Amen...
Ktovie, kde sa v človeku berie, kde sa v ňom skrýva a čo ho v ňom prebúdza. Ktovie, prečo sa do nás zasieva tak nezadržateľne a neodvolateľne. Nikde sa nevzalo, nikde nezačalo, nikdy a nikde sa nekončí.
Jednoducho existuje. Bohužiaľ.
Odporne nahé aj odeté do mimikry ušľachtilých pojmov, otvorene útočiace i zákerne a nezbadane bodajúce do chrbta.
Zlo.
Foto: valtaro
Je medzi nami i v nás; včera, dnes, zajtra, po veky vekov; napriek všetkému, dokonca aj napriek ľudskej vôli:
„...a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého...“
Amen?
Je také ľahké ponechať zlo v nás na vôli božstiev...
Je také jednoduché utiekať sa k modlitbe a myslieť si, že sme ňou dobru v sebe učinili zadosť.
Je to ľahké a zbytočné.
Aj najmocnejšie sily sú prislabé, aby dokázali vykoreniť zlo dobrými skutkami.
(Aspoň tak sa vo vedomí sveta zbavujú svojej viny útočiace armády.)
Aj najušľachtilejšia myšlienka je málo, aby na ľudských váhach zavážila viac, než podvod, bezprávie a nenávisť.
Aj najúprimnejšia modlitba je slabý odvar na odvrátenie zloby.
Amen?
Možno. No predsa ešte jestvujeme; a predsa zlo ešte vždy celé ľudstvo nespláchlo. Napriek tomu, že je ustavične na pochode a že ustavične víťazí. Ustavične sa totiž správa, aj akoby bolo porazené.
Plieni a ničí napájané a opájané sebou samým; šliape a gniavi, aby bolo stále koho, čo a prečo nenávidieť; aby sa zlo malo čím sýtiť.
A keď sa už-už zdá, že vyhynie na smrť hladom, poleje rýchlo svoje ohrozené klíčky ľudskou krvou. Ona totiž spoľahlivo mení našu optiku.
A človek sa v takej chvíli zasa márne modlí k božstvám. Neprežije, ak nebude vyslyšaný človekom.