Anna, neplač!

Marta Moravčíková

„Babkááá! Poďte chytro domov, dedko sa popálil!“

(Preboha, kde, kde, čo mohol robiť? Veď som mu všetko nachystala, len zelené chcel sliepkam nasekať...)

Družstevný dvor v Chocholnej-Velčiciach je od Anninho domu dosť ďaleko, ale vtedy šesťdesiatosemročná Anna Mikušaťová bola odtiaľ doma v okamihu.

(Čo si porobil? Veď si nikdy ani len podkúriť neľúbil, pamätáš, keď som v zime chodievala ešte za tmy z raňajšieho dojenia, bývalo u nás ako v ľadovni...)

Oheň, ktorý nemal rád tak veľmi, že keď nebolo doma ženy, radšej trpel zimu, oblizol Ondreja Mikušaťa smrtnohorúcimi jazykmi uprostred horúceho leta 26. júla 1983. Bolo práve Anny.

Či sa to vari nikdy neskončí?

„Všeobecný krach plánov tzv. bleskovej vojny spôsobil, že už v apríli 1914 musela habsburská monarchia siahnuť na také rezervy a prikročiť k takým opatreniam, o akých sa pred vojnou nikomu ani nesnívalo. Obežník ministra obchodu zo 14. apríla 1917 sa zmienil o nevyhnutnosti používať drevené podrážky (armáda spotrebovala niekoľko miliónov topánok). Textilka v Ružomberku sa už od roku 1915 úplne preorientovala na výrobu tkanín z celulózy a vhodnou surovinovou náhradou mala byť aj žihľava (uniforiem bolo tak málo, že po vypraní fasovali vojaci aj tie, ktoré zvliekli z ich popravených druhov)“. Kritický nedostatok gumy, kože, bavlny, ľanu a konope sa však nezmenšil.

Rástli len počty obetí.

Anna Mikušaťová sa vtedy ešte volala Križanová a o vojne nevedela nič. Ani to, ako si s jej menom a životom bude podávať ruky bolesť, smrť, slzy a žiaľ. Na svet prišla až 12. októbra 1915. A hoci sa jej rodičia brali z lásky, otca pri jej narodení nebolo. Dcéru si uvidel až takmer o tri roky neskôr.

Rodičia Anny Mikušaťovej

Sobáš Anniných rodičov, šestnásťročnej Evy Šargavej a Jána Križana, je v matrike sobášených zapísaný s dátumom 27. júla 1914.

Do matriky dejín sa nasledujúci deň zapísal ako začiatok prvej svetovej vojny.

Rakúsko-Uhorsko vypovedalo vojnu Srbsku ako odpoveď na atentát následníka trónu Františka Ferdinanda, a keď to zvony dávali svetu na známosť, novomanželia Križanovci ešte dospávali svadobnú noc. Jej prvé výročie už Ján Križan prežíval ako príslušník Trenčianskeho 71. pešieho pluku v Srbsku. Keď v máji 1918 prvý raz uvidel svoju dvaapolročnú dcéru Annu, bočila od neho a utekala sa pred ním skryť. Otec na diaľku je cudzejší ako sused, s ktorým sa nerozprávame pre rozbitý plot...

Aj takto si vojna vyberá svoje kruté dane.

Anna, neplač! Možno aj tak, ako neskôr ešte veľa ráz dedo, sa jej vtedy, uložiac ju do postele, prihovoril otec. Aby sa v ruchu letného večera mohol pokojne odobrať od blízkych, keď sa z dovolenky v Chocholnej vracal k svojmu pluku do srbského Kragujevca. Všetci ho zdržiavali, nech sa neponáhľa, deň-dva sa dáko stratia, povie, že sa dačo pridalo na ceste. Ale on že nie, že musí. Mnohí sa čudovali, veď nielen svojvoľné predĺženie dovolenky, ale aj dezercia bola už vtedy takmer hromadnou formou protestu proti vojne. Proti vojne, v ktorej už na začiatku „ani jedna strana nedosiahla podstatný úspech, hoci straty na ľuďoch boli obrovské“. Ján Križan však chcel protestovať ináč.

V roku 1916 sa „straty na ľuďoch“ odhadli na jeden milión 300-tisíc. Štatistika Rakúsko-Uhorska zaznamenala 8 miliónov 420-tisíc narukovaných, z toho 780-tisíc mŕtvych, 500-tisíc invalidov a jeden milión 600-tisíc zajatcov. Štatistika na Slovensku narátala 61 680 trvalo zmrzačených, 32 236 rodičov, ktorí prišli o synov (jednými z nich boli Annini starí rodičia), 42 714 vdov (jednou z nich bola Annina matka), 86 420 polosirôt (jednou z nich bola Anna). A hoci otec vo vojne bojoval, nemusela o neho prísť. Veď náhody môžu byť aj šťastné. Vojenský rozsudok, ktorý vyriekne človek, však šťastné náhody nepozná. Keď zabíja príroda, človeka to bolí, keď vraždia ľudia, človek je zdesený.

