Bez balastu
O pár týždňov sa skončí školský rok. Čas učenia. Čas učenia detí. Tak si to aspoň zvyknú myslieť dospelí.
No môže to byť aj celkom naopak. Učiť sa predsa možno aj obzretím dozadu. Tam, kde náš život ešte nebol poznačený stigmou poznania a žili sme ho bez obáv z toho, čo poznanie o nás i v nás odhaľuje.
Je užitočné zalistovať z času na čas v zošitoch svojho ja a odomknúť v nich znova nekonečno fantázie. Rozprestrieť čisté plátno, na ktorom možno vidieť čokoľvek. Absolútne čokoľvek. Aj absolútno. Deti to ešte vedia. A potom začnú dospievať...
Byť dospelým je neraz nesmierne bolestné a bolestivé. Azda aj preto, že dospelosť je zavše len kŕčom snahy zakryť všetko úprimné a spontánne. Úsilím dopovedať aj to, po čom je každé slovo zbytočné. Poznanie pritom pozväzuje nielen jazyk, ale zväzuje aj ruky. A kto si nedá pozor, môže v ňom zabiť fantáziu. Zovšednie. A možno by sa v takej chvíli stačilo len odmlčať a pripomenúť si čas lavíc a čas detí.
Deti potrebujú na vyjadrenie jednoduchých vecí oveľa menej slov než dospelí. Myslia bez balastu. Aj tak žijú.