logo_sm
Ti, kteří mohou, se mají postarat o ty, kteří nemohou.
A někdo musí promluvit i za ty, kteří nemají hlas.

Babička Bolavá (Terry Pratchett, Jan Kantůrek)

Namiesto kvetov na symbolické kríže
Beseda bola pôvodne uverejnená 20. 7. 1984 v Smene na nedeľu.
Znova uverejnená po úmrtí slovenských horolezcov v roku 2014 v Nepále a vo Vysokých Tatrách.

Manželstvá na lane

Besedovala Marta Moravčíková
Foto: archív

Nie je to tak dávno, čo dobyli ďalší z vrcholov sveta a nebude to trvať dlho, čo sa pod jeden opäť vyberú. Zastihli se ich medzi dvoma cestami, medzi dvoma výstupmi, medzi dvoma osamoteniami. Osamoteniami ich rodín a ich osamelosťou vysoko v horách, kde sa môžu dotknúť len kameňa, snehu, ľadu a svojej túžby. Tak ako pred troma mesiacmi ich manželky, prijali pozvanie na besedu vedec, cestovateľ, horolezec a publicista FRANTIŠEK KELE, horolezec a kameraman FRANTIŠEK DOSTÁL a výkonní športovci-horolezci MARIÁN ZAŤKO, a PETER BOŽÍK. Prvý z nich sa prednedávnom (Text je z roku 1984. Pozn. mm) vrátil z cesty po Aljaške a ostatní z himalájskeho Lhotse Shar.

Všetci viete, ako chutí samota v horách. Ako na vás vplýva a ako prežívate odlúčenie od najbližších?

F. DOSTÁL – Vari najhoršie som odlúčenie znášal, keď som pred jednou expedíciou nastupoval do lietadla a môj trojročný syn za mnou kričal: Oco, kam ideš?! Vyprevádzal ma vtedy aj kamarátov otec a samota tých dvoch ma náhle donútila uvažovať, či konám správne, keď na taký dlhý čas opúšťam rodinu. Trvalo mi celý let z Bratislavy až do Prahy, kým som svoj odchod sám sebe zdôvodnil.

P. BOŽÍK – Pocit samoty z odlúčenia veľmi nepoznám, veď odchádzam s kamarátmi. Cítim skôr obavy o rodinu. Vždy si však poviem, že aj druhí idú, prežijú a doma sa zatiaľ azda nič zlé nestane. (Peter Božík sa nikdy nevrátil z októbrového výstupu na Mount Everest v roku 1988 a nenašlo sa ani jeho telo. Pozn. mm)

F. KELE – Ja leziem na kopce od svojich dvanástich rokov, cestovať som začal roku 1970, ale vždy, keď odchádzam, cítim sa vo vzťahu k rodine, ktorú opúšťam, smutný a osamelý. Stupeň negatívnych pocitov pritom vždy závisí od momentálnej osobnej dispozície a rodinných problémov, v ktorých som blízkych zanechal, ale aj od miery informovanosti o tom, čo sa doma deje. Čím menej o nich viem, tým je to ťažšie. (František Kele sa po vyše 500 výstupoch a 50 prvovýstupoch nevrátil ako 78-ročný z Vysokých Tatier, kde 19. októbra na zľadovatenom teréne spadol a podľahol zraneniu hlavy. Pozn. mm)

M. ZAŤKO – Za istú odlúčenosť od rodiny možno považovať už prípravu na cestu. V posledných dňoch pred odchodom sme už ako vietor. Máme toľko povinností, že domov sa prídeme len vyspať. A potom, na ceste býva veľa problémov, takže na samotu akosi niet času. Odlúčením sa zvyčajne trápiť až vtedy, keď okolo nás nie je nijaký rozruch a musíme sedieť nečinne, so založenými rukami.

František Dostál

František Dostál

Čo je horšie ako pocit odlúčenia a samota?

