Stroj času

Marta Moravčíková

Chod tohto stroja môže mať niekoľko variantov, no výsledok by mal byť vždy rovnako kvalitný – teda – čo najúčinnejší. Pracovisko, kde je uložená jeho moc, sila, srdce, funguje napríklad takto:
Vo veľkolepom vestibule telefonujem, aby si ma prišli vyzdvihnúť. Kým prídu, pozerám si na ošúchanom stolíku na cyklostylované hŕbky scenárov s menami: Dušan Blaškovič, Ida Rapaičová, Kroner... Keď si uvedomím, že Kroner je napísaný správne s krátkym o, prichádzajú po mňa a vedú ma k šéfovi.

PhDr. František Horvat zisťuje zopár údajov o letcoch SNP, dohovára zo dve nahrávky s pamätníkmi a víta ma. A nielen milo, ale aj pripravený, hoci sa o mne dozvedel iba pár minút predtým, ako som prišla. Len, musím prepáčiť, má aj čosi vopred ohlásené, stretneme sa o 10.45.

Stretli sme sa takmer na minútu presne a ja sa dozvedám: mnohé vzácnosti sa zachovali len vďaka dobrému nosu, šiestemu zmyslu, chodeniu po pôjdoch: na cene im neuberá ani istá nekvalita. Naopak, práve ona vytvára to, čo sa volá dobové autentično – lebo farba zvuku zachyteného na želatínovej doske dáva prevravieť dobe, v ktorej znel; zažltnutý papier, atramentová ceruzka a titul sl. Táatá vydávajú tiež neotrasiteľné svedectvo: takto to bolo.

Doktor Horvat je vedúcim kolosu, ktorý je okrem iného aj celonárodnou kultúrnou inštitúciou zvukových dokumentov. Nikde inde, len tu sa zachoval napríklad hlasový herecký prejav niektorých slovenských hercov. Nikde inde na Slovensku, len tu – či odtiaľto – si môžete vypočuť aj tieto slová:

„Sme nad cieľom. Výška osemtisícpäťsto, viditeľnosť dobrá. Hirošima a Nagasaki bez mrakov, iba nad Kokurou je malá oblačnosť.“ To hovorí prvý pilot Paul Tibbets 6. augusta 1945.

A potom sa malá oblačnosť zmenila na najtemnejší mrak celej doterajšej ľudskej histórie. Hlas amerického letca Paula Tibbetsa však neznie, ako by si to uvedomoval. Vtedy si to možno uvedomoval sotvakto. Na katalogizačnom zázname k tejto snímke je v rubrike nahrávanie číslo 1945. Rok konca. Rok začiatku.

Nielen zvukmi je rozhlas živý

Máloktoré čierne na bielom dokáže vyvolať také zimomriavky ako takýto dávny, no stále rovnaký ľudský hlas. Archív Čs. rozhlasu na Slovensku je zaradený medzi archívne organizácie osobitného významu... Jeho fondy sú súčasťou Jednotného archívneho fondu SSR a má: preberať, evidovať, spracúvať a ochraňovať..., poskytovať aj hľadať. To, o čom sa možno ani nevie, že je vzácne, čo práve niektorý z deviatich pracovníkov štvrtého poschodia obrátenej pyramídy rozhlasovej budovy dakde objavil, čo vydrankal z daktorého redaktorského magnetofónu alebo poznámkového bloku.

„Všade okolo nás kráča história, pozrite,“ upozorňuje doktor Horvat. „To, čo ste urobili pred minútou, je už minulosť.“

Mimovoľne sa prikrčím. Čas nie je práve najľahšie bremeno. Na vypočutie všetkých zvukových dokumentov, do ktorých je čas zakliaty v archívnych škatuliach, by bolo treba pohodlné kreslo a niekoľkotýždňové dobrovoľné väzenie medzi zvukmi. Odmena? Stroj času by s vami zacestoval k T. A. Edisonovi do roku 1880, k L. Kossuthovi alebo cisárovi Františkovi Jozefovi I., mohli by ste si vypočuť L. N. Tolstého, V. I. Lenina... V zahraničí už existuje technika, vďaka ktorej sa dá jedno jediné slovo rozložiť až na 64-tisíc častí – a chrapľavé nahrávky nedokonalej technickej minulosti sa premenia na hi-fi kvalitu dneška.

