V papučiach do Himalájí

Besedovala Marta Moravčíková
Foto: archív

Ľudmila Keleová

Žiť s horolezcom znamená existovať dlhé mesiace bez neho a vystačiť si sama so sebou. Samota sa znáša neľahko; ako sa však prežíva spojená s obavami o život najbližšieho človeka?

LIDKA – Som zvyknutá žiť na plné obrátky, takže som sa musela naučiť existovať aj bez neho. Sama chodiť do divadla, na dovolenky, na prázdniny (lebo manželove dovolenky pohltia vždy jeho cesty). Nežijeme však predsa iba životy svojich manželov. Staráme sa o deti, sme zamestnané – ja učím na základnej škole, máme svoje koníčky, skrátka, žijeme vlastný život. Nebolo by normálne, keby sme tie tri-štyri mesiace strávili len čakaním.

MARIKA – Spočiatku, najmä keď bola naša prvá dcéra ešte malá, to bolo veľmi ťažké. Zostala som sama na všetko, predovšetkým na strach, či sa mu niečo nestane, či sa vráti. Postupne som si však zvykla.

Čo je na strachu a obavách o život manžela najhoršie a čo sa proti tomu dá robiť?

MARIKA – Nič. Čakať, zaoberať sa deťmi, prácou, nemyslieť na to, ak je možnosť zavolať niekam, kde čosi vedia (V tom čase ešte neexistovali mobilné telefóny. Pozn. mm) Najhoršie sú však týždne vlastného výstupu, keď ich hory môžu pokoriť, neprijať, ale aj pohltiť a keď o nich nikto nevie celkom nič.

Zrejme ste už práve v tejto súvislosti počuli otázku – prečo manželom horolezectvo nezakážete, prečo ich na expedície pustíte? Čo by ste na ňu odpovedali?

MARIKA – Že sa to v horolezectve jednoducho nedá. Nemožno obmedziť niekoho, kto začal športovať; a ich zvlášť nie. Ak mám manžela rada, mám jedinú možnosť – brať ho takého, aký je a cesty mu umožniť. Vedela som predsa, že si beriem horolezca. Isteže, zavše mu poviem, že by už mohol uvoľniť miesto mladším, no on ma vždy umlčí tým, že by bola hanba, keby ho napríklad zrazilo auto. Ak zomrieť, tak v horách. A či vraj viem, aká by to bola krásna smrť...

VALIKA – Túto otázku jednoducho neznášam. V manželstve ani v nijakom inom vzťahu predsa nemôžu platiť nijaké zákazy.

LIDKA – Ja som prišla na to, že keby môj muž necestoval, neliezol, už by to nebol on. Keby som mu niečo zakazovala, okliešťovala by som jeho osobnosť. Veľmi skoro som pochopila, že ak chcem, aby bol Kele taký, aký je, musím ho nechať žiť podľa jeho predstáv. Nemôžem ho pretvárať na svoj obraz, musím mu nechať priestor na sebarealizáciu. Keby sa aj kvôli mne zmenil, zrejme by sa mi už nepáčil a možno by sme sa prestali mať radi – ak sa jeden druhého usiluje prerobiť, zvyčajne sa to stáva. Keby manžel nemohol robiť to, čo ho teší, nebol by šťastný a nebola by som šťastná ani ja. Nazdávam sa, že naše vzťahy sú napriek časovému odlúčeniu lepšie než vzťahy medzi manželmi, kde je muž ustavične doma. A nielen preto, že sme si vzácni. Najmä preto, že sme si dožičili byť sami sebou a nesnažili sme sa navzájom pristrihnúť podľa vlastnej šablóny.

HANKA – Keby som manžela od expedícií odrádzala alebo mu ich zakazovala, bolo by to, ako by som mu siahla na život (Peter Božík sa nikdy nevrátil z októbrového výstupu na Mount Everest v roku 1988 a nenašlo sa ani jeho telo. Pozn. mm)

Mária Zaťková

Nepociťujete niekedy takýto vzťah ako istú obeť? Vyčítali ste im niekedy, že vás nechávajú často a nadlho samy?

