Vyšlo v Nedeľnej PRAVDE v novembri 1992

Mierko

Stojím na bratislavskom námestí zatracovanom do neviemkoľkého kolena, pretože premenilo časť historického centra na doprave podriadené monštrum, a je mi to kacírsky jedno. Som dokonca mierne povznesená. Na veľkej, prevažne kamennej ploche uprostred nepríjemne hučiacej dopravy totiž, akoby navzdory všetkému, vyrastajú minútu čo minútu nezničiteľné trvalky. Dvojice, trojice, hlúčiky, ale aj osamelci netrpezlivo pokukujúci na hodinky či nesmelci s očami akože ponorenými do novín, aby si tá ich nebodaj nemyslela, že ich jej meškanie znepokojilo.

Námestie začiatkov i koncov. Námestie pohybu od človeka k človeku. Námestie stretnutí kliesniacich cestu životu. Napriek všetkým patogénnym zónam, na ktorých ho možno vybudovali; i napriek patogénom, ktoré sme vybudovali vo svojom vnútri.

Každé významnejšie stretnutie môjho syna s kamarátmi sa zvyčajne začína lakonickým – stretneme sa na Mierku. Povedal to neraz aj mne. A kde na Mierku? To je predsa jedno, tam sa nemožno stratiť. Ani nenájsť.

Mal pravdu. Človek nepríde o človeka, ktorého potrebuje, ak sa naučí vnímať okrem seba aj druhých. A keby vonkoncom nebolo o koho oprieť zrak, je v strede dlaňovito plochého Mierka zemeguľa. Zem v ľudských dlaniach ako večná túžba, cieľ, obava i hrozba. Zem ako miesto, ktoré možno vlastnými rukami zničiť. Ale aj kde možno žiť. Celkom obyčajne. Nič viac. Je niečo viac, ako žiť?

Neviem. Ocitli sme sa v časoch, keď sa zo života vytráca pozornosť obyčajným ľudským veciam. Za aktuálnu a svetom hýbúcu sa pokladá zväčša iba politika. Skúste si predstaviť, že by sa televízni redaktori v jednu nedeľu spytovali, čo dal týždeň kráse, láske, priateľstvu, umeniu, prírode... To by bojujúci o moc a o korytá haliaci svoju ruvačku do pekných slov, heraldických znakov i národných farieb zrejme prežili len pri ďalšej výmene vedenia. Televízneho, pravdaže...

Hodnoty sa babylonsky pomiešali. Aj Mierko, zvané oficiálne Mierové námestie (v spojení s randiacimi chlapcami a dievčatami tak krásne symbolické) už prišlo o svoje meno. Zvolení vyvolení ho premenovali. Mier je, žiaľ, naozaj krehký a mocným často prekáža. Našťastie, život je v podpätkoch pevnejší. Prediera sa k nám a rodí navzdory všetkému. Aj vojnám, aj našej hlúposti.