Na www.martam.sk vychádza pri príležitosti 30. výročia novembrových udalostí vo vtedajšom Československu.
Bratislava 20. 11. ‘89
Študent rusistiky Juraj Marušiak:
– Prečo sme návrh nového zákona o vysokých školách neprerokovávali verejne? Prečo nebol vopred zverejnený v tlači?
Dekan Filozofickej fakulty UK prof. PhDr. Jozef Vladár, DrSc. namieta, že na diskusiu bol pripravený priestor, študenti však neprejavili záujem. V aule zahučalo. Plénum navrhuje prečítať vyhlásenie Mestského výboru Socialistického zväzu mládeže (MV SZM) a MVR v Prahe žiadajúce prešetrenie udalostí, ktoré sa 17. novembra 1989 udiali v pražských uliciach. V aule niekoľkokrát zaznel búrlivý potlesk. Študenti žiadajú vedenie školy o vyjadrenie, či sa pedagógovia stotožnia alebo nestotožnia so štrajkom vyhláseným na podporu pražských kolegov a na protest proti zásahu poriadkových síl pri demonštrácii v Prahe. Zástupcovia vedenia školy uvádzajú, že ako funkcionári stanovisko vyjadria až po prerokovaní. Študenti však chcú počuť ich osobné stanovisko.
Medzitým ma oslovujú dve poslucháčky žurnalistiky. Ubezpečujú ma, že študenti diskutujú už od rána, ich stretnutie nik neorganizoval, vzniklo spontánne. V tejto súvislosti je zaujímavé, že sa na ňom zúčastňuje niekoľko poslucháčov pražských vysokých škôl…
Pred auditórium vystupuje predseda Celoškolského výboru SZM UK:
– Vrátim sa k nedávnej celoštátnej konferencii SZM. Podľa mňa nevyjadrila kvas, ktorý medzi mladými je. Vo vedení sme sa dohodli, že treba hovoriť o spoločensko-politických otázkach, ale nik z vás sa k tomu nevyjadril…
(Rečníka prerušuje skandovaný potlesk, ktorý znie ako ironické úvodzovky. V aule dnes zaznie ešte veľa ráz ako prostriedok na prerušenie rečníka, ktorého názor sa zhromaždeným nepáči.)
Hovorí prodekan FF UK doc. PhDr. Štefan Zelenák, CSc.:
– Treba sa vám rozhodnúť – buď postaviť niekoho k múru, alebo viesť dialóg, z ktorého vyvodíme nejaké závery.
Prerušil ho skandovaný potlesk ako prejav nesympatií a nesúhlasu.
Spoza predsedníckeho stola odchádza prorektor prof. MUDr. Gustáv Čatár, DrSc. a námestník ministra školstva, mládeže a telovýchovy SSR Fedor Macášek.
– Navrhujem – upustite od totálneho štrajku, prejavte práve v tomto týždni pracovnú aktivitu, – pokračuje prodekan Zelenák. .. (smiech, skandovaný potlesk na prerušenie) – a môžeme sa stretnúť a diskutovať každý večer, – dokončuje návrh. – Rokujme, neurážajme sa navzájom, učme sa tento týždeň demokracii.
Odpovedá mu ironický smiech.
K mikrofónu pristupuje pedagogička v stredných rokoch. Vyslovuje študentom kompliment za to, že pocítili potrebu dialógu a že ho vedú, aj keď to veľmi nevedia.
– Je to aj naša vina, nenaučili sme ich to. Nie je dialógom, keď verejnosť kladie otázky a vedenie na ne neodpovedá. V tejto forme už neobstojí, – hovorí za všeobecného potlesku.
Z radu vystupuje pred mikrofón študent, ktorý dekana žiada, aby so študentmi prestali zaobchádzať ako s rebelmi a aby ich nik neposielal domov. Dekan vzápätí navrhuje rokovanie na pôde katedier. Prehlušuje ho protestný potlesk a skandovanie, ktorému nerozumieť. Dekan čaká, potom sa pokojne dožaduje slova.
– Dovoľte, ešte som neskončil. Podsúvate nám myšlienky, ako keby vedenie školy schvaľovalo bitie ľudí. To nie je pravda. Ak nám však ide o riešenie problémov vysokoškolákov, musíme hľadať formu, ako to urobiť. Preto ju hľadajme. Zaručujem voľnosť diskusie.
– Sú stratení, – šepká vedľa mňa jeden študent druhému. Vzápätí však prejavuje isté pochopenie, ba účasť s pedagógmi: – Ja by som teraz nechcel sedieť na ich mieste.
Dr. Valér Mikula tlmočí zhromaždeným, že sa s nimi solidarizujú predstavitelia slovenských umeleckých zväzov. Odpovedá mu búrlivý potlesk, prítomní vstávajú z miest a skandujú: Sloboda! Sloboda!