MARIKA – Je to obeť, a nie je to obeť. Mnohé nám vynahradí šťastie, ktoré z nich žiari pri návratoch domov. Myslím si, že každý z nich si uvedomuje, čo znamená, ak mu rodina umožní venovať sa horolezectvu, vie to oceniť a dokáže všetko vrátiť. To, čo do nášho vzťahu vkladáme svojou obetavosťou, ho veľmi upevňuje. Nikdy mi nenapadlo, aby som manžela obviňovala zo sebectva preto, že nás s dcérami často necháva samy. Fandím jemu i jeho kamarátom.

HANKA – Naše čakanie a samotu azda možno nazvať istým druhom obete, no ja som sa s tým veľmi rýchlo vyrovnala. Hádam vďaka tomu, lebo sa domnievam, že mu pomáham dosiahnuť životný cieľ, že aj vďaka mne môže dobýjať svoje hory. Som šťastná, keď ho vidím spokojného.

LIDKA – Vo všeličom síce pre ich cesty musíme ustúpiť, no v mnohom tie cesty obohacujú aj nás. Keď po návrate premietajú filmy alebo diapozitívy, rozprávajú nám o všetkom, čo zažili, uvedomujem si, že manželovým cestovaním získavam vlastne aj ja. A keby takto nezmýšľali viaceré ženy, sotva by bol na svete nejaký pokrok. Ani Amundsen či Scott by neboli mohli bádať, aj na mnohé vynálezy a objavy by sme asi dlhšie čakali. Lebo tomu všetkému sa človek musí venovať naplno. A bohužiaľ, alebo hádam skôr chvalabohu, patríme k manželkám mužov, ktorí pre seba potrebujú viac času. Lebo sa o niečo usilujú. S tým sa musíme zmieriť – inak by sme nemohli byť ich partnerkami.

To je úvaha dospelej cieľavedomej ženy. Každá z vás však má aj deti, ktoré každé odlúčenie od otca znášajú spolu s vami. Ako sa cezeň prenášajú?

VALIKA – To je rôzne. Najprv sú rozšantenejšie, ako by boli rady, že sa uvoľnili spod priameho vplyvu otcovej autority, ale netrvá to dlho. Po niekoľkých týždňoch už spolu so mnou sledujú každú správičku v tlači, televízii alebo rozhlase, čakajú, rátajú dni do návratu a tešia sa na stretnutie s otcom.

HANKA – Spočiatku, kým boli malé, to všetko veľmi nechápali a mala som čo robiť, aby som zvládla svoju clivotu aj ich otázky a plač za otcom. Teraz sa štvorročný syn snaží tváriť rozumne ako chlap, ktorý mamičke nahrádza otca. Už pri odchode si liečil svoju boliestku z toho, že nebol otca odprevadiť k lietadlu konštatovaním, že sa to nedalo, lebo sa musel poriadne vyspať, aby na druhý deň nebol v škôlke ospalý.

MARIKA – Na listy a správy čakáme všetky tri rovnako. Staršia trinásťročná dcéra už naozaj vie svoje pocity ovládať, ale s mladšou je to horšie. Večer si líha a ráno vstáva s otcovou fotografiou, a hoci si tentoraz povedala, že nebude plakať, ale čakať, dva dni po otcovom odchode prišla za mnou s nárekom: Mamička, to je strašné, ja to nevydržím, prepánajána, kde asi je?

LIDKA – Horšie ako momentálne odlúčenie je pre deti zrejme to, že keď im nastanú prázdniny a chceli by ich tráviť s rodičmi, zostáva im len mama. Otcovu dovolenku totiž pohltila expedícia a tak si prázdniny s ním vyberajú len cez víkendy a voľné popoludnia.

