logo_sm
Ti, kteří mohou, se mají postarat o ty, kteří nemohou.
A někdo musí promluvit i za ty, kteří nemají hlas.

Babička Bolavá (Terry Pratchett, Jan Kantůrek)

Ako sa kvadruplegik postavil na nohy
Reportáž pôvodne vyšla v Nedeľnej Pravde 26. júna 1992.
V súčasnosti vychádza so súhlasom S. Janduru.

Vesmírne lieky

Marta Moravčíková podľa rozprávania a knihy Svetozára Janduru

Dnes je 20. decembra. Som v etape úspešných a priaznivých dní. Predvčerom som dostal počítač. Osobne mi ho priviezol, o štvrť na šesť večer, starší pán K. Počítač má len štyri roky. Vyradila ho nejaká firma obchodujúca s vínom. Od 26. decembra som sa na počítači poctivo učil pracovať. Ide mi to ako v lete na saniach. Mám aj príručku, ale má malý formát a je relatívne hrubá. Keď si ju priložím ku klávesnici, potrebujem držať jej listy oboma rukami. Keď ruky použijem na iné, príručka sa zatvorí. (Moje ľudské práva sú hrubo pošliapané.) A to už nevravím o drobnom písme. Nuž čo, musím sa nejako pretrápiť k úspechu. (Z listu Svetozára Janduru marec – apríl 2006.)

Zrejme si poviete, že problémy laikov pri ovládaní počítača nie sú nič výnimočné. Sveťo Jandura, ktorý sa s počítačom, ale aj so skenerom a inými informatickými vymoženosťami napokon naučil pracovať, však výnimočný je. A bol taký už aj vtedy, keď som presne pred dvadsiatimi rokmi, 15. júna 1992, svojej šéfke v redakcii Nedeľnej Pravdy odovzdávala tento text:

Spomeniem si naňho pri každom umývaní zubov. Nielen preto, že každú očistu svojej ústnej dutiny známkuje a málokedy je spokojný (ani mama to uňho nevytiahla lepšie ako na jedna mínus), ale najmä pre krásny optimizmus a humor, ktorým dokáže postaviť na nohy aj kvadruplegika. Keď zistíte, že kvadruplegia je obrna všetkých štyroch končatín a znamená vymiznutie sily v svaloch i schopnosti pohybu, napadne vám zrejme, že som práve spáchala novinársku kačicu. Omyl.

Sveťo Jandura zo Slovenskej Ľupče, lebo o ňom je reč, kvadruplegika naozaj dokáže postaviť

na nohy. A hoci ho na ne stavia na vozíčku, a vlastne metaforicky, nie sú tie nohy vratké a Sveťo pritom nestavia na nohy len kvadruplegikov.

On, kvadruplegik, živí svojím zmyslupným životom optimizmus aj v zdravých ľuďoch. On, kvadruplegik cítiaci svoje telo iba po prsné svaly, je ako najstarší z troch bratov stále hlavou rodiny. A on, kvadruplegik, ktorý si aj prsty na rukách ovláda skôr symbolicky než naozaj, napísal vyše dvesto strán knihy. Zaujímavej knihy.

V predslove píše, že ju nepokladá za nijaký literárny klenot, no nazdáva sa, že napriek tomu by z nej mohli veľa čerpať najmä ľudia s podobným osudom, ich rodiny, opatrovatelia, zdravotníci i sociálni pracovníci. Ja som však presvedčená, že nielen oni.

Ako zomrel (a ako sa potom narodil)

Svetozár Jandura, leto 1992<br>Fotografia: Marta Moravčíková

Svetozár Jandura, leto 1992
Fotografia: Marta Moravčíková

V to predpoludnie o štvrť na desať som v jednej nešťastnej sekunde zomrel pre svoj prvý – dovtedajší život a súčasne som sa narodil do života druhého.

Otvoril som oči. Cítim, že mám mokrú tvár. (Naozajstná podobnosť s pôrodom. Novorodenec prichádza na svet vlhký.)

„Čo sa stalo?“ pýtam sa otca.