F. DOSTÁL – Neinformovanosť a vedomie, že čokoľvek by sa doma dialo, ja som voči tomu bezmocný a nijako nemôžem pomôcť. Dá sa to prekonať len silou vôle a racionálnou úvahou, že to prejde, ťažké chvíle pominú a zasa bude lepšie. Práve logické uvažovanie a zdôvodňovanie ťažkostí mi pomáha čerpať sily na ich prekonávanie. (František Dostál zomrel na následky mozgovej mŕtvice v roku 2006. Pozn. mm)

F. KELE – Horší pocit, ako je samota, nepoznám. Viem však, čo samotu znásobuje. Neúspechy. Cestou na Kilimandžáro sme s Mariánom uviazli na líbyjsko-egyptských hraniciach. Bol práve Štedrý deň, ktorý pre tamojších ľudí nič neznamená. Navyše sa nič nedialo, museli sme čakať, a to bolo strašné. Vo vrcholoch je to ešte markantnejšie. Dolu sa totiž možno ísť rozptýliť, ale hore treba len čakať – napríklad, kým sa vyčasí, dúfať, že sa vmestíš do časového limitu...

P. BOŽÍK – Pocit osamotenia znásobuje aj nedorozumenie v partii, tzv. ponorková choroba, konflikty.

F. KELE – Kolektív vlastne nahrádza na expedíciách rodinu. Ak nás doma mrzí, že v rodine niečo neklape, v horách nás to mrzí dvojnásobne. Ak niečo pokazím v zamestnaní, poviem, chlapi nehnevajte sa, zajtra to napravím. Lenže v extrémnych podmienkach výstupu sa chyby zavše naprávajú sakramentsky ťažko.

F. DOSTÁL – Ja zasa v horách nijakú zlosť neberiem tak vážne ako v bežnom živote. Rozčúlenie je pre mňa psychickým ventilom. Mám v sebe zároveň akúsi automatiku, ktorá nedovolí, aby som sa pohádal s niekým, u koho by mohli hnevy trvať dlhšie. Ja sám som pár minút po konflikte úplne pokojný a normálny.

M. ZAŤKO – Ku konfrontácii pováh dochádza už v základnom tábore, a tam sa aj kryštalizujú ďalšie vzájomné vzťahy. Na expedícii je vari najzávažnejšie vedomie užitočnosti. Všetkých nás však priťahuje aj športový výkon. Preň podstupujeme všetky ťažkosti a v samotnej akcii zostávajú ostatné problémy bokom. Súčasťou spôsobu života na expedícii je však aj nevyhnutnosť, aby si každý okolo seba vytvoril istú mikroklímu. Len čo zalezie do stanu, je sám a na vyplnenie samoty musí mať nejaký program. Ja vtedy čítam listy od manželky, píšem alebo nahrávam správy na magnetofónové pásky, lenže to môže trvať len krátko. Ak nechcem zostať celkom sám, musím sa znova vrátiť do partie, do kuchyne, do jedálne, tam, kde pulzuje táborový život.

František Kele

František Kele

Keď odchádzate na dlhšie expedície, ako by ste uzatvárali „manželstvo“ na dobu určitú. Čím je takéto spojenie a spolužitie charakteristické a ako ovplyvňuje vaše partnerské vzťahy v rodine?

F. KELE – Myslím si, že vo svojich horolezeckých „manželstvách“ som ohľaduplnejší ako v rodinných vzťahoch. Doma mám na vyžehlenie konfliktov viac času, nie som obmedzený termínom. Na expedícii si však nemôžem povedať – ááále čo, na jeseň pozvem manželku do kúpeľov a potom sa uvidí. Ohraničenosťou trvania akcie a kolektívnosťou pri dosahovaní cieľa som prinútený správať sa ohľaduplne. Inak by som mohol ohroziť úspech výstupu.