MARIKA – To je pravda, dosť ťažko sa im, najmä keď sú mladšie, vysvetľuje, prečo s nimi otec nemôže stráviť aspoň prázdniny, keď sa už počas roka túla po expedíciách. V tomto prípade musíme manželov zaskakovať my. Myslím si však, že deťom sa to vráti v podobe rozprávania o výstupoch a krajinách, cez ktoré expedície prešli.

Valéria Dostálová

Horolezectvo zrejme zanechalo výrazné stopy nielen na vašich vzťahoch, ale aj na vlastnostiach a postojoch vašich manželoch aj vás. Ako sa to prejavuje?

MARIKA – Napríklad aj tak, že na rozdiel od mnohých iných športovcov si musia na expedície sami zarobiť, sami si všetko pozháňať a veľmi veľa času strávia pri zaobstarávaní a balení materiálu. Sú nezištní a obetaví – voči kamarátom i voči rodine, napriek tomu, že nemajú veľa voľného času.

LIDKA – Myslím si, že vďaka vôľovým vlastnostiam, ktoré musia preukázať pri výstupoch, stávajú sa z nich aj v súkromnom živote celkom iní chlapi, než sú tí bežní. Sú ako malí chlapci. Na začiatku, keď začínajú plánovať, vychádzajú doslova z ničoho. Majú len túžbu. Takú, akú mávajú malí chlapci. No krok za krokom ju začínajú realizovať, a hoci to spočiatku vyzerá len ako chlapčenská hra, je úžasné, že to všetko dokážu uskutočniť. My ženy, žiaľ, tú schopnosť nemáme. Sme – azda aj z nevyhnutnosti – praktickejšie, pretože sme prinútené viac myslieť na rodinu a dennodennú robotu. Ale často im tú krásnu schopnosť nadchnúť sa a urobiť z ničoho niečo, závidíme. Keby sme to dokázali aj my, možno by sme aj my boli šťastnejšie. Zatiaľ sa vyhrievame na výslní ich radosti. Veď oni pri tom musia preukázať veľa pekných vlastností. Dokonca aj takých, o ktorých niekedy nechceme pripustiť, že ich majú.

VALIKA – Pritom sú veľmi sebakritickí a všetko hodnotia reálne a triezvo. Vedia si spočítať, na čo stačia, a neprepínajú sily. Za všetko hovorí prípad Michala Orolína, ktorý sa z jedného výstupu vrátil tristo metrov pod vrcholom, lebo ešte chcel uvidieť svojich synov. Horolezec si totiž musí pri každom výstupe uvážiť predovšetkým to, či sa z neho bude schopný vrátiť.

Sny a túžby sa zrejme neobmedzujú len na vašich manželov. Určite ste ich mali a možno ešte stále máte i vy. Ibaže tým ich musia častejšie ustupovať. Alebo nie?

VALIKA – Pravdaže sme sny mali aj máme, len s ich realizáciou je to ťažšie. My jej nemôžeme venovať všetko čas a všetky sily. Máme predsa deti a musíme sa starať o rodinu. Preto nám zvyčajne musí pomôcť náhoda či šťastie. Ja som túžila vidieť Áziu, ale neverila som, že sa mi to niekedy splní. Dostala som sa však na podnikový zájazd práve tam a doteraz na to spomínam ako na krásny zážitok.

LIDKA – Jedna z mojich túžob bola rovnaká ako manželova. Povedali sme si, že aj keby sme mali dlho sporiť, chceli by sme podniknúť cestu okolo sveta. Lenže keď on začal tak veľa cestovať, uvedomila som si, že moje šance sa úmerne s tým zmenšujú. Vybrali sme sa teda nedávno aspoň na šesť týždňov na Kanárske ostrovy a do Španielska. Trochu som sa síce bála, ako sa to skončí, lebo sme viac zvyknutí na odlúčenie, ale predstavte si, vôbec sme si nešli na nervy!

