Svetlom a tieňom

Marta Moravčíková
Fotografie: Na výzvu redakcie ich poslali čitatelia niekdajšej Smeny na nedeľu

A teraz už k fotografiám. Na začiatok otázka: Viete, kto je autorom fotoportrétu slepého kolportéra slovenských novín a kníh, legendárneho Mateja Hrebendu a prvým slovenským umeleckým fotografom? Odpoveď: Nemenej slávny slovenský národovec, rodák z Liptovského Mikuláša, významný maliar Jozef Božetech Klemens. Práve on si v máji 1842 otvoril v Prahe na rohu dnešnej Žitnej ulice a ulice V tůni v dome číslo 525 prvý ozajstný, ako sa vtedy písalo v Českej včele – fotografický závod Svetloobrazáreň. Pracoval v ňom podľa oznamu len za slnečných dní od deviatej ráno do štvrtej popoludní a na jednu fotografiu potreboval exponovať dlhých dvadsaťdva sekúnd. Skúste tak dlho vydržať absolútne bez pohnutia – sotva sa vám to podarí. Nedarilo sa to ani prvým vtedajším zákazníkom. Ak teda chceli mať svoju podobu zvečnenú do medenej doštičky dagerotypu, museli sa dať zafixovať. Preto boli súčasťou vybavenia Klemensovho ateliéru aj rozličné držiaky a podpery, aby tvár a telo zákazníka pri snímaní neuleteli do stratena.

Svadobná fotografia z Podkarpatskej Rusi
je vlastne pohľadnicou, ktorú Márii Bukovinskej
z Námestova poslal jej otec. Bol na takej svadbe
v roku 1937 a veľmi sa mu zapáčilo originálne
svadobné oblečenie ženícha a nevesty a aj kvôli
nemu jeho dcéra opatruje pohľadnicu ako oko v hlave.

Zrod momentky

Momentka bola v polovici devätnásteho storočia ešte celkom neznámym pojmom a hoci dagerotypia a neskôr kalotypia a fotografia znamenali nielen revolučnú demokratizáciu v portrétovaní, ale aj obrovský skok v dokumentaristike, predsa len boli z hľadiska súčasného chápania a možností fotografie ťažkopádne. Práve im však mnohí vďačíme za to, že si dnes vieme predstaviť, ako vyzerali v časoch dávnominulých naši pred, predpred i pradedkovia.

V albume sa dá objaviť všeličo. Neraz také, že sa až žiada dať dolu klobúk pred objaviteľom princípu camery obscury, pred učencom Hassan ibn Hassanom alias Ibn Al – Hithom, po latinsky zvaným Ahazen. Cameru obscuru priviedol na svet už v polovici 11. storočia. Nemenej sa však o ňu zaslúžil aj Roger Bacon, ktorý sa o jej – vlastne znovuobjavenie – postaral o dve storočia neskôr. Paralelných objavov zaznamenala história fotografie viac.

Ak Jaroslav Polák z Melčíc pátral správne,
dívate sa na ženícha z Ivanoviec v Trenčianskom
okrese, ktorý sa z manželského šťastia dlho
neradoval. Mal by to byť totiž jeden zo štyridsiatich
štyroch popravených účastníkov Kragujevackej
vzbury. K fotografii sme napísali, že ak o ňom
vie niekto viac, budeme radi, ak nám napíše.
Napísal nám vnuk tejto dvojice a vznikla
reportáž Anna, neplač!

Na ozajstné objavenie a rozkvet si však musela počkať, kým sa nedostala k slovu chémia, presnejšie, Schulzeho objav z roku 1725 o vplyve svetla na strieborné soli. Do života sa tento, spočiatku len čierno-biely, zázrak dostal zásluhou tvorivej spolupráce J. N. Niépceho a maliara L. J. M. Daguerra. Zobrazenie skutočnosti pomocou svetelnej kresby na zinkovej a medenej doske s asfaltovou vrstvou dotiahol po Niépceho smrti do cieľa už len Daguerre. Práve on ho 19. septembra 1839 prostredníctvom francúzskej Akadémie vied a Akadémie krásnych umení predstavil svetu ako dagerotypiu a začal svetlom a tieňom písať nevídanú kapitolu umenia, dokumentaristiky a iných odvetví života, do ktorých fotografia nejako zasiahla.