„Spadol si z hrušky!“

Už viem... Oberal som hrušky v korune stromu takých päť metrov nad zemou. Mal som ich už plnú košeľu a poberal som sa zliezť, keď mi hlavou prebleskla nešťastná myšlienka, na ktorú nezabudnem do naozajstnej smrti. Tie dve nádherné hrušky tam vari nechám? To nepasovalo môjmu naturelu. Bolo vo mne, že dobrá gazdiná za pierkom aj plot preskočí. Tak ma vychovala moja dobrá stará mama. Len mi, chudera, zabudla pripomenúť, že pri tom preskakovaní netreba zrútiť plot ani si zlomiť nohu. To by potom bolo drahé pierko.

Stará mama zabudla, Sveťo si zasa neuvedomil, a tak sa, nedlho po skončení nadstavbového štúdia na strednej zdravotníckej škole a odkrútení vojenčiny, dostal ako pacient na oddelenie, ktoré bolo už rok jeho pracoviskom. Bezprostredne po úraze, keď ho otec prebral z bezvedomia vedrom vody a on kričal, aby ho nechali zomrieť, pretože ako zdravotník vedel, čo ho čaká, ocitol sa na resuscitačke.

„Pohľad na mňa na operačnej sále bol istotne strašný. Bledý, opuchnutý, hlava ako koleno... Keď som dlho neotváral oči, primár dokonca polohlasne uvažoval, či nezomieram. Nechcelo sa mi prerušiť výnimočne dlhý príjemný pocit zvláštnej poúrazovej eufórie, a tak som najstručnejšie, ako sa len dalo, zhodnotil svoju situáciu: Prd zomriem, vyhlásil som a nálada na operačke sa hneď zlepšila.“

Na čo sa nezomiera

Jandurovský dom mi vraj v Ľupči ukáže hocikto, ubezpečoval ma Sveťo, keď som si telefonicky dohovárala návštevu. Nepreháňal. Hneď prvý náhodný chodec ma navigoval celkom presne. Tým nešťastím žila vtedy vari celá Ľupča. A dnes?

Sveťo žije bohatým spoločenským životom. Ako lastovička naštartuje v lete svoj elektrický vozík, aby sa pokochal pohľadom na hrad, pookrial v prírode i v rozhovoroch s okoloidúcimi, povozil deti. Kto by nepoznal jeho a jeho obetavú rodinu?

Dom, ktorý sa, tak ako pred bezmála šestnástimi rokmi jeden z jeho obyvateľov, stavia tiež zo starých nôh na nové, ovanie návštevníka napriek rozostavanosti dychom istoty a uvoľnenosti. Presne tak pôsobí i Sveťo Jandura. Sebavedomý muž, na ktorého sa dá spoľahnúť. Znie to paradoxne, viem. No vnímam to tak. Napriek tomu, že sám sa nedokáže ani najesť ani premiestniť z vozíka na posteľ, ba ani sa v nej obrátiť, nemôže si vyčistiť ani nos, nieto iné partie tela, a pôžitok zo zubov umytých na jednotku zažíva veľmi zriedkavo. Zažil to už vôbec niekedy? Pravdaže. Na jednotku to vedela jeho láska.

Zo stránok denníka sa vynára vyznanie sestričke, ktorá ho ošetrovala v rehabilitačnom ústave – Sen o Valike. Ani v ňom nezaprie svoj humorne vyrývačný spôsob komunikácie. Azda preto, že je ním výdatne prešpikovaná, číta sa tak dobre i jeho kniha, na ktorú zatiaľ nenašiel vydavateľa.

„Okrem príjemnej spazmy, ktorá mi vlastne precvičovala telo, vyvolal som si zvýšeným úsilím niektorých svalov zavše aj normálny kŕč,“ píše. „Ak nebol nablízku nikto, kto by mi sval vymasíroval, bolo to poriadne nepríjemné. Ale na to sa nezomiera. Veď človek ležiaci na posteli sa nemôže utopiť...“

Narodil sa do správnej rodiny

Človek ležiaci na posteli pridlho, možno celý život, človek,ktorý sa sám nemôže pohybovať, sa však môže utrápiť. Práve pre takých ľudí napísal Sveťo Jandura svoju knihu. Počas prvých týždňov a mesiacov po úraze striedali sa pri jeho nemocničnom lôžku noc čo noc rodičia. A ráno čo

ráno nastupovali do práce... V čase, keď ho pre zápal močového mechúra trápili neznesiteľné horúčky, nevedel si síce Sveťo bez nich takmer predstaviť svoju existenciu, ale ich vyčerpávajúce ponocovanie ho trápilo.