Hana Božíková

Závideli ste niekedy svojim manželom možnosť spĺňať si sny a túžby, vidieť celý svet, ich voľnosť?

MARIKA – V kútiku duše trochu áno. Vždy som si však povedala, že keby som takú možnosť mala ja, určite by som ju využila a manžel by mi to dožičil. A tak, ako som ja pochopila, že v jeho živote sú na prvom mieste hory, potom deti a až za nimi ja, zrejme by to pochopil aj on. V našom prípade je nevyhnutné, aby jeden ustúpil. Dvaja cestovať nemôžu. Hádam až neskôr.

HANKA – Známi sa ma niekedy spytujú, prečo aj ja neleziem, veď manžela som vlastne do IAMES-u (idealizmus – alpinizmus – morálnosť – entuziazmus – solidarita) priviedla ja. To by som však nechcela, pretože potom by sme sa stali súpermi. Ale pretože on chodí na expedície a ja som doma, ak chceme, aby to klapalo, musíme vlastne ťahať za jeden povraz.

LIDKA – Nie je to závisť, skôr ľútosť, že my zostávame doma so všetkými problémami a trampotami všedného dňa. V podstate však prenášame svoje sny na manželov. A keď ich naplnia, prežívame pocit uspokojenia aspoň tak, ako by sme realizovali vlastné priania. Keď napríklad manžel napíše cestopisnú knihu, som taká šťastná, ako keby som ju napísala ja. Cítim v nej totiž kus vlastnej roboty. Veď tým, že umývam riad, varím, periem, nakupujem a tým, že ho celkom odbremením od starostí o domácnosť, mu vytváram priestor na tvorivú činnosť a cez neho sa realizujem aj ja. Okrem narodenia našej dcéry bolo toto vedomie pre mňa dosiaľ najväčším životným šťastím.

Na to, aby partnerka dospela k takémuto názoru je zrejme potrebná veľká dávka kamarátstva a veľkorysosti. Medzi horolezcami o ne nie je núdza. Prenáša sa aj na vás a vaše vzájomné vzťahy?

VALIKA – Áno. Pri každej expedícii je to mimoriadne dôležité. Keď sme sa pred rokmi presťahovali z Tatier do Bratislavy, kde som nikoho nepoznala, bolo pre mňa obrovskou vzpruhou, keď sme si v čase výstupov s ostatnými ženami občas telefonovali, stretali a pozhovárali sa, pomáhali si, ak bolo treba.

LIDKA – To, že sa vzťahy medzi našimi manželmi prenášajú na nás je dôležité i pekné. Umocňuje to nielen ich a naše kamarátstvo, ale obohacuje to aj manželské vzťahy. Keby som nepoznala prostredie a ľudí, s ktorými je, znášala by som jeho neprítomnosť oveľa ťažšie.

Vaši manželia často odchádzajú, sú zvyknutí na svoju neprítomnosť doma. Ako reagujú, ak musíte alebo chcete odísť na dlhší čas vy?

LIDKA – Myslím si, že muži, ktorí ustavične vysedávajú doma, sú málo tvoriví a vyžadujú také isté vysedávanie od svojich manželiek. Také obmedzovanie zvyčajne nemá na manželstvo dobrý vplyv. Čím viac človeka spútavate, tým viac sa usiluje dostať na slobodu. Manželia zrejme našu neprítomnosť znášajú ľahšie v horách ako doma. Raz som napríklad išla na mesačné liečenie a zdalo sa, že manžel to ani neprežije. Ustavične mi vypisoval, telefonoval, ba dostala som aj telegram so stručným: Ľúbim ťa! Keď som sa potom vrátila domov, povedal mi: „Teraz som ťa pochopil; už viem, že ten, kto zostáva, prežíva odlúčenie oveľa ťažšie ako ten, čo odchádza. Nejde totiž za novými zážitkami, za poznaním, ale musí čakať, báť sa, zostáva so všetkými starosťami a problémami všedného dňa sám.“