No nielen zvukom sa živí rozhlas, hoci je tu zvuk hlavným chodom. Okrem zvukových dokumentov sa v Čs. rozhlase na Slovensku archivujú texty odvysielaných relácií, spisové materiály a zbierkové materiály – fotografie, plagáty, bulletiny, pozostalosti vynikajúcich osobností. Helena Brezanská by vedela rozprávať o dokumentoch a osobných archívoch vynikajúcich rozhlasákov Jána Číža, Ľuda Zúbka či Bohuša Ujčeka, o tom, ako sa z toho množstva popísaných papierov dajú vystopovať tvorivé metódy, ako sa z nich mnohí mladí adepti žurnalistiky môžu naučiť viac než na desiatich prednáškach. Pravda, ak nepracujú systémom: „Prosím vás, nájdite mi niečo o SNP.“ Ale predbieham.

Zatiaľ ešte nie som tak ďaleko. In medias res sa dostanem až zajtra o 14.00. Zajtra, to je presne desiateho septembra 1985, opäť vbieham do veľkolepého vestibulu s nízkym stropom, Jurajovi Pucherovi zo Zákruty spôsobím neskorý príchod na akúsi plenárku, lebo ho donútim, aby ma s ohľadom na voľakedajšiu smenársku kolegialitu zobral hore ako svoju návštevu. A kým si taká návšteva vypíše návštevný lístok, to trvá…

Liečba ťažkých pacientov

Ale už klopem na príslušné dvere. Už som tu. A – nečudo , že som sa zdola nedovolala. Mária Rovenská a Anna Petrakovičová v oddelení zvukových dokumentov archívu majú dnes horúce linky. Nebodaj sa dačo deje... Nie, len skrátka vychytili deň, keď sú v plnej permanencii, zvukové pásy putujú hore-dolu, podchvíľou ktosi vojde, spýta sa, či majú to alebo ono. Na stolíku ma už čaká niekoľko zväzkov publikácií s poznámkou „Len pre vnútornú potrebu“ a kým si obe redaktorky vybavia najnevyhnutnejšie, prehŕňam sa v Mníchove 1938, v 60 rokov KSČ, či vo Februári 1948. Aj príprava takýchto dokumentov je práca archivárov. Aby novinári vedeli, kde, čo hľadať, aká bohatá je ponuka, z čoho si do svojich relácií môžu vyberať. To sa núka. Sú však aj rýchlovky. Udeje sa čosi nečakané a pracovníčky archívu, lebo okrem šéfa sú tu zamestnané samé ženy, sú v ustavičnej pohotovosti. Ony totiž najrýchlejšie vedia, kam siahnuť a čo vybrať, aby relácia nešla nahlucho, aby rozhlas zasiahol hlbšie než len sluch.

Archivárky vedia kadečo zaujímavé a vedia to nielen vtedy, keď redaktorom horí za pätami, ale aj vtedy, keď je hladina novinárskeho života pomerne ustálená. A dokážu poradiť nielen s nosom archivára, ktorý musí cítiť, čo možno z drahého pásu zmazať a za čo treba aj s tým najekonómovatejším ekonómom bojovať, lebo to možno už o mesiac či o rok bude vzácna rarita: poradia s novinárskym citom pre originalitu, neošúchanosť, zaujímavosť – a najmä – silu dokumentu. Ťažkí pacienti, ako volajú mimoriadne náročných redaktorov, ktorí sa neuspokoja so zaužívaným a bezprácnym klišé, ktorým nestačia obohrané pásky, majú práve tieto ich schopnosti na pamäti a hoci sú v mnohom neústupní, dajú si poradiť a keď treba, neľutujú ani svoje voľno, aby sa na dlhé hodiny dali vodiť strojom času, akým je tento archív.

Miesta pobytu sú zaujímavé, i spolucestujúci pri takomto putovaní sú atraktívni a dá sa im, povedzme, zamiešať napríklad do telefonického rozhovoru. Konkrétne hudobným skladateľom Dmitrijovi Šostakovičovi a Davidovi Oistrachovi práve v momente, keď každý do iného slúchadla, ale na jednom kábli, uvažujú o hudbe. Vypočuť si možno aj prvý rozhlasový koncert Londýnskeho filharmonického orchestra, ktorý dával v roku 1936 Mozarta, alebo sa skúsiť báť pri počúvaní celkom nehororovo znejúceho hlasu kráľa hororov Alfreda Hitchkocka.

Sekundy na zmúdrenie

Prehŕňam sa v katalogizačných lístkoch, čítam stručné anotácie a trochu svojim rozhlasovým kolegom závidím. Jedna z prvých poučiek, ktorú nám vštepovali v škole, znela – skôr, ako sa pustíš do akejkoľvek témy, navštív archív. Lenže nie všetky novinárske inštitúcie sú tejto základnej poučky pamätlivé. Nie všade si archív budujú. Na rozdiel od rozhlasákov, ktorí o cene tejto svojej inštitúcie vedie svoje...