Svadby bez fotografií

Daguerre, ktorý, mimochodom, jednu zo svojich originálnych snímok poslal aj kniežaťu Metternichovi a našla sa v 20. storočí v kynžvartskom zámku, sotva predpokladal, že svojím vynálezom zasiahne aj taký tradičný obrad, akým je svadba. Neveríte? Pravda, v nijakej etnografickej histórii ani v špeciálne svadobnej historickej literatúre sa cesta k fotografovi ako súčasť obradov nespomína. Dočítate sa tam o únosoch neviest dokonca na niekoľko spôsobov – od dobrovoľného cez dohodnutý s rodičmi až po ozajstný, pri akom neraz tiekla krv, ba i o únose ako súčasti svadobného obradu: nájdete stať o povinných nevestiných slzách: história dá nakuknúť až na svadobné lôžko, prezradí recept na koláč radostník; spoznáte niekoľkoraké spôsoby mágie, ktorá má novomanželom zabezpečiť šťastie a spokojnosť; dozviete sa o rôznych spôsoboch sobášenia, ale – o fotografii sa mlčí. Ona totiž do svadobnej tradície naozaj nepatrila. A ak sa ňou po čase stala, mihla sa životom aj v takom jeho významnom zlomku, akým je sobáš, len ako samozrejmá momentka.

Ne tejto fotografii, ktorú reprodukovala Helena
Rusnáková z Matice slovenskej a dostali sme ju od
dr. J. V. Ormisa z Bratislavy, nie je pozoruhodné
ani dôležité, či vznikla ako dagero- či talbotypia.
Dôležité je, že dokumentuje áno, ktoré si v roku
1903 povedali rodičia Laca Novomeského.

A predsa. Nemca Louisa Helda, ktorý sa narodil v polovici minulého storočia a začal fotografovať už ako pätnásťročný, rutinérske spôsoby tvorby na objednávku neuspokojovali. Využil preto pohotovosť fotografického prístroja najprv skromne – na svadobné snímky alebo zábery z oficiálnych slávností a práve ony ho zaujali väčšmi než snímky starostlivo naaranžovaných skupiniek. Pokračoval teda v reportážnom zachytávaní zaujímavých okamihov, a tak sa zrodil fotoreportér. So svadobnou fotografiou sa teda v dejinách stretávame ako s progresívnou formou fotografovania pretože fotoreportáž sa aj ďalej vyvíjala podobným smerom a jej autori si ako námety vyberali zväčša mimoriadne deje – napríklad aj kráľovskú svadbu. To všetko sú však skromné zmienky ktorými sa informácie o tomto druhu fotografie končia. Ostatné môžeme len tušiť.

Fotografi, fotoreportéri, snímky „na pamiatku“

Viac než objektmi svetelnochemických obrázkov sa história, prirodzene, zaoberá ich tvorcami. A tak nezabudne zaznamenať prínos do vývoja sociálnej fotografie z objektívu A. P. Čechova, výrazný realizmus Émila Zolu, či výtvarné kompozície Alfonsa Muchu, ktorý svoje fotografie používal ako podklady pre obrazy, i zaujímavú tvorbu J. V. Sládka či Levisa Carrolla. Na margo mnohých neznámych, zväčša amatérov či remeselných fotografov však história vraví len krátko a s troškou povznesenej blahosklonnosti, napríklad, že: „George Eastman z USA, vynálezca „sťahovacieho“ filmu, zakladateľ svetoznámej a z hľadiska fotopriemyslu najdôležitejšej firmy na svete, tvorca prvého fotoaparátu Kodak v roku 1888 si uvedomoval „že z komerčných dôvodov treba získať pre fotografovanie široké vrstvy záujemcov, ktorí nemajú ani tak záujem o umelecké sebavyjadrenie, ako o snímky na pamiatku.“ A snímkou na pamiatku je aj sobášna fotografia...