F. DOSTÁL – Aj v jednom aj v druhom spolužití zohráva ohromnú úlohu vzájomná tolerancia. Na expedícii sa pritom dodržiava omnoho ľahšie. Uvedomujeme si totiž krátkosť času, v ktorom musíme dosiahnuť cieľ. Preto sa snažíme maximálne skoncentrovať všetky sily, vyhýbame sa presadzovaniu vlastných názorov za každú cenu, pozornejšie vnímame kamarátov. Naopak, v rodine sa snažím riešiť problémy zásadne, nie iba pre daný prípad, ale perspektíve a definitívne. Myslím si, že v takýchto prípadoch je namieste, aby bol človek neoblomnejší. Veď rodinný vzťah trvá dlhšie ako výstup na vrchol hory. Bezprostredne po návrate z ciest som však k svojim bližším oveľa tolerantnejší ako inokedy. Cítim akúsi vinu, pretože som nebol dlho doma.

F. KELE – Ja nemám ani tak pocit viny, ale skôr dlhu. Zdá sa mi, že rodine musím vracať svoju neprítomnosť. Podvedome sa im pokúšam vnútiť iný životný rytmus, než na aký sú zvyknutí. Vždy sa totiž vraciam z prostredia, kde je životný rytmus spomalený. Ľudia vo vrchoch žijú celkom inak ako my. Sú krásni, som nimi veľmi ovplyvnený a keď sa vraciam, všetko viem vyriešiť, pre všetko mám porozumenie, som akýsi lepší. Pravdaže, po niekoľkých týždňoch je zo mňa zasa uponáhľaný Stredoeurópan.

P. BOŽÍK – Konflikt v horolezeckom „manželstve“ nemožno nevyriešiť. Predstavte si, že vznikne na stene. Jednoducho sa vyriešiť musí – ináč by stadiaľ nebolo návratu. A keď nastane kríza doma, vravím si, že ak problém dokážem vyriešiť v horách, musím to vedieť urobiť aj tu. Cestu možno nájsť vždy. Pobyt v horách nás učí riešiť problémy aktívnejšie ako doma.

M. ZAŤKO – Na expedíciách sa vzťahy vyvíjajú rýchlejšie a jednoznačnejšie, pretože trvajú obmedzený čas. Človek sa ľahšie koncentruje a jeho správanie je podmienené nevyhnutnosťou podriadiť sa (neraz aj proti svojej vôli) kolektívu. Tak sa naučíme ovládať, nebyť zbrklí, zbytočne nervózni a nerozčuľovať sa nad nepodstatnými maličkosťami. V manželstve sa to bohato zúročí.

F. DOSTÁL – Konflikt je niekedy nevyhnutný pre každý vzťah, lebo znamená určité uvoľnenie. Mal by sa však udržiavať v takých medziach, aby rozchod smeroval po čase k návratu do ešte pevnejšieho zväzku. A návraty sú nádherné. Nielen z ciest, ale aj k sebe navzájom.

F. KELE – Mať sa kam vracať je pre horolezca naozaj veľmi dôležité. Pocit, že doma na neho čaká rodina, ho vonku robí silnejším a istým spôsobom uľahčuje útrapy.

Peter Božík

Peter Božík

Ako vplývajú na výkony pri výstupoch a na psychickú rovnováhu ďaleko od vlasti vzťahy, ktoré ste si vytvorili doma?

F. KELE – Voľakedy som bol presvedčený, že leziem a cestujem pre seba. Cesty a výstupy som prežíval ako čosi intímne. Čím dlhšie to však trvalo – a súvisí to azda i s vekom – tým viac som si uvedomoval, že keď sa so zážitkami nemám s kým podeliť, nemá to vlastne význam. Ak ich niekomu porozprávam, v podstate ich znásobujem. A pre mňa je prvým násobiteľom, ale aj spojencom na cestách manželka.