– Nezišli sme sa kvôli problémom školy, ale aby sme prejavili solidaritu s pražskými kolegami, – nadväzuje jeden zo študentov (zväčša vystupujú anonymne) na dekanov návrh diskutovať.
– Vyčítate nám, že sme sa doteraz k ničomu nevyjadrovali, ale aj v Pravde nedávno uviedli citát z rakúskej tlače, že československá mládež je presýtená klamstvami. Nečudujte sa, že sme sa nezúčastňovali na dialógu, ktorý ste navrhli vy. Neverili sme vám. Povedzte jasne svoje stanovisko!
V mene vedenia školy hovorí prodekan Zelenák:
– Odsudzujeme násilie ako prostriedok riešenia politických problémov. (Ohlušujúci potlesk, tentoraz bez ironického podtónu.) – Stotožňujeme sa so stanoviskom MV SZM a MVR v Prahe.
Študentovi z Prahy toto vyjadrenie nestačí. Chce vedieť, či vedenie univerzity podporuje toto zhromaždenie. Dekan si volá na pomoc logiku.
– Náš postoj by mal byť jasný z toho, čo ste práve počuli, ale aj z toho, že sme vám dali k dispozícii aulu.
Štvrták Michal Štrpka sa pýta, na čej strane je etika, demokracia a umenie viesť dialóg – veď nie študenti, ale vedenie školy odmietlo odpovedať na otázky, diskutovať.
Odpovedať sa snaží prodekan Zelenák, ale plénum ho umlčí.
Viktor Musil sa spytuje, kto sú kolegovia z tlače, ktorí tak usilovne zapisujú a aké zaujmú stanovisko. Predstavujem sa teda a dodávam, že prvoradým stanoviskom novinára je informovať a preto sme s kolegom fotografom tu.
Slovo si berie prodekan doc. Juraj Schenk. Je za vecný dialóg, diskusiu k vytipovaným témam… Prehlušuje ho nesúhlasný skandovaný potlesk.
– Snažil som sa len vyjadriť svoj názor, – končí prodekan.
Mimochodom, jedna z požiadaviek študentov znela, aby mohol ktokoľvek slobodne, bez obmedzovania, vyjadreného hoci aj skandovaným potleskom, vyjadriť svoj názor.
Na pódium vystúpil študent v okuliaroch, s plecniakom na chrbte, podľa oblečenia evidentne po dlhej ceste.
– Prišiel som z Prahy a cítim sa urazený, keď niekto dokáže takým pokojným hlasom hovoriť o sociologických problémoch po tom, čo tečie krv študentov.
– Zástupca z Prahy odišiel, škoda, – hovorí vzápätí dekan Jozef Vladár. – Aj tak však zdôrazňujem, že urobím všetko pre to, aby netiekla krv. Opakujem ešte raz: Odsudzujeme násilie ako metódu riešenia sporov. Urobte i vy všetko pre to, aby k násilnostiam nemuselo dôjsť.
K mikrofónu pristúpila dievčina s impozantným červeným šálom cez kabát, zaujíma impozantný postoj a po stručnom politickom úvode, keď si berie na pomoc Platóna, neschopná ubrániť sa patetizmu, žiada vedenie školy odpovedať: – Ste za to, aby sme sa stretávali každý týždeň?
– Deň! – opravuje ktosi z pléna.
– Žiadame, aby sme sa tu stretávali, aby prišli ľudia, ktorí by konkrétne a vecne odpovedali na naše otázky. Zatiaľ sme tu počuli len frázy!
Dekan sa snaží oponovať, no k mikrofónu už pristupuje mládenec s rukami vo vreckách a spustí:
– No, nejako sa to tu zamotáva. Preto by som vám povedal, ako sa na to dívam ja! Myslím, že ide o to, že proti sebe stoja dve skupiny. Študenti a tí, čo proti nim zasiahli. Tak sa pýtam: ste s nimi, či s nami? (Nanajvýš zaujímavá ukážka demokracie, ktorej sa študenti dožadujú, v praxi.)
– Vedenie fakulty podporuje všetko pozitívne. (Ohlušujúci nesúhlasný potlesk…) – Prosím, – pokračuje dekan, – aby sme rešpektovali aj názory druhých. Utvorte akčný výbor, dohodnite sa na spoločnom postupe, dialóg bude pokračovať, dnes však len do pol druhej, potom je aula vyhradená na iné účely…
Nastáva ruch, študenti vyzývajú pedagógov opustiť aulu, presnejšie predsednícky stôl. Najprv sa oni sami musia dohodnúť, či štrajkovať alebo nie. Dosiaľ im nie je jasná ani táto základná otázka… Desať študentov zasadlo za predsednícky stôl. Zmätok.