Či sa to vari nikdy neskončí?

Opäť utrpenie? Kdesi hlboko v mozgu sa jej po toľkých rokoch, čo jej už nebolo treba osúšať slzy, opäť ozvalo: Anna, neplač. Stisla zuby. Možno naozaj nebude tak zle.

(Ondrej, jej muž, sa už dostal z iných šľakov. Má už síce sedemdesiatsedem, ale je on ešte dobrý panák. Možno nebyť vetra, čo mu slamu do ďateliny zafúkal... Suseda jej povedala: „Strýco Ondrej ju vyhrabali do kôpky a zapálili, aby nebolo smetí. Lenže vietor oheň zafúkal až na susedov stoh a keď ho dedko chceli pred ohňom ratovať, spadli do neho a bolo.“)

Popáleniny tretieho stupňa. Ako neplakať? Ako neplakať, keď sa život nežije jednoducho a ju už toľko ráz zabolel? Ako neplakať, keď sa žije iba raz, a nie vždy každému nadelí dobrého a zlého podľa práva?

Právo... Čo za právo to bolo, ktoré „pre zločin vzbury podľa § 167 VTZ a poriadkov stanného práva“ odsúdilo na trest smrti zastrelením 44 obžalovaných? Čo za právo to bolo, ktoré dovolilo okupačnému komandu, aby rozkázalo srbskému obyvateľstvu pod hrozbou trestu smrti účasť na poprave slovenských vojakov, ktorí sa vzbúrili proti neľudskému drilu, dôstojníckemu útlaku, ožobračovaniu seba i svojich rodín? Právo? Obludnosť. Obludnosť vojny.

Štyridsaťštyri ich padlo v nerovnom boji s popravnou čatou na Stanovljanskom poli 8. júna 1918. Štyridsaťštyri mien je vytesaných do pamätníka, ktorý v Kragujevci pripomína, že každému násiliu sa raz ľudia vzpriečia, a keď sú útlak a utrpenie priveľké, niet takej sily, ktorá by zastavila odpor proti nim. Vtedy je slabá i smrť. Sú chvíle, keď nezastaví ani tých, ktorí sa boja umierať.

Mama! Mama moja! Koľkí vo chvíli smrti volajú tú, čo im dala život možno vo viere, že mama azda dokáže odohnať z ich života zubatú.

Anna Križanová sa nikdy nedozvedela, ako sa so svetom rozlúčil jej otec. Aj keď svedkov popravy oblečených v smútočných šatách bolo veľa. Mnohí si v hrôze zakrývali oči. Vida Vukovičová sa však dívala a počula, ako jeden z tých štyridsiatich štyroch zakričal: „Nedám si vám oči zaviazať, ja zomriem za spravodlivú vec a nebojím sa smrti! Vy by ste tu mali stáť namiesto nás, zloduchovia!“ Možno to bol Annin otec, možno nie, možno k výkriku dodal, že Srbsko raz bude slobodné a bratia Srbi sa pomstia za krivdy. Možno. Anne to vtedy beztak bolo jedno. Bola na uvažovanie primalá. Až neskôr pochopila, že 8. jún, keď popravili jej dvadsaťdeväťročného otca, z nej urobil úplnú sirotu. Aj napriek tomu, že mama jej žila do veku 81 rokov.

Vojna si vždy vyberá krutú daň – na všetkom. I na ľudských citoch.

Eva rodená Šargavá, vydatá a ovdovená Križanová prijala nedlho po mužovej poprave tretie meno. Vydala sa za vdovca a k Anne jej s ním pribudla aj nevlastná dcéra. A bolo to ako v rozprávke o macoche. Len pastorkyne si vymenili úlohy.

