Lieky proti času

Marta Moravčíková
Foto: archív autorky

 

Už si konečne niekoho klofni. A keď sa budeš vydávať, pošli oznámenie.

Či si Milka, ktorej bolo odporúčanie určené, niekoho „klofla“, či to Ľubici, ktorá ju o to žiadala, oznámila, nevieme. O tom sa v pamätníčku, kde sa tento zápis ocitol, nehovorí. Odkaz v tomto druhu zápisníka nemáva zvyčajne spätnú väzbu. Slúži len aby zanechal svedectvo. O svojom autorovi, o majiteľovi pamätníka aj o svojej dobe.

Pamätník ponúkaný za pätnásť korún na blšom trhu je tiež svedectvom doby. Súčasnej doby – aj keď prvý záznam v ňom je z roka 1916 a posledný z roka 1921. Kúpila som ho bez jednania a ešte bez zámeru pozrieť sa trochu na zuby tomuto druhu „literatúry“, pretože bol ako opustený starý človek.

Až neskôr som sa oň a o mnohé ďalšie začala zaujímať intenzívnejšie a o pomoc pri pátraní som požiadala čitateľov Smeny na nedeľu. V jednom z jej čísel vyšla výzva, aby nám do redakcie poslali svoje pamätníky. Na moju veľkú radosť ich poslali niekoľko desiatok. Všetky som po spracovaní témy vrátila, hoci v prípade dvoch z nich sa mi odosielateľov podarilo vypátrať až po tridsiatich rokoch. To však už bude témou inej reportáže. Jadrom tejto sa okrem pamätníkov čitateľov Smeny na nedeľu stali pamätníky uložené v Matici slovenskej v Martine.

Blízke storočia

Sotva niekto tuší, kto bol Michal Coelins, ktorý od roku 1611 zhromažďoval lístky zošitového formátu plné po latinsky písaných myšlienok, večných právd, rôznych názorov. Vari všetci aspoň trochu vzdelaní však poznáme meno Andrej Sládkovič. A práve tento autor ozajstného skvostu slovenskej ľúbostnej lyriky – Maríny (mimochodom, neskôr často využívaného do pamätníkov) nevedno kde objavil v roku 1845 tých päťdesiatšesť voľne uložených pamätníkových lístkov, ku ktorým okrem básne vyzývajúcej ctiť si svedkov minulých čias pridal i svoje odporúčanie:

Listi tjeto zlomki z pametníka Michala Nebeskieho, ináč Coelinskovho, moľama prachnivení vydrapiu a ctiťeľom staržitních pamjátok zachovau, v Ribároch, dň 28-Rujna roku 1845 Ondrej Sládkovič.

Na podobných pamätníkových lístkoch, ibaže na jemnejšom rôznofarebnom papieri so zlatou oriezkou, uložených v koženom puzdre veľkosti dnešných zápaliek pre domácnosť, objavuje sa Sládkovičov zápis podpísaný ešte občianskym menom Krasislav Ondrej Braxatoris, už aj v roku 1841 „v Bretislawě nad Dunajom dne 25. června“:

Krásné jsou ty swazky, kterými nás krew spojuje, však božské jsou řeteze, jimiž se duchu poj: / Tu krása, dobro, pravda sou wudce večné truni: / A trojici touto zblaženéť býwá človečenstvo / Co smyslnost a telesnost spojila, s časem hyne; / Co duše, to do věčnosti sáhá, to zemi s nebem váže.

Tento zápis venoval ev. a v. farárovi Ľ. Semianovi, ktorému sa na pamiatku zapísali napríklad aj Samo Bohdan Hroboň, August Horislav Škultéty, Ján Francisci. Mená a podpisy štúrovských básnikov sa hojne vyskytujú aj v pamätníku Jozefa Trnku, datované zväčša okolo roku 1838. Zapísali sa do neho i Jonáš Záborský, Gašpar Féjerpataky, Michal Miloslav Hodža, Pavel Jozef Šafárik, ale aj Ľudovít Štúr.

Daleko sme teď od Slowenska, a k čemu jinému, než abychom nazbjrawše něco donesli to milé rodině našej! Břehy tyto dály, po nichž teď kráčíme napmjnaj nás pronikawe k pomoci milému rodu našemu, jehož ljněme celou duší. V Halle 1834 dne 21. čerwence na památku napsal Ludevít Štúr w. r.