– Prečítajte ešte raz vyhlásenie, ráno nás tu bolo málo!
Dano Bútora teda číta: – Pripájame sa k výzve študentov pražských škôl...
Keď stíchne potlesk, odváži sa ktosi z pléna: – Nepoznáme tých, ktorí zasadli za predsednícky stôl. Aspoň sa nám predstavte!
Desať ľudí hovorí svoje mená, ročník, kombináciu.
Slovo má študent z pléna.
– Nie som spokojný s touto zostavou, žiadam voľby!
Hlas od mikrofónu: – Som z prvého ročníka žurnalistiky. Sme za štrajk a rušíme svoju katedrálnu zábavu, na ktorú sme sa dlho a starostlivo pripravovali.
Hlas spoza predsedníckeho stola: – Tento výbor je len predbežný, pravdaže sa uskutočnia voľby.
Budúci archeológ Petrušák spoza mikrofónu: – Mali by sme si uvedomiť, že v rámci štrajku nám nik nijakú beztrestnosť nezaručí. To po prvé. A po druhé, nesúhlasím, aby sme z diskusií vylúčili naše školské problémy. Sú natoľko spojené s politickými, že by som to neoddeľoval.
Slovo pri mikrofóne si opäť berie dievčina s impozantným červeným šálom: – Hlasujme o štrajku! A kto je proti, nech vysvetlí, prečo!
Prečo? V mnohých diskusiách predsa odznelo odsúdenie praktík žiadajúcich zodpovedať sa za odlišný než oficiálny názor. Medzery v kultúre prejavu sú naozaj značné.
– Bolo by dobré, kto má čas, a ten máme všetci, – osobuje si právo poznať názory i možnosti každého študent s rukami vo vreckách, – a záujem, a ten máme tiež všetci, aby sme sa zúčastnili na stretnutí študentov VŠMU (Vysokej školy múzických umení, poz. aut.).
– Chcel by som povedať, že som mal strach, ale už ho nemám, lebo nie je namieste báť sa robiť niečo pozitívne, – strieda predrečníka ďalší dosiaľ nevypočutý chalan.
Pri predsedníckom stole sa medzitým tvoria hlúčiky, narýchlo zostavený akčný (vlastne ešte nie je rozhodnuté aký) výbor stráca prehľad.
– S vedením školy by sa nemal stretávať výbor, – prekvapuje vysoký mládenec. – Podľa mňa by sa s nimi mali stretávať masy študentstva.
– Ale kde?!
– Tam, kde sa zmestia!
– A to je kde?!!!
– Neviem… V uliciach…?
O slovo požiadal docent Ján Sand z katedry žurnalistiky. Upozorňuje na úskalia nepovolenej demonštrácie na uliciach, odporúča študentom, aby požiadali o ochranu Verejnú bezpečnosť a spresňuje – štrajkuje sa vždy pre niečo, čo chceme dosiahnuť, nie proti tomu, čo bolo. Protestovať proti tomu, čo sa už stalo, je záležitosť petičná, petícia sa už spísala, treba ju odoslať. Konštatuje, že ide aj o občiansku statočnosť a ňou je aj poctivosť; žiť tak, aby sme boli v súlade so zákonmi, aj keď chceme nejakú zmenu. Inak sotva môžeme byť konštruktívni.
Študenti si ešte chvíľu vyjasňujú pojmy a stanoviská a rozchádzajú sa. Po skupinkách odchádzajú na nádvorie Vysokej školy múzických umení. Cestou počúvam kritické hlasy; zarážajú ma neuveriteľne oplzlé slová troch študentiek na adresu kolegyne s impozantným červeným šálom.
– Toľká kritika zväzákov! – začujem inde. – Ale kde boli všetci tí múdri vtedy, keď mohli do veci zasiahnuť? – rozhorčuje sa vysoký mládenec.
– Prečo si to nepovedal v aule? – pýta sa ho partnerka.
– Keď to máš ťažké…
Oproti aule UK je na nádvorí VŠMU zarážajúco málo ľudí. Zhromaždenie sa práve končí. Rečník vyzýva prítomných podpísať protesty a vyhlásenia. Poslucháč FF UK, ktorý sa v aule dožadoval, aby s vedením školy rokovali masy študentov, sa netrpezlivo prepracúva k stolíku:
– Ukáž, ja ti podpíšem všetko, čo chceš! Je sklamaný, že jedna z listín sa týka len budúcich divadelníkov a znechutene odchádza. Študenti sa presúvajú pred budovu školy. Vymieňajú si názory, hádajú sa, vyzývajú jeden druhého, aby si ujasnili, čo chcú. Niektorí diskutujú s chodcami. Druhák, historik z Kysúc tvrdí, že ich krúžok bude ignorovať len prednášky, ale riadne vypracuje všetky zadania vyplývajúce zo študijného plánu. Učiť sa neprestanú, počas vyučovania však chcú viesť s pedagógmi a inými zodpovednými činiteľmi dialóg.