„Mama s otčimom sa viezli kamsi na voze a ja, hádam štvorročná, utekala som za nimi, aby ma odviezli. Ale mamin muž ma radi nemali, chytili bič, vyšľahali ma a zahnali preč. Ktosi to žaloval maminým rodičom a tí po mňa poslali. Ale nevzali ma k sebe, lež k otcovým rodičom. S tými bývala i vydatá otcova sestra; svoje deti mala rada, neraz ich k sebe privinula, ale mňa veru nie. Ja som vtedy len išla von a plakala. Bolo mi to ľúto. Ešte aj mlieko, čo mi babka dali napiť, jej tetka vyčítali. Bola som dobrá len na ťažkú robotu.“

(Anna, neplač! Tak jej vtedy vravieval dedko. Ale ako neplakať, keď bola od štyroch rokov bez otca aj bez mamy, keď všetkým zavadzala, keď, hoci bola v triede vždy prvá žiačka a učiteľ Ábel prosil babku aj deda, aby ju dali ďalej do škôl, musela zostať doma, pretože ledva čakali na jej ruky. Ako neplakať, keď jej mama cudziu za svoju prijala a o Annu ani spomienkou nezavadila?)

„A predsa som plakávala, strašne keď ma za mamou nepustili.“

Hoci odvrhnutá, Anna mamu milovala, ako len sirota dokáže a chodievala za ňou do vzdialenej dediny pešo, aby ju aspoň videla a pobavila sa s nevlastnými súrodencami a šla zase späť, do neľahkého života na všetkých stranách nechceného dieťaťa. A  možno by bol stačil jediný deň, aby všetko bolo ináč.

Dobrovoľník, navrátilec z ruského zajatia, nasiaknutý slobodou porevolučného Ruska, vojak náhradnej zálohy Ján Križan, sa vrátil z dovolenky do kragujevackých kasární práve 2. júna 1918. Vrátil sa do vzbury. Vrátil sa po smrť. Zostalo po ňom niekoľko riadkov v archívoch, v historických publikáciách a pamätná medaila in memoriam, ktorú Anna prevzala pri príležitosti 50. výročia vzbury.

A ešte zostala Anna. Pomaly sa odúčala plakať. Nastali aj menej trpké, hoci nie menej ťažké časy. V  tisícdeväťstotridsiatom piatom sa vydala, v tridsiatom siedmom sa prvý raz stala matkou. Prvá bola dcéra Emília, po nej synovia Jaroslav a Ján. A potom opäť prišlo jedno horúce dramatické leto.

Či sa to vari nikdy neskončí?

Či budú ľudia vždy pokúšať svoj človečenský osud vojnami? Nestačila jedna svetová? Museli vyvolať ďalšiu?

(K Ondrejovi ju nepustili, vraj je to vážne. Vari len nie... Vtedy to tiež bolo vážne, a predsa... Nemci už boli v prednej izbe a partizáni utekali zo zadnej oblokom a nič sa nestalo, prečkali sme aj prechod frontu a zúrivé boje o Drietomský priesmyk, oželeli lichvu, čo im vojaci zaklali a zjedli, vystrábila ho z ťažkej zlomeniny po zrážke koní s vykoľajeným vlakom, musí prežiť aj toto. Keby mu to aspoň mohla sama povedať! Isto by ho presvedčila, ako ho vtedy pred rokmi presvedčila vstúpiť do družstva, aby sa im ľahšie robilo i žilo. Či sa ešte pamätá, ako sme o jednej v noci na sená vstávali, Milke na voze postlali, seno naložili, zviezli a až potom mohla do školy? Toľko by mu toho povedala!)

Nepustili ju.

Všetko sa zmenilo až prvý augustový deň 1983. Až vtedy sa Anna mohla privravieť svojmu mužovi. Lenže vtedy ju už Ondrej Mikušať nepočul. Do čiernej kroniky Trenčianskeho okresu pribudol ďalší čierny bod a a do matriky krížik s dátumom skonu.

Ako jej teraz povedať Anna, neplač,

Anna Mikušaťová

Sama si to povedala. Veselá povaha, veselé vrásky, jasné oči, zvonivý, nežný, pokojný hlas. Ako to všetko udržať nezmenené, ale ani neroztrasené a nerozmazané slzami samoty? V detstve začatej samoty, ktorá bola len na kúštik prikrytá ťažkým pomníkom v cudzej zemi. V prekrásnej krajine s prekrásnym menom Šumadija je pekné mesto Kragujevac. Od 15. storočia mesto významné pre srbskú históriu a od dvadsiateho i pre tú našu. Mesto krvou kropené. V prvej vojne popravili na jeho území štyridsaťštyri Slovákov, v druhej vyše sedemtisíc Srbov – ako odvetu za päťdesiat mŕtvych a štyridsať ranených fašistov.

Srbi si nesmierne cenia slobodu a na našich tam spomínajú pekne. Anna Mikušaťová to zažila, keď ju do Kragujevca pozvali pri príležitosti 50. výročia vzbury tých štyridsiatich štyroch. Ak už nie ruku, aspoň otcovo meno mohla pohladiť na mieste, kde padol.