Tovarišské knihy múdrosti

V dávnej minulosti chodievali so žiadosťami o zápisy na pamiatku rytieri, študenti, mladí muži. Zvyk uchovávať myšlienky a podpisy v pamätníkoch sa však rozšíril aj medzi predstaviteľkami ženského pokolenia. V časoch národného obrodenia takto chodievali na cesty aj mladé, zväčša chudobné dievčatá a popri vzdelávaní v nejakej odbornej činnosti zbierali aj zápisy a podpisy uznávaných osobností. Dcéra Samuela Ormisa, Marína, cituje vo svojich spomienkach napríklad zápisy Karolíny Světlej, Elišky Krásnohorskej i Vilmy Sokolovej, ktoré ju vyprevádzali domov po pobyte v Prahe. Za vtedajšiu politickú a spoločenskú situáciu, ale najmä vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi hovorí lakonické ubezpečenie Karolíny Světlej:

Tvoje láska, Tvoje naděje, sestro Slovenko, jest i láskou a nadějí mou nejsvětlejší. V slovanské Praze, v lednu 1887.

Deťom i osobnostiam

Vzdelanosť, hĺbka myšlienok, city vlastenectva a ušľachtilé vzťahy medzi ľuďmi, to sú poklady, ktoré človeku nik nemôže vziať. Aby ich čo najpevnejšie zaštepili do detí, zakladali im rodičia pamätníčky už v útlom veku a dávali ich zapĺňať venovaniami významných osobností či ľudí. V rodine významnoho slovenského právnika a bibliografa Jána Vladimíra Ormisa opatrujú staré pamätníky so zápismi spisovateliek Terézie Vansovej, Boženy Slančíkovej Timravy, Hany Gregorovej, Márie Rázusovej-Martákovej, Štefana Krčméryho a iných známych osobností. Zaujímavé bolo stretnutie na papieri po rokoch. Jeden zápis spisovateľa Janka Jesenského v pamätníku Ľudmily Dullovej uloženom v Matici slovenskej v Martine, druhý od toho istého spisovateľa v pamätníku Anny Búľovskej uloženom u príbuzných v Bratislave, obidva s rovnakým dátumom 26. september 1898. V jednom Elena Maróthy-Šoltésová pripomína, prečo si má dievča zachovať odporúčaných päť P, v druhom kresba jej syna Ivana.

Trezory Matice slovenskej v Martine sú plné nesmierneho myšlienkového bohatstva, vzácnych rukopisov a pamiatok, pamätníky nevynímajúc. Niektoré sme už spomenuli, no existujú aj osobitne významné a vzácne exempláre, ktoré stoja za podrobnejší pohľad. Taký je pamätník slovenského básnika a prekladateľa Bohuslava Tablica, ktorý bol na štúdiách v Jene aj žiakom nemeckého básnika Friedricha Schillera, má napríklad na jednom zo svojich listov aj zápis Horáciovho textu urobený Schillerovou rukou. Mimoriadnu pozornosť však vzbudzuje rozmermi i rozsahom oveľa väčší, obdivuhodne zachovaný pamätník, ktorý sa dá zamknúť miniatúrnym kľúčikom, aby do neho nemohli nazrieť nepovolané oči.

Adela a Ľudovít

Čas, ktorý uplynul od jeho založenia i posledného zápisu už dáva právo nazrieť do neho aj verejnosti. Aj napriek tomu, že je v ňom zašifrované aj svedectvo lásky. Z osobného sa totiž premenil na historický klenot. Odomykáme teda pamätník lásky Ľudovíta Štúra – Adely Ostrolúckej. Už od prvej strany môžeme sa v ňom kochať koncertom kresieb, ktorými ho na vyše sto stranách vyšperkoval Adelin brat Gejza Ostrolúcky. A treba povedať, že to urobil naozaj majstrovsky, pomocou rôznych námetov, techník, portrétmi i karikatúrami, ale aj drobnými vtipnými, až šibalskými detailami, ktoré vravia nielen o jeho talente, ale aj o vzťahu k sestre. A ak zo zápisov Adeliných priateľov, známych či ctiteľov (zväčša v nemčine, maďarčine, ale aj španielčine) vanie istá vážnosť a vari aj rezervovanosť, dodávajú Ostrolúckeho kresby pamätníku sviežu, a pritom decentnú hravosť a pôvab. Nielen pre postavenie, aké mala Adela Ostrolúcka v živote Štúra, a tým aj v našej histórii, má tento pamätník osobitný význam. Je cenný aj pre vzácny text piesne Kto za pravdu horí, ktorý Adele venovali otec a syn Kuzmányovci. A aj Štúrovým záznamom v poľštine, ktorý Adele venoval 22. apríja 1852 vo Viedni, pretože sa jej tento jazyk veľmi páčil. Štúrov zápis je až kaligraficky dôkladný, starostlivo upravený, decentný, výrečne jemný. Je naozaj množstvo spôsobov, akými možno vyjadriť náklonnosť.

