Budem mať šťastie a nájdem aspoň jediný dôkaz o tom, že rozprávka o ľudskej spolupatričnosti má šancu na život aj v dnešnom svete? Verila som, že áno, inak by som nebola klamala. A ja som veru klamala, až sa mi od úst prášilo. A predsa to nebol podvod. Klamala som preto, aby som sa dozvedela pravdu.
Šport sa čoraz viac stáva biznisom a mení sa na šou, pri ktorej sa naň už veľmi nemyslí. Každého zaujíma len kde a kedy sú aké preteky, ako sa dostať na atraktívne mítingy, kam už manažéri beztak dávno napchali svojich ľudí. Aj športovci vnímajú všetko inak; mnohí na pretekoch fajčia a pijú a keď sa im čudujem, že takto sotva môžu dosiahnuť veľké výkony, namietajú, že ono to nejako dopadne...
Pohľad na mňa na operačnej sále bol istotne strašný. Bledý, opuchnutý, hlava ako koleno... Keď som dlho neotváral oči, primár dokonca polohlasne uvažoval, či nezomieram. Nechcelo sa mi prerušiť výnimočne dlhý príjemný pocit zvláštnej poúrazovej eufórie, a tak som najstručnejšie, ako sa len dalo, zhodnotil svoju situáciu: Prd zomriem, vyhlásil som a nálada na operačke sa hneď zlepšila.
Vždy, keď počúvam uveličene obdivné reči o tom, ako úžasne sú upravené a čisté mestá a dediny v susednom Rakúsku a uvažujem o tom, prečo si tí obdivovači zahraničnej krásy neupracú aspoň pred vlastným panelákom.
Akčný rádius svojho pôsobenia limitujeme vládcom, ktorý nás ustavične tlačí k múru a ktorý sa s nami pohráva, hoci ho večne niet. Čas.