Ktosi klope a vzápätí počuť hlas známy z éteru. Mám česť s redaktorom Viliamom Rothom, ktorý prišiel vrátiť požičané pásy. Je práve 50. výročie zákona o rasovej genocíde, ktorým chceli fašisti zlikvidovať každého nepohodlného človeka, a Viliam Roth objavil v archíve autentický záznam Hitlerovho prejavu, v ktorom vyzýva na prenasledovanie Židov.

Sú ešte ľudia, ktorí možno neveria, že hrôzy, ktoré boli, by chcel ktosi prebudiť a zdá sa im, že novinári si vymýšľajú, čo sa im hodí. Lenže Hitlerov hlas, žiaľ, nie je výmysel. Bol, znel, a kruto rozhodoval o osudoch celých národov, otravoval a zabíjal. A práve rozhlasový archív ho donútil, aby dnes prehovoril proti sebe, proti nacizmu, fašizmu a rasizmu, aby sa stal zbraňou proti vlastnej obludnosti.

„Vidíte, toto všetko som musel odložiť,“ tľapne si Viliam Roth po hŕbe kníh pod pazuchou, „aby som mohol dať priestor autentickej nahrávke – ale bude to stáť za to. Ani tie najfundovanejšie a najnaliehavejšie myšlienky z mojich úst by nevyzneli tak presvedčivo ako pár sekúnd, v ktorých si poslucháči môžu uvedomiť obludnosť Hitlera a toho, čo predstavoval. A... pekne ich tam vymaľujte,“ žmurkne na redaktorky-archivárky,„lebo tu u nich sa dá aj zmúdrieť,“ nabáda ma.

Na sebe zatiaľ očividné zmúdrenie nebadám, no vo chvíli, keď sa môj rozhlasový kolega lúči, ľutujem, že čas pokročil, lebo v prítomnosti je stroj času – akosi bezmocný. Nespomaľuje ani sekundu. A mne by sa ešte žiadalo počuť tlkot srdca ešte nenarodeného dieťaťa z relácie Marty Vančovej, alebo mrmlanie medveďa, ktoré raz ktosi potreboval na dokreslenie atmosféry lesa. Mária Rovenská sa veru poriadne potrápila, kým ho našla. Trápia sa tu však zavše nielen pri hľadaní, ale aj pri zadeľovaní snímok podľa jednotlivých hesiel.

Klenotnica faktov a papiek

Ešte nazriem do fotolaboratória k Zdenke Baštovej, obzerám si obrovský dokumátor, kde sa príslušné dokumenty prefotografujú na mikrofilmy. Aspoň takýto pokrok. Lebo hoci je rozhlas umiestený v supermodernej (či supernezvyčajnej) budove, stretnete sa v archíve napríklad s elektronickou pamäťou azda až v budúcnosti. Nijaké mimoriadne blikanie nevíta návštevníka ani na magnetofónovom pracovisku u Máše Hilvertovej. Technička archívu tu pri prehrávaní relácií určených do archívneho fondu pracuje s celkom bežnou rozhlasovou technikou. A prípadne aj s tichom. Lebo ak som si myslela, že v rozhlase je zvukotesné každé, nielen nahrávacie pracovisko, mýlila som sa. Z kancelárie do kancelárie sa zvuky nesú lepšie ako v paneláku a cestou do depozitára sa dozvedám, že zbieranie materiálu na tieto riadky v zvukovom archíve nedalo pracovať ktorémusi kolegovi vo vedľajšom, s písomnosťami.

Foto: Frank Grießhammer, CC BY-NC-SA 2.0

A tak sa už radšej ponáhľam na poschodie mínus prvé. Jedny dvere, druhé dvere, ako v rozprávke o trinástej komnate sa prepracúvam k cennostiam. A nevdojak dávam za pravdu Darine Laščiakovej, ktorá raz rozhlasový archív nazvala klenotnicou, lebo v ňom našla snímky, o ktorých už ani sama nevedela, že ich tam kedysi dala a v duchu sa s nimi rozlúčila. Police sú tu dolu obťažkané udalosťami, osobnosťami, pestrofarebným životom.

„A tu máme papky,“ ukazuje Mária Rovenská na hrubizné zväzky papierov označené dátumami. Viete, čo je to rozhlasová papka? Hrubý fascikel, v ktorom vás do problematiky rozhlasového dňa hoci zo začiatkov rozhlasu uvedie vysielacia plachta veľká na celý stôl, s desiatkami, ba stovkami údajov, od názvov relácií po presnú minutáž, aby sa hlásateľ mohol zorientovať a prispôsobovať dĺžku či rýchlosť odhlásenia tak, aby neprekročil určený čas. A potom – doslovné zápisy všetkého, čo sa odvysielalo, údaje o autoroch, režiséroch, hudbe, minutáži, technické parametre... Písomné svedectvo o každom tóne, zvuku. To všetko je papka. Tenšia a skromnejšia z rozhlasových začiatkov, objemná a podrobná v súčasnosti.