Tolstého Dušan Makovický

Svedčí o tom aj ďalší vzácny pamätník z matičného trezoru s domicilom Jasná Poľana. Patril osobnému lekárovi Leva Nikolajeviča Tolstého, doktorovi Dušanovi Makovickému. Okrem zápisov, ktoré do neho urobili zväčša členovia Tolstého rodiny, nájdeme v ňom aj obraz Tolstého s podpisom M. Suchotinovej z roku 1905, kresby maliara Ilju Repina, autora portrétu Ivana Hrozného, Stasova, Musorgského i Tolstého, i slávnych Burlakov na Volge, obrázok od M. V. Nesterova, P. P. Trubeckého. Dojímavé je poďakovanie Tolstého vnúčat za to, že sa Dušan Petrovič do poslednej chvíle staral o ich deduška a veľmi zaujímavý je zápis Tolstého manželky Sofie, ktorá Makovickému ďakuje za to, že jej povedal, čo sa mu na nej nepáči, takže môže „rozmýšľať, ako sa zmeniť“.

Plyšové spomienky

Zväčša kvôli spomienkam, aj aby sa ľudia celkom nevytratili z pamäti, zapĺňali sa pamätníky v dávnejšej i nedávnej minulosti. Vo vypätých časoch spoločenských či osobných konfliktov slúžili aj ako akési relikvie viery v lepšiu budúcnosť, ako pramienky živej vody, ako necenzurované tlačové orgány, v ktorých sa dal vyjadriť postoj, názor i revolta. Napríklad „môj“ pamätník z blšieho trhu, ktorý v čase 1. svetovej vojny venoval otec synovi, nie je plný sladkobôľnych veršíkov ako mnohé iné pred ním či po ňom, ani banálnych večných právd typu „ruža v tŕní, ruža v kríčku, ešte krajšia v pamätníčku“. Nájdeme v ňom citáty z odbojných Havlíčkových spisov, z Erbenových baladických zbierok i symbolickú výrečnú dubovú ratolesť, ktorá nepotrebuje komentár. Iný pamätník, z čias, keď na bránu Československa búchal fašizmus, skrýva v sebe okrem citátu Macharovej básne vyzývajúcej k hrdosti aj vieru českej učiteľky, že slovenský štát, ktorý ju vyháňal z jej druhého domova v Tisovci, nebude pre ňu dlho cudzinou.

Sofistikované vyznania

To, čo sa na prvý pohľad môže zdať banalitou, dokáže v kontexte s dobou a životom ľudí, ktorých sa dotýka, byť nielen svedectvom, ale aj prostriedkom. Možno za celý život nedokážeme človeku zoči-voči vysloviť to, čo sme schopní zveriť pamätníku – prostredníkovi hádam ešte intímnejšiemu a dôveryhodnejšiemu, a najmä – menej riskantnému, než je list. Forma zápisu v pamätníku totiž umožňuje vyhnúť sa v liste niekedy nevyhnutným polopatizmom; dovoľuje aj tú najkrajnejšiu metaforu, skrytý symbol i úprimné vyznanie.

Tak rád Ťa mám, že keď by bolo treba, aj život svoj za Teba postrádam, píše v roku 1950 otec dcére jednoduché, no mnohovravné vyznanie, ktoré by možno inak nevyslovil a ktoré v nej takto určite zostane zapísané hlbšie a výraznejšie než hocijaký darček. Slovo na správnom mieste, vyslovené alebo napísané v rozhodujúcej chvíli, môže byť cennejšie ako zlato. Niekedy si však na takú chvíľu treba počkať, lebo nastane možno, keď sa už človek, ktorý ho vyslovil, už z nášho života vytratil. A pamätník vie takú chvíľu načasovať veľmi presne. Možno to tušila švagriná vnuka Jozefa Miloslava Hurbana, ktorá pamätník svojej sestry využila na napísanie osobitého listu, intímnejšieho a závažnejšieho, než bývajú listy, ktoré sa posielajú poštou. Listu, ku ktorému sa treba vracať, pretože je rekapituláciou života.

Žiadosť o ruku

Formu pamätníkového kontaktu využívali mnohí mladí ľudia aj na prvé nesmelé náznaky vyznaní lásky. V dievčenskom pamätníku z obdobia druhej svetovej vojny je asi v desiatich zápisoch a niekoľkých kresbách od jediného mládenca urobených počas dvoch týždňov (zrejme vzácnej frontovej dovolenky) všetko. Od náznaku vyznania cez nepriamu žiadosť o ruku, nádej na spoločný život i vtipnú výstrahu prípadným sokom až po smutnú rozlúčku pred odchodom na front. Všetko, čo sa inak vyslovuje ťažko a dlhý čas. V pamätníku sa to dá zvládnuť rýchlejšie a s menším rizikom. Ak sa dievča neprejaví, mládenec sa nebude cítiť trápne a dievčinu vlastne takéto vyznania nezaväzujú k bezpodmienečnej odpovedi, no pritom dávajú obrovský priestor pre prípad, že by cit opätovala.