Vypytoval som sa: „Otec ako dispečer predsa len robí na zmeny, môže sa vyspať aj cez deň. Ale ty? Ako pôjdeš ráno do práce, ako to vydržíš v obchode do večera?“

„Netráp sa, vydržím. Musím vydržať,“ povedala mi vždy mama.

V tej chvíli som pocítil blaho aj hrdosť v duši a v očiach mi zvlhlo od šťastia. Narodil som sa naozaj tým pravým rodičom.

Šesťdesiattriročná pani Jandurová, najlepšia matka a opatrovateľka všetkých čias, ako ju syn nazval v dedikácii svojej knihy, občerstvuje hostí nielen výbornými koláčmi, ale aj zvonivým smiechom. Keď sa v Sveťovej knihe dočítam, že mama sa vždy zľakne až na tretí deň a tak, ako sa niektoré bolesti tela prekonávajú jemným pohybom, prekonáva ona prácou pre rodinu bolesti svojej duše, mám pocit, že som odhalila jandurovské rodinné tajomstvo. V rodine s takou náturou nepríde o zmysel života ani kvadruplegik.

Prežiť sa dá iba činnosťou

Dopili sme kávu a Sveťo si pýta písací stroj. Neviem, či sa mi podarilo skryť napätie. Sám predsa tvrdí, že od pŕs dolu je ako handrová bábika. Ako bude písať?

Svetozár Jandura, leto 1992<br>Fotografia: Marta Moravčíková

Svetozár Jandura, leto 1992
Fotografia: Marta Moravčíková

Pochopím, až keď mu pani Jandurová nasadí na zápästia a dlane zvláštne špirály s kovovým mechanizmom, ktorý je zakončený gumovými gombíkmi. Sú to špeciálne ortézy a vymyslel ich kvadruplegik postihnutý o niečo menej než Sveťo. Dlho trvalo, kým sa podarilo vyrobiť také, čo by netlačili, neboli priťažké a dalo sa s nimi pracovať. A sotva sa stihnem spamätať, Sveťo pracuje. Sám si do stroja zakladá papier a píše. Ja si zatiaľ prezerám prvých sto strán textu o živote kvadroša, ako sa autor tituluje.

„Uvedomil som si, že ak chcem ako ochrnutý človek prežiť, musím niečo robiť. A vedel som, že budem písať,“ spomína. „Netušil som ešte ako, no že to nejako dokážem, o tom som bol skalopevne presvedčený.“

Nádej môže umrieť iba ak na pocit zbytočnosti.

Vtedy pod hruškou nemohol Sveťo Jandura vlastne robiť nič. Bol presvedčený, že zlomenými stavcami prerušená miecha ho vyradila zo života. Preto kričal, aby ho nechali umrieť. Už po niekoľkých dňoch v nemocnici sa však veľa zmenilo. Kolegyne-sestričky ho raz dokonca poverili dozorom nad dolámaným opitým spolupacientom. Báli sa, že kým povydávajú jedlo, mohol by si pri triezvení ublížiť. A tak Sveťo prvý raz od svojho úrazu pracoval.

Do života ho vrátil spolupacient

Videl som ho len nepriamo, aj to krátkozrakými očami, a čo robí, som dedukoval iba podľa zvukov v dôverne známom prostredí. Keď som začul, že sa snaží odsunúť bočnice, kričal som:

„Ležte poriadne! Máte dolámané nohy!“

„Nemám!“

„Ľahnite si! Zrazilo vás auto! Máte dolámané obe nohy! Máte na nich závažia.“

Postupne však boli opilcove výčiny intenzívnejšie. Celý večer som sa s ním rozčuľoval. Už som si aj vravel, čo ma po ňom, ožranovi sprostom, nech sa strepe z postele, nech si nohu odtrhne. No pri každom podozrivom zvuku som ako starý cirkusový kôň urobil, čo som musel. Veď som sa ešte stále cítil zdravotníkom, a hanbil by som sa pred sebou samým, keby sa mu dačo stalo.

