transparentoch na popoludňajšej demonštrácii, ktorá sa aj 23. 11. 1989 začala na námestí SNP. Rečníci sa striedajú. Búrlivý potlesk zožne A. Dubček. Ľudia ho akceptujú ako symbol a podľa toho ho vnímajú. Keď k mikrofónu pristúpi herec Marián Labuda, zaznie námestím smiech. Marián Labuda je tiež symbol. Masa sa ešte párkrát zasmeje, ale napokon si uvedomí, že tento herec dnes vystupuje v inej úlohe, ako zvykne na javisku. Číta sa veľa petícií, hovorí veľa ľudí. Učiteľ základnej školy žiada vrátiť česť všetkým pedagógom, ktorých neoprávnene prepustili zo školských služieb.

Obhajca Dr. Jána Čarnogurského oznamuje, že súd síce jeho klienta oslobodil, no ešte stále ho necháva vo väzení, lebo prokurátor sa odvolal. Slovo dostal člen združenia Verejnosť proti násiliu, člen KSČ. Jeho vystúpenie často prerušuje hlasné skandovanie a pískanie. Mnohí z obrovského zástupu prehliadajú, že hoci je člen KSČ, je aj zo združenia, ktorému inak búrlivo tlieskajú. Iní tohto človeka označujú za prevracača kabátov. Ďalší kričia – neskoro. Pravda, hovorím len za tých, ktorí stáli na námestí vedľa mňa a tam boli aj takí. K zhromaždeniu sa hlásia rôzne organizácie, okrem iného ZO SZM pri Ministerstve vnútra a životného prostredia SSR, ZO SZM Čs. Televízie v Bratislave. Stupňujú sa požiadavky na úplné informovanie verejnosti o udalostiach na urýchlené prijatie nového zákona o spolčovaní a zhromažďovaní. Na podporu požiadaviek Verejnosti proti násiliu sa prihlasujú Jozef Ráž, Peter Nagy, Tublatanka, Václav Patejdl, Miro Žbirka, ktorý na záver svojho vystúpenia pripomína, že by sa nemalo zabudnúť na človeka, čo toto všetko umožnil. Na Michaila Gorbačova. A ľudia tlieskajú – komunistovi.

V mase vrie. Nakopilo sa priveľa nedostatkov, pridlho sa neriešili, pridlho trvala slovná ekvilibristika, ktorá neružovej skutočnosti dávala chlácholivé mená. Teraz ventil odletel. V takejto situácii by malo byť namieste zachovať si jasnú myseľ a nepodľahnúť emóciám a vášňam. Dá sa to však v ovzduší istej masovej psychózy?

Demonštrácia sa končí konštatovaním, že napriek verejnému pozvaniu neprišiel nik z vedúcich činiteľov ÚV KSS. Námestím znie čs. hymna a množstvo ľudí rôzneho veku, od detí až po starcov sa rozchádza. Ja sa ponáhľam k Vysokej škole múzických umení, aby som členom Koordinačného výboru slovenských vysokých škôl tlmočila šéfredaktorovo pozvanie na diskusiu (Záznam z nej prinášame na inom mieste.) Stíham ešte televízne noviny. Zmes správ, názorov i postojov je naozaj pestrá. Neodvážim sa však odhadnúť, či uspokojí každého. A ktovie, koho a ako uspokojí piatkové zasadnutie ÚV KSČ.

Piatok 24. 11. 1989

Píšem prvú časť tejto reportáže a čakám, že sa ozvú zástupcovia študentov, ktorých sme pozvali do redakcie. Na námestie SNP prichádzam trochu neskôr. Práve hovorí a spieva Marika Gombitová. Krátko po mojom príchode vyšiel na tribúnu predseda SÚV SZM Juraj Janošovský. Podporuje študentské požiadavky, no zhromaždenie to prijíma s nevôľou. Členovia koordinačného výboru dokonca odmietavo. Príliš sme sa naučili posudzovať ľudí podľa toho, akú nosia legitimáciu, a nie podľa toho, akí sú. Reakcie mnohých okolostojacich svedčia o tom, že proklamačne síce takéto hodnotenie ľudí odmietajú, ale prakticky sa ho budú odúčať ešte veľmi dlho.

Zhromaždení takmer vypískajú synovca Vlada Clementisa. Toho Clementisa, ktorého ešte nedávno pokladali za martýra. A neviem, či ho vypískali len preto, že doba priniesla nových martýrov.

Nadšene sa tlieska sólistke opery Slovenského národného divadla, ktorá sa skláňa pred odvahou študentov. Zvonia kľúče, akoby umieračik minulosti. Dav skanduje a tlieska, tlieska a skanduje. Po vystúpení maďarského študenta duní námestí Hungaria! Dnes nikomu neprekáža voľakedajšia maďarizácia ani súčasné postavenie národnostných menšín. No nik ani nevie, či to tak bude aj zajtra. Udalosti sa rútia a názory sa menia rýchlo. Možno až prirýchlo.

S istými rozpakmi vítajú ľudia študenta z Moskvy. Len čo však povie, že naši študenti v ZSSR podporujú štrajk, tlieskajú. Študent hovorí bez vášní, s rozvahou. Prosí, aby sa zhromaždení pozreli vedľa seba, aby si spomenuli na svoje rodiny, otcov, staré mamy, bratov, sestry. „Mnohí z nich sú komunisti a zväzáci. A mnohých z nich si napriek tomu vážite ako slušných a čestných ľudí.“ Potlesk. To je pravda, hovorí váhavo, akoby začudovane, staršia pani. Ešte pár rečníkov, hymna.

Na VŠMU sa dohodneme na zajtrajšom stretnutí v redakcii.

Sobota 25. 11. 1989

Do redakcie prišli zástupcovia Koordinačného výboru slovenských vysokých škôl. Rozprávame sa dlho; dlho v ten deň sledujeme televízne vysielanie. Hovorí veľa ľudí. Dramatik Stanislav Štepka vyzýva, aby sa heslo K lopate! Zmenilo na Lopatami na nich! Znova potečie krv? Námestie hučí: Nechceme násilie. Dokedy?

Nedeľa 26. 11. 1989

Pokračujú mítingy. Televízia prináša priame prenosy a študenti sa stále sťažujú, že ich masmédiá ignorujú. Na tribúnu na námestí sa predral novinár Ján Kamenistý a číta vyhlásenie kultúrno-politických redaktorov; podporujú pondelňajší štrajk. Spieva Milan Lasica, Jaroslav Filip. Zhromaždenie občanov ako by zasadalo permanentne. Vystupujú predstavitelia rozličných strán a zoskupení. Mnohí si to možno neuvedomujú, no už dnes sa začala predvolebná kampaň, hoci voľby ešte neboli vyhlásené.

Na druhom televíznom programe ďalší študenti vyčítajú novinám, že ich ešte nik nepozval na ich stránky. Pokúšam sa volať do televízie, vyviesť ich z omylu. Je to márne. Neviem, či sa k nim táto informácia vôbec dostane. A rozmýšľam, prečo sa nedostala.

Chyby a omyly neobídu ani jednu stranu, na to by sme nemali nikdy zabúdať. Aj keď sa ešte možno nevieme v mnohom zorientovať.

V momente, keď píšem tieto slová, viem i ja len toľko, že bodkou za touto reportážou je 26. november 1989.

Do tlače zadané 27. 11. 1989 o 12.00 hod.

 


 

Kontakt: martam @ martam . sk | Webmaster: Fidel