K tejto výrečnej fotografii uvádzame list jej autora Tomáša Dratvu z Bratislavy takmer v plnom znení: Myslím, že to bolo v júni 1979, keď som cestou po ul. Červenej armády (dnes Grösslingova) v Bratislave zbadal svadobnú fotografiu, ktorá síce nie je ani originálna, ale nezvyčajné sa mi na nej zdalo jej umiestnenie. Pri pohľade na ňu mi napadlo – a taková to byla velká láska.

Za to, že sa fotografia neskôr stala súčasťou nášho života, vďačí svet svojím spôsobom práve Slovensku. Lebo práve tu, konkrétne v Spišskej Belej, sa 6. januára 1807, narodil geniálny J. M. Petzval. Stal sa profesorom vyššej matematiky a od 1837 ju 40 rokov prednášal na Viedenskej univerzite. Zároveň bol zručným brusičom skla a jemným mechanikom, venoval sa matematickej teórii hudobných nástrojov, balistike, analytickej mechanike a vypracoval projekty plavebného kanála okolo Pešti. V optike sú najvýznamnejšie jeho výpočty fotoobjektívov.

Objektív, ktorý skonštruoval vďaka presným výpočtom v roku 1840, umožnil 16-násobne vyššiu priepustnosť svetla, takže expozícia fotografickej platne trvala menej ako minútu (predtým 5 až 30 minút, v závislosti od počasia – resp. svetelných podmienok, počas ktorých sa fotografovaný objekt nesmel pohnúť. Jeho objektív, šestnásť ráz svetlejší než pôvodný Daguerrov, umožnil fotografii a jej prostredníctvom aj modernej dokumentaristike vykročiť do života istejšie, ale najmä – rýchlejšie. Expozičný čas sa skrátil. Ešte väčší krok vpred urobila fotografia po vynájdení negatívu a kalotypie. Bolo to fotokreslenie obrazu na papierovej podložke, ktorým Angličan Wiliam H. F. Talbot priblížil fotografiu ešte viac širokej verejnosti.

František Maroš zo Záhorskej Bystrice nám ako prvý poslal fotografiu zo svadby svojich starých rodičov, ktorí sa sobášili v roku 1925 a dali sa vyfotografovať pri kozom chlieve obloženou trstinou.

Módne fotoportréty

Široká verejnosť, to bola v tom čase predovšetkým rodiaca sa buržoázia a meštiactvo. Ak sa jej a jeho príslušníci chceli (a chceli sa veľmi) podobať šľachte, museli s ňou vo všetkom držať krok. Nie vždy im však na to stačili financie či postavenie, nie vždy mali dosť veľkorysosti do „vznešenejšieho“ postavenia investovať. Preto sa museli neraz uspokojiť s menej okázalou pompou. Nie všetci si mohli dovoliť originálne portréty od slávnych maliarov, ktoré navyše, veľmi skoro po Daguerrových a Talbotových objavoch čiastočne vyšli z módy. Vystriedala ich lacnejšia, ale aj – módnejšia fotografia. Mať vyvesený na stene alebo starostlivo nalepený v albume vlastný portrét v najlepších šatách, klobúku, alebo šperkoch, byť zvečnený s najpôsobivejším a najmajestátnejším výrazom tváre alebo vznešeným gestom sa stalo nielen módou, ale aj odznakom istého postavenia. A tak začali prekvitať fotografické ateliéry a fotografia si začala raziť cestu nielen do sveta umeleckého, ale aj do života obyčajných ľudí. Jej nástup a rozvoj kráčali ruka v ruke s rozmachom priemyslu, obchodu, dopravy i s ďalšími vynálezmi techniky.

