Moje deti
Či ma o predstavenie nejakej výraznej učiteľky požiadala vtedajšia šéfredaktorka Dievčaťa Elenka Girethová, alebo som svoj tip ponúkla ja, už neviem. Tak či onak, moja voľba bola jednoznačná: pani učiteľka ANNA VENCELOVÁ, učiteľka slovenského a ruského jazyka na Základnej škole na Riazanskej ulici v Bratislave, triedna môjho syna.
Keby všetky učiteľky či učitelia, s ktorými sa deti v škole denno-denne stretávajú, mali aspoň niečo z vlastností, ktoré mala ona, mali by deti akoby jedného rodiča navyše.
A hoci sa začína školský rok 2026/2027 a táto výnimočná učiteľka pred jedenástimi rokmi ako 81-ročná, tri dni pred Dňom učiteľov, zomrela, jej myšlienky o výchove sú aktuálne stále. A v súčasnosti stoja za osvojenie možno ešte nástojčivejšie ako v čase, keď ich nielen vyslovila, ale nimi aj naozaj žila.
Namiesto odpovede na otázku, aký je staroslovanský pôvod a základ slova žinčica, spýtal sa jej môj syn, ktorému bola triednou, na čo to kedy bude potrebovať. A ja som sa to nedozvedela prostredníctvom päťky ani rozhorčenej poznámky v žiackej knižke, ale pokojne, vecne, bez kriku, po skončení jednej triednej schôdzky rodičovského združenia. Ako ho presvedčiť, že sa mu aj takáto vedomosť v živote zíde, sme potom uvažovali spolu.
Myslíte, že je veľa učiteliek, ktoré na hodinách pripustia, aby im žiaci oponovali? Ja som ich veľa nepoznala. Avšak každú alebo každého, kto to dokázal a rozohral tak so svojimi žiakmi struny tvorivosti, som si navždy zapamätala.
Anna Vencelová
* 31. 7. 1933 – † 5. 3. 2015
(výrez zo spoločnej fotky s triedou)
Tak sa mi do vedomia zapísala aj Babča (ako ju nežno-humorne volali všetci jej blízki vrátane žiakov), Učiteľka, v ktorej triede som nikdy nesedela ako žiačka, a predsa môžem tvrdiť, že ma vychovávala. Bola totiž jednou z mála učiteliek, ktorá vedie dialóg nielen s deťmi, ale aj s rodičmi. Bez toho, že by si to človek uvedomil, stáva sa členom rodiny. Je to pedagogička, ktorú nemožno nebrať do úvahy. Prísna, nekompromisná, a predsa láskavo ochranná ruka „svojich“ detí.
Pôvodne chcela byť lekárkou, potom učiteľkou ruštiny a telesnej výchovy. Na prijímačkách však nezaplávala predpísaný limit. Ponúkli jej kombináciu ruštiny so slovenčinou. Zaučiteľovala si neraz už na gymnáziu, keď jej otec, riaditeľ školy, musel z triedy na chvíľu odísť, nebolo ju treba veľmi prehovárať.
Profesionálne sa za školskú katedru postavila v roku 1952. A nerozlúčila sa ani s medicínou. Lekárom bol jej manžel i jeden z dvoch synov. A všetci spolu vlastne boli učiteľmi. Anna Vencelová totiž deti neučila len v triede. Chodievala s nimi do múzeí, galérií, do prírody. A keď nemohla ona, boli jej vyslancami synovia Pavol a Igor. Deti vedeli všetko o nich, oni vedeli všetko o deťoch. Ba neraz sa stali arbitrami pri ťažkom rozhodovaní o záverečnej známke niektorého z maminých žiakov. Mama totiž bola prísna. Dôsledná. Usilovala sa byť spravodlivá. Bola to však aj mama. Doma i v škole. Pedagogička – mama, ktorá sa usilovala vžiť sa do myslenia svojich detí. Tí, ktorí ju denne čakali v školských laviciach, neboli totiž pre ňu žiakmi. Volala ich moje deti. A keď potom dostávala vianočné alebo iné pozdravy, tak sa aj podpisovali – Vaše deti.
