Pohľad na mňa na operačnej sále bol istotne strašný. Bledý, opuchnutý, hlava ako koleno... Keď som dlho neotváral oči, primár dokonca polohlasne uvažoval, či nezomieram. Nechcelo sa mi prerušiť výnimočne dlhý príjemný pocit zvláštnej poúrazovej eufórie, a tak som najstručnejšie, ako sa len dalo, zhodnotil svoju situáciu: Prd zomriem, vyhlásil som a nálada na operačke sa hneď zlepšila.
Vždy, keď počúvam uveličene obdivné reči o tom, ako úžasne sú upravené a čisté mestá a dediny v susednom Rakúsku a uvažujem o tom, prečo si tí obdivovači zahraničnej krásy neupracú aspoň pred vlastným panelákom.
Akčný rádius svojho pôsobenia limitujeme vládcom, ktorý nás ustavične tlačí k múru a ktorý sa s nami pohráva, hoci ho večne niet. Čas.
Poéziu som písala stále, možno preto, lebo keď sme sa presťahovali, chýbal mi niekto blízky, komu by som mohla povedať svoje tajomstvá.“ Že práve s blízkymi sa o svoje tajomstvá a ťarchy deliť nemáme, aby sa vzájomná blízkosť nezačala meniť na odcudzenie, Zlatica nevedela. A možno bude takého poznania aj ďalej ušetrená.
Je medzi nami i v nás; včera, dnes, zajtra, po veky vekov; napriek všetkému, dokonca aj napriek ľudskej vôli: „...a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého...“