Pás vedľa pásu, papka vedľa papky, rok vedľa roku, deň vedľa dňa, minúta vedľa minúty. Rozhlasový deň rozrátaný na vysielacie minúty je oveľa dlhší ako dvadsaťštyri hodín a niet v ňom hluchých miest. Lebo aj keď má niektorá stanica technickú prestávku, stačí stisnúť gombík a znova sa ocitnete medzi tónmi hudby, v záplave slov, v spleti zvukov. Prehovoria k vám dokumenty hlbokej minulosti i súčasného dneška, dostanete sa na návštevu k významným osobnostiam, alebo si zacestujete do zahraničia, ba možno sa ocitnete aj vo vesmíre. Ale kým sa to všetko stane, musí sa taká návšteva prostredníctvom zvukových záznamov vymyslieť, ale aj dôkladne pripraviť. Nielen autori relácií, ale aj niektorá z deviatich pracovníčok Archívu Čs. rozhlasu na Slovensku (či keď treba, aj všetky) musia zapnúť naplno každú bunku svojej pamäti, prelistovať desiatky katalógových lístkov, prehrať si kilometre magnetofónových pásov, pustiť sa do dialógov s redaktormi. A aby sa zrodilo čosi, čo tu ešte nebolo, musia nájsť neraz veľmi veľa toho, čo už bolo.

Veľa toho chýba

Správny archív je aj ten, v ktorom sa materiály nemajú kedy zaprášiť a v ktorom treba čo najčastejšie vymieňať ošúchané obaly. A najmä – deň čo deň triediť, vystrihovať, zakladať, zlepšovať. Lebo keby sa práca v archíve zanedbala čo len na tri-štyri dni, bolo by čo robiť niekoľko rokov, aby sa zmätky, čo by z takéhoto deficitu vznikli, dali do poriadku.

Správny je archív aj vtedy, keď sa ustavične dopĺňa. Aj preto sa pripravuje rozšírenie spolupráce s archívmi rozhlasových staníc OIRT; preto pravidelne zasadá ohodnocovacia komisia riaditeľa, kde sa vykupujú pozostalosti po významných rozhlasových pracovníkoch či iné dokumenty; preto sa pracovníčky archívu zavše vyvezú do rozhlasových redakcií, aby uhovorili kolegov – dajte, prehráme, založíme, zbohatneme, lebo redaktor naozaj nikdy nevie, kedy bude pre neho vzácnosťou i jeho vlastná nahrávka. Hoci – niektorým zábudlivcom treba pripomínať, aby do archívu prispievali i vlastnými nahrávkami. Hoci – veľa práce dá presvedčiť, že väčší úlovok než čistá, vystrihaná a učesaná nahrávka je surovina so všetkými lapsusmi. Veď národní umelci, vedci, politici, hrdinovia sú zaujímaví nielen tým, čo hovoria. do éteru, ale aj tým, čo povedali len tak, ako súkromné osoby. Aj keď pri niektorých by sme zase boli radi, keby sme mali aspoň oficiálny záznam ich hlasu, ibaže ani toho už niet. Anne Petrakovičovej je veľmi ľúto, že im chýba napríklad hlas jedného z našich nositeľov Nobelovej ceny, tvorcu polarografu akademika Jaroslava Heyrovského..., že chýba aj...

Veľa toho chýba. Aj mne sa zdá, že by som tu ešte mala pobudnúť celé hodiny, lebo hoci som už zapísala 33 strán svojho bloku, z takého bohatstva, aké skrýva depozitár, je to len ako milióntina milióntiny. Ibaže pracovný čas v archíve sa už dávno skončil a mne sa nezdá, že by moja návšteva bola dôvodom na pohotovosť, pri ktorej by archivárky mali byť k dispozícii nepretržite. Deň tlače býva síce len jeden deň v roku, ale 21. september bude aj o rok, a potom zase (to som ešte netušila, ako veľmi sa pri tomto konštatovaní mýlim, no ...), takže je vlastne správne, ak sa rozlúčime, zavriem poslednú papku a táto reportáž zostane nedokončená…

P. S.

V súčasnosti spadá vnútorný archív Slovenského rozhlasu pod Slovenskú televíziu a rozhlas (STVR) a sídli v budove rozhlasu na Mýtnej 1 v Bratislave. Verejnosti a bádateľom poskytuje prístup k historickým zvukovým záznamom, dokumentom a reláciám v oficiálnej bádateľni.