Protirečenia ponaučení

Vo všetkých obdobiach (a v niektorých pamätníkoch osobitne často) sa objavujú priateľské rady a ponaučenia nabádajúce trpieť, ale nežalovať sa, neukazovať svetu slzy, upozornenia, aby človek od života a ľudí nič dobré nečakal, alebo naopak, aby nikdy nestrácal nádej a vieru v dobro.

Bolesť, žiaľ a trápenie sú však oveľa častejšími a obľúbenejšími témami tejto zvláštnej „literatúry faktu“, a to bez ohľadu na to, či je nurčená ženám alebo mužom. Napriek upozorneniam na prevládajúce životné utrpenie a sklamania je však na nej sympatické, že zároveň odporúča, ba priam burcuje – bojovať, nevzdávať sa, vytrvať a zvíťaziť, najmä však – čosi v živote dosiahnuť. A to všetko aj typickou rečou svojej doby. V jednom pamätníku z roku 1956 napríklad heslom: Buduj vlasť, posilníš mier! Pamätníky však nezabúdajú ani vystríhať. Pred ľahkomyseľnými mládencami, neporiadnymi devami, falošnými kamarátmi, neviazaným životom. A nevyhnú sa ani nabádaniu – najmä chlapci nabádajú dievčatá, aby nezabúdali, že o živote netreba len snívať, ale ho aj žiť a užívať si, nezabúdať, ako sa jeden vyjadril, ani na prírodu…

Vari v tom duchu sa mení aj charakter pamätníkov akcelerujúcich čias. Súčasnosť (reč je o 80. rokoch 20. storočia) sa veľmi nelíši od stredoveku, keď podpisy na pamätné listy či do pamätníkov zbierali rytieri a páni študenti. Len spôsoby získavania zápisov a kontaktov významných osobností sú iné. Presvedčil ma o tom pamätník jedného mladého muža, ktorý je poloprázdny, no majiteľ si ho uchováva najmä pre podpisy zaslúžilého umelca dirigenta Karla Vlacha a národného umelca spisovateľa a herca Jana Wericha; presvedčili ma o tom zošity plné autogramov spevákov, hercov, športovcov. Heslo „pamätník“ z Krátkeho slovníka slovenského jazyka, že je to „kniha s podpismi, kresbami ap. venovanými na pamiatku“ napĺňa sa tak vlastne do posledného písmena. Na viac než na podpis ukoristený kdesi v zákulisý alebo v šatni, prípadne cestou zo štadióna, nieto veľmi času.

Ap.

Inými slovami – a podobne.Tak by sa dali charakterizovať mnohé pamätníčky súčasnosti, v ktorých je na neumelých, často gýčovitých kresbách zachytené všetko možné: od ornamentov cez postavičky Ferda Mravca, myšiaka Mickeyho, Toma a Jerryho, Vlka a zajaca až po univerzálnu sovu všetko možné. Zápisov veľmi niet. Súčasné, zväčša detské pamätníky, sú skôr akousi hrou. Ľudí, o ktorých podpis deti stoja, si nevyberajú podľa vzťahu k nim, ale zväčša podľa toho, ako vedia kresliť. Kvantita aj v tomto žánri začala prevyšovať kvalitu.

Na zaujímavú formu sa však vyvinuli niektoré stredoškolské pamätníky, ako sa zdá, systematicky zapĺňané ako darček triednemu učiteľovi. Sú v nich nielen zápisy typu: Zapamätaj si, že kto druhému jamu kope, veľa sa narobí alebo Milka, keď budete zabíjať, nezabudni na Čeklís… a O päť rokov, keď budeme mať stretávku, dones 21 slaných rožkov, ale aj texty piesní skupiny Prúdy a Elán. Novým prvkom sú aj miniatúrne fotografie, aké sa dávajú na oznámenia o stužkových doplnené stručnými charakteristikami a dátami narodenia, neraz aj s adresami.

V niektorých pamätníkoch minulosti sa napríklad objavili aj stenografické záznamy. Ak pamätníková forma uchovávania myšlienook pretrvá, možno ich v budúcnosti budú zdobiť počítačové kresby, kondiciogramy či zápisy v jazyku basic. Ak ich, pravda, nevytlačí pohodlnejšie video. Veď ako možno vyčítať aj zo zápisu citovaného v úvode, aj taký krehký cit, ako je láska, zhrubol natoľko, že sa už málokto obťažuje hovoriť o ňom tajomným jazykom metafor. Niet asi času na ich rozšifrovanie. Alebo sme im, nebodaj, prestali rozumieť…