Kedy a pri akých príležitostiach sa ľudia dávali fotografovať najčastejšie, či to bolo najmä keď si kúpili nový oblek, šperk, dosiahli povýšenie, významný životný medzník alebo jednoducho dostali náladu, ťažko povedať. Presne vypátrať sa dosiaľ nepodarilo (a zdá sa, že to ani nikoho nezaujímalo) ani to, kedy a kto prvý raz išiel spečatiť manželský zväzok po úradnom akte ešte aj k fotografovi. S istou dávkou obrazotvornosti by sme mohli predpokladať, že v snahe zachovať informáciu o svojej podobe v najtriumfálnejší a možno najšťastnejší deň svojho života, sa do fotoateliéru ako prvé vybrali nevesty. Veď ktorá by si nechcela uchovať krásu, čo v svadobný deň prisudzujú dokonca i neprajníci aj menej pôvabnej dievčine, aspoň na fotografii – naveky? Pre to sa vyplatilo nielen platiť (ak bolo z čoho), ale aj vytrpieť muky zovretých držadiel a podpier i nehybne stisnutých perí, ktoré, tak ako celé telo, bolo nevyhnutné udržať bez pohybu nekonečné sekundy. To sú však len dohady.

Ženy, hýbateľky fotoumenia

Isté je, že ženy sa o rozvoj portrétnej fotografie, ku ktorej možno zaradiť aj fotografiu svadobnú, zaslúžili nielen ako modelky ale aj ako autorky. Pôsobivo snivé sú portréty od Angličanky Julie Cameronovej, ktorá začala fotografovať až ako štyridsaťosemročná, no vypracovala sa na jednu z najorginálnejších fotografiek 19. storočia. Portréty spred takmer 170 rokov, ktorými sa preslávila, neboli hocijakými obrázkami. Vo Veľkej Británii ich v roku 1974 vydražili na 52 tisíc libier a takmer predali bohatému americkému zberateľovi. Takmer preto, že po prvý raz v britskej histórii nedovolili album vzácnych 94 portrétov z Británie vyviezť. A aby ho od zberateľa mohli opäť odkúpiť pre National Portrait Galery v Londýne, usporiadali úrady verejnú zbierku... V čase, keď Julia Cameronová začínala s fotografovaním (vlastne len preto, že dostala od dcéry k narodeninám fotoaparát), narodila sa v USA Frances B. Johnstonová, ktorá tiež významne ovplyvnila portrétnu tvorbu a svojím pokrokovým poňatím sa zaslúžila o rozvoj realistických portrétov významných osobností, štátnikov, ale aj predstaviteľov rozličných povolaní a zasiahla aj do dejín reportážnej fotografie. Značný význam mali aj piktorialistky G. Käsebierová, A. Brigmanová a A. Hanskornová, ktoré prebojovávali prispôsobenie fotografie výtvarnému prejavu rôznymi spôsobmi, napríklad aj rozostrením obrazu.

Bez istého prvenstva v dejinách fotografie nezostali ani ženy u nás. Mária Holubková-Gudowa zaviedla v roku 1920 v Trenčianskych Tepliciach prvú výrobu fotopohľadníc z najbližšieho okolia. V jej fabričke sa však vyrábali aj pohľadnice pre Vysoké Tatry a niektoré oblasti Moravy.

Námety pohľadníc boli už v tých časoch rôzne a práve na nich sa stretáme aj so – svadbou. Dokumentuje to pohľadnica zobrazujúca veselie v Podkarpatskej Rusi, s originálnymi kožušinovými mundúrmi ženícha a nevesty, aké sme mohli vidieť vo filme spisovateľky a scenáristky Haliny Pawlowskej Díky za každé nové ráno.