Zastavuje sa pri nás staršia žena s nákupnými taškami, nadáva študentom do darmožráčov, posiela ich do školy a osopuje sa na mňa, prečo si študentove slová zapisujem. Keď zistí, že som z novín, mení názor: – Ale napíšte tam, nech sa učia!
Moje pero vydráždi dvoch podgurážených mužov s viditeľnými stopami modrín po nejakej dávnejšej, zrejme krčmovej bitke. Za každú cenu sa dožadujú povedať do môjho bloku svoj názor; pravda, ak som z BBC.
Bežím na zasadnutie Celoškolského výboru SZM Univerzity Komenského. Predseda informuje o udalostiach v aule, zväzáci diskutujú formulujú svoje stanovisko. Chcú podporiť stanovisko MV SZM v Prahe. Medzitým sa presúvam do UNIC-klubu v Študentskom domove Ľ. Štúra v Mlynskej doline, kde je ohlásená návšteva z Ministerstva školstva, mládeže a telovýchovy SSR. V klube je však prázdno, rušnejšie je v internátnom rozhlasovom štúdiu. Jeho vysielanie usmerňuje riaditeľ študentského domova. Na dverách internátu je výzva pre študentov, aby sa o 19.00 zhromaždili pri Dome ROH na nám. Fr. Zupku. Riadne prituhlo, no podupkáva tam niekoľko stovák študentov z rozličných fakúlt. Rôznia sa a navzájom si protirečia ich názory, postoje i pokyny. Študenti po jednom vyskakujú na múrik a rečnia. Zväčša o organizačných otázkach, občas si navzájom odporujú. Slovo si pýta jeden z náhodných prizerajúcich. Začne vo veľkom štýle, oči sa mu lesknú a ja ľutujem, že mu k ústam nemožno priložiť detekčnú trubičku. Vyhlasuje, že k študentom „sa pridáme i my!“ – Kto je to my? – spytuje sa ktosi. Muž neodpovedá, nakoniec mu berú slovo. Všetci sa poberajú k Slovenskému národnému divadlu.
Medzitým si stihnem pozrieť televízne noviny. K SND prichádzam vo chvíli, keď sa zástup vyberá k soche P. O. Hviezdoslava. Rečníci, ktorých chvíľami nepočuť, sa striedajú pri jeho nohách. Hovoria i starší ľudia, zväčša sa nepredstavujú, zástup podchvíľou skanduje. Hviezdoslavovým námestím hučia mená Štúr, Hviezdoslav, Štefánik. Naozaj pestrý prierez históriou. Len na Jánošíka zabudli. Stačí vykríknuť akékoľvek slovo, heslo, dav ho bezmyšlienkovite opakuje. Od požiadaviek na demisiu vlády až po odstúpenie Gottwalda… (čo možno považovať za znalosť histórie naozaj pozoruhodnú). Vzápätí dav vyvoláva spisovateľku Hanu Ponickú, ktorá hovorí, že je pekné, že sa stretnutie uskutočnilo pri Hviezdoslavovi. Z terasy hotela Carlton, kde sa vo vzorne nastúpenom rade prizerá personál, sa ozývajú vyhrážky, výzvy na fyzickú likvidáciu účastníkov manifestácie, zo zástupu pri Hviezdoslavovi zase výzvy na fyzickú likvidáciu komunistov. To však nebráni, aby sa účastníci manifestácie vzápätí hromovým potleskom nepridávali k heslu, že sú proti násiliu a skandovali Gándhí…
Napokon sa na sochu Hviezdoslava stavia herec Milan Kňažko, informuje prítomných o založení združenia Verejnosť proti násiliu a o výzve pražských filmárov a o tom, že herci odmietli nahrávať silvestrovský program v bratislavskom rozhlase. Kdesi v diaľke sa ozval brechot psa. Dav výhražne hučí, začína pískať. Venčiť psov v týchto priestoroch, zdá sa, nie je teraz veľmi bezpečné. Výzva združenia Verejnosť proti násiliu so psami nerátala…
Milan Kňažko končí svoj prejav a ja odchádzam domov, aby som do osobitnej uzávierky stihla napísať, čoho som bola svedkom. Pre úplnosť musím dodať, že okolo manifestujúcich som videla pohybovať sa príslušníkov VB a ich vozidlá, ale nevidela som ich zasiahnuť ani posunkom, ani slovom.
Moje svedectvo je z 20. novembra 1989. Začalo sa krátko po jedenástej dopoludnia a skončilo sa približne o 21.20.
Príspevok bol zadaný do tlače 21. novembra 1989 o 10. hodine.