Čo je najdôležitejšie, aby sa z obyčajného človeka stal pedagóg, ktorému aj po tridsiatich rokoch chodia z druhého konca republiky milé balíčky s vianočnými či veľkonočnými pozornosťami od dávnych žiakov? Pedagóg, ktorý je prítomný v živote svojich detí, aj keď sa povedzme doma hrá s vnúčencami?
„Pravdepodobne hľadanie vzťahu k deťom. Bez lásky sa to nedá,“ hovorí Anna Vencelová. „Mne vždy veľmi záležalo na tom, aby som z detí vychovala natoľko dospelých ľudí, aby aj po skončení základnej školy, vtedy už bez mojej prítomnosti, vedeli sami dozrieť do plnosti hodnotných a krásnych ľudí.“
Lenže krása sa v živote človeka neraz objavuje veľmi ťažko. A ťažko sa ňou aj ozajstne napĺňajú naše dni. Pretože učitelia majú v osnovách predpísané všeličo, no to najdôležitejšie, teda ako deti naučiť pekne žiť, ako ich vôbec naučiť žiť, chýba. Nie v osnovách. V mnohých učiteľoch.
Bola som na niekoľkých prijímacích skúškach na vysoké školy. A videla som i počula, ako ľahko je potopiť, koho nepotrebujeme, ako ľahko (hoci to je predsa len o čosi zložitejšie) sa dá vyniesť na piedestál vedomostí aj ten, kto ich až také, ako by bolo treba, nemá. A viem (zrejme nielen ja) i z vlastnej skúsenosti, aké nesmierne ťažké je naučiť sa – napriek všetkému zlému – stavať v ľuďoch na tom, čo je v nich dobré. Aké ťažké je to dobré v človeku objaviť, potom odomknúť, odkliať, presvedčiť jeho samého, že práve dobré v sebe stojí za to rozvíjať. Lebo svet okolo nás je často stavaný viac na objavovaní toho horšieho. Možno práve preto, že mnohí nevieme sami seba presviedčať, že ak nás deti zlostia, možno je to všetko celkom ináč. Zlostí nás vlastne to, že sa usilujú žiť na vlastný obraz. Tak ako my…
„Niekedy sa mi vidí, že som mala na deti šťastie. Nepamätám sa, že by z mojej triedy niekedy vychádzali nespratníci, nad ktorými by bolo nevyhnutné definitívne zlomiť palicu. Všetci robíme chyby, všetci sa občas potkneme, ale ja svojim deťom verím.“
Deti o tom možno nevedeli, ale Anna Vencelová bola vždy ich spojencom. Snažila sa totiž byť učiteľkou aj pre rodičov. Urobiť všetko pre to, aby, ako to hovorí jedna múdrosť o manželstve, ktorú použijem ako parafrázu, aby sa rodič a učiteľ nedívali len jeden na druhého, ale rovnakým smerom. Ponárala sa hlboko do duší, ktorým dávala všetko, aby ju oni bohato odmenili svojím pekným životom.
Aby sa človek dostal do toho druhého čo najhlbšie, aby pritom nezranil, neublížil, aby dokonca ešte citlivo usmerňoval, na to treba nadviazať kontakt, získať si, byť spolu s trápeniami i radosťami. Ako sa to dá?
„Neviem. A zdá sa mi, že na takú otázku sa nedá úplne odpovedať. Kto chce byť ľuďom blízko, musí ich mať rád. Veľmi rád. Ako najviac vie a môže. Keď to dokáže, keď urobí všetko pre to, aby veľa dal, odhaľuje sa. Ničím viac ako láskou nedávame tak hlboko nazrieť do svojho ja. Deti – málokto tak ako práve ony – to vedia nielen vycítiť, ale aj oceniť a odmeniť. Otvárajú sa tiež. A tak sa vlievame jeden do druhého, aby sme potom spolu – zase jeden druhého – premývali a vyryžovali navzájom to najlepšie, čo je v nás.“
Spoločné foto so svojou triedou.