Začali to (možno) svadobné... pohľadnice

Do šiesteho roka češ, do dvanásteho rež, do osemnásteho strež a po dvadsiatom ďakuj tomu, kto ti ju vyvedie z domu — vraví slovenské príslovie. Ďakuj, no nie v máji. Literatúra uvádza, že podľa starých Čechov i obyvateľov niektorých oblasti Západoslovenského kraja je to mesiac na uzatváranie sobášov nepriaznivý. Vyzerá to tak, že týmto názorom sa riadili aj ľudia z iných oblastí, a nielen v minulosti. Aj na svadobných fotografiách, ktoré do Smeny na nedeľu poslali na ilustrovanie tohto textu čitatelia, sú väčšinou dátumy zimných mesiacov. Tradícia založená na veľmi jednoduchom princípe — neusporadúvať veselice v čase, keď bolo najviac práce v gazdovstve a na poli, sa neraz podvedome dodržiava stále. Ak, pravda, okolnosti nie sú silnejšie... Za svadobne nepriaznivý sa máj azda stanovil práve preto, že je veľmi dôležitý z hľadiska budúcej úrody. Podobný osud neobišiel ani niektoré dni v týždni. Čas radosti a slávnostných obradov sa vždy musel prispôsobovať pracovným potrebám a v tomto smere sa situácia veľmi nezmenila ani dnes. Zmenilo sa však chápanie tradícií, obradov a s nimi aj svadobnej dokumentaristiky, ktorá je novšieho dáta.

Portrétna fotografia postupne ustupovala reportážnej, a tomuto trendu sa nevyhla ani svadobná fotografia. Život sa dostal do rýchlejšieho tempa, ktorému sa koncom 20. storočia prispôsobovali aj svadby. Na cestu do fotoateliéru neraz chýbala nielen chuť, ale aj čas. Stávalo sa, že aj páry, ktoré sa k fotografovi objednali, napokon k nemu neprišli. Kto by sa zdržiaval pózovaním, keď je naporúdzi reportážny fotograf a núka farbu? Tým skôr, ak sa aj medzi hosťami nazbieralo dosť zručných fotoamatérov zaručujúcich, že na svadbu sa, aj vďaka ich objektívom, len tak ľahko nezabudne.

Portrét potrebuje čas, ženská krása tobôž – a krása nevesty podľa ateliérových fotografov i aranžmán účesu, kytice, závoja, šiat, kompozíciu gesta i úsmevu. Nečudo, ak sa preto neraz stane, že aj tá najsúčasnejšia ateliérová fotografia novomanželského páru 20. storočia sa výrazom veľmi nelíši od tých z devätnásteho storočia. Zamestnanci fotodružstiev vzdychali, že vtedy a začiatkom 20. storočia bol fotograf ctený ako vážený umelec a pokladali ho za dobre situovaného remeselníka. Ako taký však aj musel pracovať podľa toho, čo a ako si želal zákazník, ktorý jeho prácu platil.

Manželia Kaizerovci z Piešťan si na blysnutie
pamiatky zo svojej svadby vybrali svojrázny
„ateliér“ – dielňu. Vraj je to najvýrečnejší sľub hlavy
rodiny (ktorá to je, nevedno) na vlastnoručné
vybudovanie útulného rodinného hniezda.

