Od špiny k špinavostiam
Moja teta mala vo svojej jedinej izbičke nesmierne skromné zariadenie, šálka, do ktorej mi robila kávu tiež nebola z porcelánového servisu a vianočný med k oblátkam servírovala v nežnom poháriku, do ktorého si možno ešte jej otec lieval sviatočný dúšok vína. Napriek tejto nehonosnosti sme sa u nej vždy cítili oveľa lepšie než u hockoho s tip-tom zariadením a vybavením, a návštevy sme nezdvorilo predlžovali na celé hodiny.
Roky som nevedela prísť na to, prečo ma ono skromné prostredie tak veľmi priťahuje. Príčinu som objavila, až keď už tety Helenky nebolo a v jej byte dávno žil ktosi cudzí: na mieste upraveného záhonu kvetov, o ktoré sa starala namiesto domovej správy, bolo po jej smrti iba smetisko. Ako napokon na celom sídlisku. Ako na mnohých našich sídliskách. Ako takmer na všetkých verejných priestranstvách. Ako všade, odkiaľ človek rýchlo uteká, lebo sa v špine a neporiadku cíti zle.
Tetin bytík bol príťažlivý aj pre príjemný poriadok a čistotu, ktoré neboli cieľom, ale prostriedkom na vyčarúvanie pohody. Pohody na listovanie v knižkách a časopisoch, na šálku čaju, kávy, na vtipy, na rozhovory, na smiech, na mlčanie.
Foto: fidel
Príde mi to na um vždy, keď stojím na zastávke autobusu plnej prachu, papierov, ohorkov z cigariet. Vždy, keď na sídlisku prejdem popri záhone kvetov, kríkov, buriny, odpadkov a smetia, ktoré je vari najvýraznejšou stopou človeka na tejto planéte. Vždy, keď počúvam uveličene obdivné reči o tom, ako úžasne sú upravené a čisté mestá a dediny v susednom Rakúsku a uvažujem o tom, prečo si tí obdivovači zahraničnej krásy neupracú aspoň pred vlastným panelákom. Alebo keď počúvam chmúrne predpovede tárajov, nadšencov, ale i profesionálov – o životnom prostredí. A keď si uvedomím, že ich pesimistické vízie predpovedajúce, že sa raz utopíme vo vlastných odpadkoch, sú reálne. Vždy, keď počúvam reklamy o nových a zaručene lepších veciach, ktoré určite musím kúpiť, aby bol môj život kvalitnejší. A keď nepočujem ani jednu, ktorá by dávala návod, prečo a ako sa inteligentne, neohrozujúc hlavy okoloidúcich, ani životné prostredie, mám zbaviť tých starých, ešte včera tiež zaručene lepších.
A rozmýšľam, prečo sa na taký príjemný a pohodový bytík mojej tety nepodobajú aj naše mestá, ulice, parky, sídliská, schodištia, ale aj naše vzťahy. Prečo namiesto toho, aby sme mali upratané a čisto okolo seba a v sebe, vynakladáme toľko úsilia, aby sme sa navzájom obhadzovali špinou. Prečo sa na to často dokonca neštítime znásilňovať zákony, prečo si často a bez príčiny (alebo s príčinou vymyslenou a vykonštruovanou) ubližujeme. Preto, že také tety, čo ako tá moja poznali, prečo je dôležitá nielen pohoda v byte, ale aj pred spoločným domom, už vymierajú? Sotva.
Bojím sa, že skôr pre naše nebezpečné presvedčenie, že v tej hromade augiášovstva, na ktorú si občas prihodíme aj my, sa utopia iba naši protivníci.