Pri každých ďalších ôsmakoch tŕpla. Ako dopadnú? Dostanú sa, kam si zaumienili, kam ich odporúčala, kam sa jej zdalo, že by sa dostať mali? Vtedy si ju ani rodina veľmi neužila. Pretože Anna Vencelová žila nielen životmi svojich synov, ale aj životmi svojich školských dospievajúcich detí. Každé štyri roky jej ich okolo tridsať vylietalo z hniezda a ona sa strachovala, aby im život priveľmi nezmrzačil krídla. Veď nebolo isté, že sa všade stretnú s ľuďmi ochotnými, tak ako ona, viesť s nimi dialóg. A počúvať. A byť trpezliví.
„S deťmi musíte mať trpezlivosť. Práve teraz, práve, keď sa vám zdá, že sú nespratné, neposedné. Práve teraz vás najviac potrebujú. Venujte sa im, veľa sa s nimi zhovárajte, nájdite si na ne čas, počúvajte ich a nebojte sa nechať ich robiť aj rozmýšľať samostatne. Verte im. Prosím vás, buďte trpezliví. Veď sú to vaše deti. Raz budete za svoju trpezlivosť zbierať ovocie,“ tak sa niesol jej tichý hlas od rodiča k rodičovi na triednych schôdzkach.
Koho je vlastne ťažšie vychovávať? Deti, alebo rodičov? Komu má učiteľ veriť, o koho sa oprieť, aby naplnil svoje poslanie a zapísal sa do pokračovania života cez deti, ktoré sa pod jeho rukami menili na celých ľudí?
„Nuž, s rodičmi to vždy nebýva najľahšie. Nie je totiž veľmi jednoduché a už vôbec nie pohodlné vžiť sa do myslenia detí. Už len preto nie, že žijú iným generačným rytmom. Ja sa však snažím nájsť si cestu k deťom cez rodičov. Vtiahnuť dospelých do školských problémov ich detí natoľko, aby žili ich životmi tak, ako sa o to snažím ja. A deti mi zase pomáhajú prenikať do životov svojich rodičov. Sme, ak sa to darí, všetci spolu a to vari najviac pomáha dostávať sa ďalej. Spoločný záujem posúva ľudí k cieľu najrýchlejšie.“
Život stavia každému z nás do cesty veľa prekážok. Niekedy takých zložitých, až sa zdá nemožné prekonať ich a dostať sa tam, kam sa žiada a kam treba. A často sú tie prekážky také, až sa nás chytá veľmi skoro skepsa a cúvame. Lenže keď cúvne pedagóg, jeho krok späť sa mnohonásobí.
Sme však takí všelijakí, že veriť v človeka vôbec nie je jednoduché...
„To je možné. Vlastne – je to tak. No veriť, veriť svojim deťom je nevyhnutné. A odmeňujúce. Deti sú otvorené duše, ktoré človeka za vieru v seba bohato odmenia. Keď vidia, že ich má ktosi naozaj rád a úprimne im fandí, mrzí ich sklamávať. Viera a dôvera zaväzuje viac, a najmä krajšie, ako bitka a krik. Hoci, ja vôbec nie som mierna. Ustavične som im v pätách, nič neodpustím, som prísna, aj na mňa iste šomrú.“
Kto nešomre, keď mu ustavične ktosi stúpa na päty? Kto z nás berie len tak, keď mu učiteľ stále pripomína nejaké povinnosti? Len si spomeňte, možno aj včera vás učka tak napálila...! Kto by si v takej chvíli pomyslel, že to robí pre naše dobro? Že sa kvôli nám musí všeličo učiť – pretože prvoradou povinnosťou učiteľa je byť odborníkom vo svojom predmete, takže sa kvôli škole musí aj kadečoho vzdať – pretože prvoradými musia byť pre učiteľa deti, ktoré naňho denne čakajú v laviciach, že, ak je dobrý pedagóg, musí aj všeličo prežrieť – pretože...