Život nie je klišé

Zrejme nie náhodou sa aj v encyklopédii Slovenska uvádza, že „kým väčšia časť profesionálnych pracovníkov sa v zákazkovej portrétnej prácu uspokojovala s rutinou a módnym klišé v osvetlení a v kompozícii, na dobové pohyby vo svete reagovali pohotovo amatéri“. Ak predpokladáme, že svadobná fotografia kedysi vznikla ako súčasť istého nóva a bola zároveň časťou kompozičného, výrazového i výtvarného vývoja portrétu, znamenala vtedy istý krok vpred. Lenže z dokumentárnych záznamov i snímok môžeme vyčítať, že svadobná fotografia minulosti – text je napísaný v roku 1985 – je v drvivej väčšine naozaj iba strojeným oficiálnym dokumentom postrádajúcim akékoľvek osobité zachytenie pohybu, mimiky alebo čara osobnosti. Niekedy preto, že zákazník žiada napríklad tzv. modernú koncepciu, keď sa nevesta ocitne v tieni manželovej hlavy, hoci sa na takú kompozíciu ani jeden z nich nehodí, inokedy pre nedostatok času a nával svadieb, alebo jednoducho preto, že nevesta, ženích alebo celá svadobná spoločnosť sú, ako sa vraví, drevení. Buď preto, že majú na sebe celkom nové šaty, že ich priveľmi stiesňuje slávnostnosť okamihu alebo skrátka nevedia, čo si so sebou počať, keď sa na nich díva objektív. V takom prípade je, pravda, výhodnejší fotoaparát kamaráta či reportéra, lenže vždy si nevyberieš. Komunál či fotografické družstvo existuje kvôli zákazníkovi, takže sa s ním sotva môže nepohodnúť, pretože sa nezhodli na koncepcii. Fotograf môže zachytiť akurát, čo sa mu núka. Možno by však niekedy viac ako strojenosť bola zaujímavá stiesnenosť, ktorá by mohla byť výpoveďou o momentálnej nálade, a potomkom, ale aj manželom samým by vedela veľa povedať o tom, ako to bolo aj medzi riadkami. Z toho možno dokážu veľa odhaliť až súčasné mobily-fotoaparáty a ich neraz neveľmi eticky sa správajúci majitelia… Zostaňme však v kontexte reportážnej eseje z roka 1985.

Stačiť spúšť je málo

Po príklad by si niektorí fotografi mohli zájsť do histórie. Meno Levisa Carrolla, ktoré patrilo oxfordskému profesorovi matematiky C. L. Dodgenovi, pozná vari každé dieťa, ktoré s jeho Alicou či Alenkou zavítalo do ríše zázrakov. Pre významnú fotografickú tvorbu tohto matematika a spisovateľa mali veľký význam ženy a dievčence. Jeho portréty malých dievčat, v ktorých hrou svetla vyjadril obdiv k zasnenej kráse budúcich žien, odhaľujú určitú stiesnenosť pri vstupe do sveta, o ktorom nevedia, čo od neho môžu očakávať. Čosi také sa predsa objavuje aj na tvárach niekoľkých neviest. Aspoň tých, ktorých fotografie nám na výzvu v jednom z minulých čísel Smeny na nedeľu poslali čitatelia. Nájdu sa však aj nevesty tváriace sa celkom ináč. Žiadne naaranžované zasnívané pohľady na kyticu, do neznáma, ani erilexové úsmevy na partnera, ale energické odhodlanie. Na čo a pre čo, to vedeli len ony samy a po čase azda ich manželia. Fotografie však tiež vravia zrozumiteľnou rečou a dá sa z nich všeličo vyčítať. Vo fotoateliéri Komunálnych služieb mesta Bratislavy zažili už aj takú svadbu, z ktorej po troch týždňoch už nik nechcel fotografie. Mladý pár sa totiž – rozvádzal. Škoda, že v momente, keď to prišli do ateliéru oznámiť a zrušiť objednávku, nenapadlo nikomu stlačiť spúšť. Možno by sa začala písať celkom nová kapitola dejín fotografie – nesvadobnej, alias rozvodovej.

Ale vážne. Stlačiť spúšť v pravom okamihu sa zdá to najjednoduchšie. Tak sa dá vari najľahšie uchovať chvíľa, ktorá je pre náš život dôležitá a ktorú si ceníme pre jej krásu. Aby sa táto možnosť zdokonalila čo najviac aj na filmovom páse či fotografickom papieri, o to sa usilovali mnohí technici i umelci dlho pred nami a budú sa ešte dlho po nás. O to, aby sme si pekný okamih uchovali na celý život aj in natura, sa musíme usilovať sami.