Akčný rádius svojho pôsobenia limitujeme vládcom, ktorý nás ustavične tlačí k múru a ktorý sa s nami pohráva, hoci ho večne niet. Čas.
Poéziu som písala stále, možno preto, lebo keď sme sa presťahovali, chýbal mi niekto blízky, komu by som mohla povedať svoje tajomstvá.“ Že práve s blízkymi sa o svoje tajomstvá a ťarchy deliť nemáme, aby sa vzájomná blízkosť nezačala meniť na odcudzenie, Zlatica nevedela. A možno bude takého poznania aj ďalej ušetrená.
Je medzi nami i v nás; včera, dnes, zajtra, po veky vekov; napriek všetkému, dokonca aj napriek ľudskej vôli: „...a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého...“
Dodatočná tréma alebo Dobrodružná cesta za múdrosťou
Ešte aj teraz, po šiestich rokoch, je to pre mňa nepochopiteľné; napriek tomu – bolo to tak. Ani sekundu z tých vyše dvoch hodín, ktoré som prežila na javisku ako partnerka národného umelca Miloša Kopeckého a zaslúžilej umelkyne Stelly Zázvorkovej, som nemala trému. Kolená, sa mi roztriasli, až keď už bolo po všetkom a ja som si naplno uvedomila, čo sa vlastne stalo
Tak, mamička, je to, bohužiaľ, naozaj podozrenie na zápal mozgu. Teraz je prvoradé dopraviť chlapca čo najrýchlejšie do nemocnice.
Táto reportáž pôvodne vyšla 29. apríla 2000 v denníku Práca, ktorý už neexistuje. Uverejňujeme ju ako memento pripomínajúce, že čoskoro by mohla prestať existovať aj rodná stanička jediného slovenského herca, ktorý si svojím herectvom vyslúžil filmového Oscara. Či sa na jej zániku podpíšu železničiari, ktorí by sa napokon Jozefom Kronerom, v ktorom kolovala železničiarska krv, mohli pýšiť tiež, ale nechcú zľaviť z ceny pozemkov, alebo Staškovčania či my Slováci, nie je podstatné.
Stojím na bratislavskom námestí zatracovanom do neviemkoľkého kolena, pretože premenilo časť historického centra na doprave podriadené monštrum, a je mi to kacírsky jedno. Som dokonca mierne povznesená. Na veľkej, prevažne kamennej ploche uprostred nepríjemne hučiacej dopravy totiž, akoby navzdory všetkému, vyrastajú minútu čo minútu nezničiteľné trvalky.