(A teraz mi do života pribudol tvoj hrob, Ondrej. Mamu sme už tiež pochovali, nech jej je zem ľahká, keď ju už za života svedomie neťažilo, veď by som si ju už bola aj vzala k sebe, keď prechorela, ale ma deti odhovorili. Nuž, pravdu mali, nechala ma kedysi, celkom maličkú, bezmocnú, ale bola to mama... A nebyť tej vojny, isto by sme boli všetci žili celkom ináč.)

Anna, neplač!

Hádam už ani neplače. Má pre koho žiť. Dcéra Milka pribehne vždy, len čo príde z roboty, synovia tiež nie sú ďaleko. Janko v Kochanovciach a Jaroslav vo Vzduchotechnike v Novom Meste nad Váhom. Šikovný je. Anna ešte vždy opatruje zažltnuté noviny zo sedemdesiateho roku, v ktorých stojí, že do Vzduchotechniky „prišiel Ing. Mikušať po skončení Vojenskej akadémie A. Zápotockého v Brne, po necelom roku mu zverili jednu z najdôležitejších výrobní a obstál na výbornú.“ Odvtedy utieklo veľa vody a Ing. Mikušať sa medzitým stal členom vedenia podniku.

Anna už naozaj neplače. Doma však neobsedí. Čo tam po invalidnom dôchodku kvôli chrbtici, musí medzi ľudí. Najradšej chodí do rastlinnej medzi ženy. Tam je veselo, ustavične čosi gagocú, aj si zaspievajú, ale keď treba zaskočí aj inde. Veď už v družstve robila vari všetko, okrem predsedovania. Jeden čas bola dokonca aj nočnou vartáškou. Nezľakne sa len tak hocikoho, hocičoho.

(Ondrej už ani nevie, že mi tá ruka už tak nevyskakuje. Tá, čo sa jej pri zvážaní sena, keď sa jej kobyla splašila, ale ona opraty z rúk nepustila, vykĺbila, že jej ju musel doktor naprávať. Dal ju síce na miesto, ale šľachy sa akosi vyťahali či čo a tak jej potom vyskakovala z kĺbu stále. Raz pri obíjaní orechov hore na strome, inokedy pri dojení, ba raz sa jej to stalo i pri tanci na akejsi družstevnej oslave. Ale už je teraz dobre. Ruka sa dala na poriadok.)

V obývacej kuchyni starého priestranného domu s obrovským dvorom tiká na stene dvojo hodín, v kúte stoja dva sporáky – jeden na elektrinu, druhý na uhlie, vedľa moderná kuchynská linka s bojlerom, oproti televízor. V obraze za rámom a vo váze na stole strapaté žlté astry. Vedľa položené noviny a pri nich legitimácia Zväzu protifašistických bojovníkov. Práve čo zaplatila známku. Ale inak nikde nikoho.

Dvor plný astier. Hoci už ofŕkané prvými mrazíkmi, ešte nestratili sýte farby. V letnej kuchynke do radu postavené poháre so strúhanými jablkami s chrenom. Na zelený dvor sa stelie mokrý sneh. Ticho. Len odkiaľsi zozadu počuť pravidelný zvuk pripomínajúci detstvo. Sedemdesiatnička, ktorá vyzerá o dobrých dvadsať rokov mladšia, moržuje kukuricu. Je to ona. Anna Mikušaťová, žena z listu. Prišiel do redakcie krátko potom, čo sme Smenu na nedeľu ilustrovali dobovými svadobnými fotografiami, ktoré nám na výzvu redakcie poslali čitatelia. O jednej z nich sme vedeli len toľko, že pochádza pravdepodobne z Ivanoviec a ženích na nej je pravdepodobne jedným z účastníkov vzbury slovenských vojakov v Kragujevci. Takmer všetko, čo sme sa od odosielateľa o fotografii dozvedeli, bola pravda. Okrem miesta určenia. Ženích a nevesta nepochádzali z Ivanoviec, ale z Chocholnej-Velčíc.

Anna Mikušaťová v nich spoznala svojich rodičov. Fotografia, ktorú sme vrátili majiteľovi Miroslavovi Polákovi z Melčíc, ktorý ju má možno len ako zberateľskú kuriozitu, sa objavila aj na sto prvej strane knihy Mariána Hronského Vzbura slovenských vojakov v Kragujevaci, z ktorej sme citovali mnohé údaje. Anna tú fotografiu už nemá. Málo jej po otcovi zostalo a veľa s ním odišlo.