logo_sm
Ti, kteří mohou, se mají postarat o ty, kteří nemohou.
A někdo musí promluvit i za ty, kteří nemají hlas.

Babička Bolavá (Terry Pratchett, Jan Kantůrek)

Čím boli pre rodiny (a pre niektoré možno stále sú) kuchne. (17. 12. 2021)
Prvý raz vyšlo v Smene na nedeľu 6. decembra 1985
(Teraz mierne aktualizované.)

Stred vesmíru

Marta Moravčíková, foto: Vojtech Moravčík

Kamarátka ma raz viedla do kuchyne svojho nového bytu ako k zlatému klincu: „To vieš, hlavná časť bytu – aspoň pre nás, deti odchované na dedine, kde sa vždy všetko dôležité odohrávalo v kuchyni.“ V strede rodinného vesmíru. Kuchyňa ním bola od vekov. Lebo obyčajní ľudia žili najskôr zväčša len v jednej miestnosti, kde sa dialo všetko. A keď sa už zmohli aj na izby, žilo sa aj tak predovšetkým v kuchyni. Lebo sa šanoval nábytok, kurivo aj svietivo, a aj pre dačo navyše:

 

V kuchyni sa zbiehali, aj stadiaľ vyvierali všetky nitky, čo spájali členov domácnosti. Bola priesečníkom všetkých dní roka, všetkých ciest, všetkého dobrého i zlého, čo sa v rodine udialo. A nielen preto, že tam bolo spočiatku ohnisko, potom pec a neskôr sporák. Stredom našich súkromných vesmírov sa kuchyňa stala najmä preto, že sa v nej ustavične pohybovala všetkých stmeľujúca gazdiná. Mama.

Obyčajná žena bez prijímacieho salónu, ktorá sotva mohla posedávať s hosťami kdesi v izbe a popíjať s nimi čaj alebo kávu, ktoré tam na servírovacích stolíkoch prikotúľali slúžky, len čo panie domov zazvonili. Obyčajné panie obyčajných domov totiž kávu alebo čaj museli najprv uvariť. A ani potom nemohli nechať ruky nečinne odpočívať len preto, že jazykom sa žiadalo mlieť.

Kuchyne bývali aj dejiskom dedinských páračiek peria.

Kuchyne bývali aj dejiskom dedinských páračiek peria.
(Foto: Vojtech Moravčík)

Taká gazdiná musí ustavične dačo robiť. Variť, prať, žehliť, plátať, umývať riady, piecť, i dozrieť deťom na úlohy, pripraviť jedlo na druhý deň... To všetko je práca do kuchyne, a napriek všetkým emancipačným trendom – zostala najmä pre mamu. Pre človeka, ktorý je alfou i omegou každej rodiny. A každá mama, čo ako vzdelaná a emancipovaná aj s tými najvýmyselnejšími záujmami sa doma najviac zdržuje tam. V tej, istý čas osočovanej a ohŕdanej miestnosti, ktorá sa dostávala na perifériu záujmu nielen k modernosti sa módne hlásiacich gazdiniek, ale, čo je horšie, aj architektov a projektantov. Až sa napokon zredukovala na slížovitú chodbičku, kde sa sotva obráti jeden človek, nieto, aby sa tam okolo mamy ako okolo malého domáceho slniečka zhromažďovala celá rodina.

Bývame modernejšie. Pooddeľovaní do panelákových šuflíkov, ktoré sa ťažko zariaďujú, a v ktorých nás od steny k stene zavše naháňa klaustrofóbia, lebo sú primalé. Primalé nielen na veľký stôl, čo by sa k nemu vošla celá rodina, ale aj na to, aby sme si v nich našli miesto a čas jeden na druhého. Niet kde sa stretnúť vospolok. A tak sa doma schádzame sami so sebou. Kútov na takéto neutešené stretnutia je v našich bytoch neúrekom. A komu sa ich máli, môže ešte zaliezť do slúchadiel prehrávača, kde sa dá schovať pred celým svetom – aj pred sebou samým. Na tmolenie v maminej blízkosti, ktorá nám práve chystá večeru, už niet miesta nikde. Okolo nás, ani v nás.

Stred našich rodinných vesmírov sa vysunul kamsi do samoty vlastných záujmov a izieb, k hifi vežiam, počítačom, k televíznej obrazovke (alebo dokonca k dvom či trom – podľa počtu členov rodiny). Aby si každý mohol pozerať vlastný program. V kuchyni zostalo miesto už len pre gazdinú – tiež s vlastným programom. A možno aj s malým televízorom, na ktorý sa jej rodina zložila. Aby ani ona neprišla o nejaký ten diel populárneho seriálu, a aby kvôli tomu televíznemu seriálu nevynechala ani jeden diel zo seriálu zabezpečujúceho chod domácnosti.

Vzdať sa všetkých vymožeností dneška kvôli teplu rodinného – vlastne už ani nie kozuba? To by iste bola hlúposť. Veď kuchyňa bola stredom rodinného vesmíru preto, že v nej kraľoval človek, ku ktorému sa všetci členovia rodiny utiekali ako satelity. A takí ľudia spomedzi nás ešte nevymreli. A vo väčšine z nás sa nezmenšila ani potreba žiť spolu v akomsi rodinnom vesmírnom spoločenstve, ktoré nie je porozdeľované množstvom stien. Nemali by sme ju v sebe potláčať len preto, aby sme ušetrili kúsok stavebnej plochy. Plochy, ktorá sa potom možno využije na stavbu krčmy. Vari by sme všetci, vrátane plánovačov, architektov, projektantov i schvaľovačov rôznych stavieb mali práve kuchyni venovať najväčšiu pozornosť. A hoci 21. storočie prinieslo dlho po vzniku tohto textu aj kuchyne spojené s obývačkami, mali by sme sa aj tak zamyslieť najmä nad tým, ako blízko by sme mohli mať jeden k druhému, keby sme stred našich súkromných vesmírov namiesto doma nehľadali kdesi v oblakoch.

Kontakt: martam @ martam . sk | Webmaster: Fidel