Až do tohto momentu sa Sveťo po úraze zavše dostal do akéhosi euforického stavu blaženosti na hranici vedomia a nevedomia. Akoby sa jeho vnútro pohrávalo s túžbou zbaviť sa razom všetkých trápení, s túžbou odísť. Po svojráznej službe spolupacientovi sa ten stav už nevrátil.

„Tetka smrť prišla k záveru, že ten človek, to ako ja, je ešte potrebný vo svete živých, keď sa snaží pomôcť svojmu súčasníkovi v žití, hoci sám je ťažko postihnutý. A časom sa ukázalo, že dolámaný opilec nebol alkoholik a možno sa takto riadne opil jediný raz v živote. Ktovie, či to všetko nebolo vo vesmírnom programe naprogramované už pred Veľkým treskom. Muselo ho zraziť auto, aby mi pomohol vrátiť sa späť do života.“

Požehnaná zanovitosť

Nebol to jednoduchý návrat. Ani preňho, ani pre jeho najbližších. Horúčka, jeho verná frajerka, ho neopúšťala celé mesiace a spôsobovala mu riadne muky. Pribudol bolestivý zápal nosových dutín, ťažkosti s vyprázdňovaním. To všetko bez pohybu, bez možnosti poškrabať sa na hlave, ak ho čosi svrbelo, odohnať muchu, komára, zazvoniť na sestričku, ujsť pred návštevami spolupacientov.

„Lekári opäť pripravovali rodičov, že to nemôžem vydržať, že ma horúčka o niekoľko dní musí zdolať. Na to mama s otcom zareagovali ešte väčším úsilím o moje prežitie. Veď lekári nemohli vedieť o sile mojej vôle a o sile rodinných vzťahov! A že by som ja v tom čase pomyslel na smrť, na to sa namôjdušu nepamätám.“

Sveťo a ľudia okolo neho zvládli aj to, čo sa zdalo nemožné. Neviem, či by ho vtedy v nemocnici neboli pokladali za blázna, keby bol vyhlásil, že napíše knihu. Napísal. Možno aj sám by bol mal o sebe čudnú mienku, keby si v prvých dňoch ochrnutia pomyslel, že bude jedného z troch synovcov so svojimi nevládnymi rukami učiť hrať na husliach. Učí. Nemá vraj síce potrebnú autoritu, lebo neučí názorne a prakticky, ale to nič. Naučí svojich synovcov i maličkú neter možno viac ako všetci učitelia dokopy: naučí ich žiť.

Zanovitosť nie je v takomto prípade vôbec zlý vzor. Najmä pre malého Radka, ktorý sníva o tom, že sa raz kdesi objavia vesmírne lieky, ktoré jeho ujcovi vrátia silu do svalov. Inú silu Sveťo Jandura nepotrebuje. Naopak, môže dávať. Akoby tie vesmírne lieky už dávno užíval.

P. S.

Sveťova kniha knižne nevyšla, ale časti z nej roku 1992 uzreli svetlo sveta aspoň v Nedeľnej Pravde.

Radkov sen o vesmírnych liekoch, ktoré by Sveťa postavili na nohy sa (zatiaľ) nesplnil. On sa však po štúdiu na vysokej škole postavil na svoje dospelé nohy, podobne ako Sveťova neter. Sveťo už učí hrať na husliach ďalšieho z malých synovcov, píše, a vďaka obetavej mame a bratovej rodine víťazí denne nad prekážkami, ktoré mu do cesty stavia život. A hoci je stále kvadruplegik, stále aj stavia na nohy to, čo svet postavil na hlavu. Predovšetkým však stavia na nohy ľudí, ktorí, hoci pohybliví, klesajú pod ťarchou života i vlastného pesimizmu.

Kontakt: martam @ martam . sk | Webmaster: Fidel