„Už som povedala, že zo všetkého najdôležitejšie je mať rád deti. Bez toho by sa nik nemal o učiteľské povolanie zaujímať. A ja mám také krédo, cieľ, aby som zo svojich detí vychovala – alebo pomohla vychovať – ľudí, ktorí si dokážu v každej situácii zachovať svoju tvár, rovný chrbát a budú si vedieť vytvoriť vlastný názor na svet, na život. Skrátka, aby sa stali ľuďmi, ktorí dokážu byť sami sebou.
Kto sa už niekedy dostal do situácie, v ktorej musel konfrontovať seba, svoj názor a postoj s okolím, vie, že cieľ, ktorý si v živote vytýčila učiteľka Anna Vencelová, nie je ani trochu jednoduchý. Ani pre ňu, ani pre deti, ktoré učila a ktoré svojím postojom k životu i k sebe samým zaväzovala byť rovnými ľuďmi. Už len mať názor, vytvoriť si ho, vedieť sa s ním stotožniť a naučiť sa s ním žiť, je niekedy riadna fuška. Pretože mať názor znamená nezriedka neustupovať, nevzdávať sa, nehádzať flintu do žita, biť sa s prekážkami a vstávať aj keď sme nezvíťazili. A niet vari nič ťažšieho, ako sa zdvihnúť z blata a prachu, keď sme porazení, keď sa nám nechce, nežiada, ani nevládzeme, ale napriek tomu – ísť ďalej. Možno sa to nepodarilo vštepiť každému z tých, ktorých vychovala. Iste boli aj neúspechy, prehry a sklamania i trápenie, ale predsa...
„Vždy ma trápilo, keď som mojim deťom nevedela pomôcť, pretože som nepoznala príčinu ich neúspechu, pretože mi nepovedali, čo ich trápi. Nie každé bolo rovnako zhovorčivé, nie každé sa odkrylo tak, aby som bezpečne vedela – toto je pravá príčina problému, tadiaľto vedie cesta, ktorou by sa mu mohlo podariť zbaviť sa ťažkostí. A keď to bolo veľmi hlboké, veru sa mi aj stalo, že som zapochybovala, či som si predsa len nemala zvoliť iné povolanie.“
Deti i mnohí rodičia nepochybovali. Možno na začiatku. Vtedy, keď Anna Vencelová nepovolila ani o jednu mínusku a nekompromisne súkala známky, aké si kto zaslúžil, keď presviedčala, že počiatočná prísnosť prinesie ovocie, keď trpezlivo znášala rodičovské hromženie, ale nepovolila. Nijaké prižmurovanie očí. Lebo keby prišlo na lámanie chleba, bolo by ich treba nielen zatvárať od hanby, ale nimi aj zalamovať, keby sa deti nedostali tam, kam chceli. Nebolo vždy ľahké vychádzať s triednou učiteľkou Annou Vencelovou. Nebolo vždy ľahké vychádzať s ňou ako so slovenčinárkou a ruštinárkou. Človek však cítil, že je obohacujúce vychádzať s ňou ako s človekom. Ak si, pravda, keď bolo treba, vedel i on sám pritiahnuť uzdu chcenia opratmi nevyhnutnosti. A zo všetkého najviac – vychádzať s ňou s láskou k deťom. Tou najmä a predovšetkým. Pretože tú si v hierarchii pedagogických hodnôt treba podľa Anny Vencelovej a jej odkazu položiť na celkom najvrchnejšie priečky učiteľského ja.