P. BOŽÍK – Vzťahy sú pre život v horách veľmi dôležité z každého hľadiska. Veď s kamarátom sa prekážky prekonávajú ľahšie ako s človekom, s ktorým si nerozumieme. A veľa by som nedosiahol ani bez priateľov, ktorí zostávajú doma. Vždy, keď sa vrátim usilujem sa preto čo najskôr spracovať materiál a podeliť sa o zážitky so všetkými v oddiele. Tým akosi splácam dlh všetkým, čo sa nedostali tak vysoko ako ja, ale vďačím im za veľa.

F. DOSTÁL – Vzťahy doma prinášajú určitý pocit istoty. Viem, že manželka zvládne všetky povinnosti, postará sa o deti, že je to kamarát, na ktorého sa môžem spoľahnúť. A v horách sa snažím odhadnúť dobré i zlé, silné i slabé stránky svojich partnerov, aby som vedel, na čom stavať a s čím sa komu radšej vyhnúť.

Čo by ste od svojich manželiek pokladali za najväčší podraz?

P. BOŽÍK – Keby mi bránila v horolezectve. Realizujem sa ním, je zo časť môjho života. A počas pobytu v horách – keby sa trebárs nestarala poriadne o deti.

M. ZAŤKO – Najväčším podrazom by pre mňa bola manželkina nespoľahlivosť – bez ohľadu na to, či by som bol doma alebo na expedícii. Keby sa však niečo také stalo počas výstupu, asi by som to niesol oveľa ťažšie.

F. KELE – Za podraz by som považoval porušenie dohôd, ktoré sa medzi dvoma ľudmi uzatvárajú v istých etapách spolužitia. Jednou z nich je aj moja možnosť cestovať. V tejto chvíli si uvedomujem, že manželka mi nikdy nepovedala, že si neželá, aby som na niektorú z ciest išiel, a keď napriek tomu pôjdem, tak uvidím...

F. DOSTÁL – Veľmi by ma prekvapilo a mrzelo, keby sa porušila miera vzájomnej tolerantnosti, ku ktorej sme dospeli rokmi, alebo keby sa striktne ukončila manželkina tolerantnosť voči mne, keby odrazu vyžadovala, aby som uskutočňoval len jej predstavy o živote. Práve vzájomná tolerantnosť totiž poskytuje istotu, ktorá vlastne vytvára manželstvo a uľahčuje mi prácu.

Za tie roky ste sa zrejme naučili nevyhrotiť situáciu nikdy tak, aby ste si museli navzájom klásť podmienky alebo niečo zakazovať. Nie je to aj vďaka istému natrénovaniu tolerantnosti a demokratickosti práve v horách?

F. DOSTÁL – Určite áno. A to sa automaticky prenáša aj do bežného života. V extrémnych podmienkach sa naučíme správne vyhodnotiť situácie, do ktorých sa dostávame, vieme rozlíšiť, kedy je užitočnejšie ustúpiť, kedy je, naopak, nevyhnutné problém vyhrotiť, lebo vyriešiť sa môže práve vďaka kolízii. Ja si počas expedície svojím spôsobom oddýchnem od komplikovaných vzťahov, ktoré prežívam tu – najmä v zamestnaní, a vždy hodnotím obdobie medzi dvoma výstupmi s istým odstupom. To nie som schopný urobiť, keď som do udalostí plne ponorený. Ďaleko od nich a od prostredia, v ktorom sa udiali, získavam nadhľad, dokážem bezpečne odlíšiť ozajstné hodnoty od hodnôt, ktoré na hodnoty iba povyšujeme, zisťujem, aké zbytočné sú niektoré drobné škriepky, ktoré napriek svojej bezvýznamnosti zasahujú do vzťahov priveľmi hlboko. A domov sa vždy vraciam s predsavzatím, že odteraz musím v rodine aj v práci žiť aj pod vplyvom týchto zistení. Vtedy sa mi to vidí veľmi jednoduché, no po návrate domov zvyčajne dostávam „zauchá“.

F. KELE – Dlhodobé cesty a nevyhnutnosť prispôsobovať sa kolektívu významne ovplyvňujú nielen schopnosť korigovať vzájomné vzťahy, ale aj tvorivý prístup po návrate. Neviem, či by som urobil toľko a tak kvalitne za rovnaký čas, keby som pracoval bez odstupu, nepretržite vnorený do problematiky, ktorej sa venujem. S odchodmi nadobúda moje videnie akýsi číriaci filter. Mnohé vidím jasnejšie, rýchlejšie nachádzam riešenia. A neplatí to iba pre zamestnanie, ale aj pre rodinu.

Marián Zaťko

Marián Zaťko

Horolezectvo či cesty a vzťahy, ktoré pri nich vznikajú, vás teda svojím spôsobom fascinujú. Dalo by sa to povedať aj o vzťahoch v rodine a vašich manželkách?

F. KELE – Horolezectvo, ale aj cestovanie ma fascinuje tým, že napriek novému poznaniu vo mne neuháša túžbu znova a znova vidieť tie fantastické krajinné celky, na ktoré je taká bohatá naša planéta. Na manželke ma fascinuje, že sa absolútne stotožňuje s tým, čo robím, že mnohé so mnou prežila – vystúpila napríklad na 4 150 metrový Grand Paradiso, zažila horskú chorobu, mnohé slasti i strasti cestovania, a keď o nich hovorím, absolútne mi rozumie. Máme, skrátka, spoločnú reč.

M. ZAŤKO – Ja mám ešte stále silnejší vzťah k lezeniu ako ku geografickému pohľadu na krajinu a k cestovaniu. Možno aj preto, že ako šofér výpravy prichádzam s krajinou do priveľmi blízkeho kontaktu najmä prostredníctvom colníkov, vojakov a rôznych nepríjemných vybavovačiek. Priťahuje ma však dobrodružstvo. Veď aj keď sa niekedy ocitneme v zlej situácii či v nebezpečenstve, len čo pominie, znamená pre nás aj ono výrazný zážitok. Zo všetkého najviac ma však fascinujú hory. A som nesmierne rád, že manželka ma chápe a nerobí mi nijaké prekážky. Okrem vzťahu k horám však mám aj rodinu. Kopce sú, boli aj budú, čosi sme pri ich dobýjaní dosiahli, čosi vari ešte dosiahneme, ale všetci žijeme aj normálnym životom a k nemu patrí aj výchova detí, ktorá by podľa mňa mala byť jedným z najdôležitejších životných cieľov každého človeka.

F. DOSTÁL – Nikdy som jej to nepovedal, ale v tichosti svoju ženu veľmi obdivujem. Pre všetky tie drobné práce a povinnosti, ktoré na seba berie, keď ja odchádzam; pre istotu a psychickú silu, ktorú mi poskytuje vedomím, že zvládne všetko aj za mňa a ja môžem liezť aj pracovať v pohode. Keď sme v horách, sú naše ženy napokon väčšie hrdinky ako my. My totiž môžeme presne odhadnúť, čo nám hrozí, vieme, s čím môžeme rátať a poznané nebezpečenstvo sa prekonáva vždy ľahšie ako neznáme. Naše manželky sú však mimo akcie, nič o nás nevedia a trpia tým oveľa viac ako my.

P. BOŽÍK – Okrem toho, že pre mňa má nesmierny význam športový výkon, fascinuje ma pobyt v prírode. Každé pohorie má totiž čosi do seba. Stačí sa pozrieť po Slovensku – Vysoké, Nízke Tatry, Malé Karpaty, všade sa cítim dobre, stačí, že som v horách. Mladých horolezcov by som sa usiloval naučiť predovšetkým vzťahu k prírode. Aby sa nesprávali tak, ani čo by hory boli len veľkou telocvičňou, ktorá im má byť k dispozícii a ktorú po ich výstupoch príde ktosi upratať, ako si na to mnohí začínajú zvykať. Horolezec bez dobrého vzťahu k prírode totiž nie je horolezec.

 


Kontakt: martam @ martam . sk | Webmaster: Fidel