Ako možno vyhrať šťastie

Marta Moravčíková
Fotografie Jerguš Moravčík

  Byť Bohom je asi drina.
  Má to s nami ťažké, a my s ním.
  No i z jeho dlaní smrdí človečina,
  keď sa občas kŕmi ľudským snívaním.

		(Mária Moravčíková-Kusá)

Týmito myšlienkami sa končilo moje rozprávanie o putovaní za odpoveďou na otázku „Neprenocovali by ste ma?“ pred pätnástimi rokmi. Vyšlo v Smene na nedeľu 23. decembra 1988 pod titulkom Tanier navyše a ja sa nim vraciam čoraz častejšie. Boli by sme, aj tí, ktorí onen tanier navyše na štedrovečerný stôl kladieme, schopní prijať pocestného, ktorý by s prosbou o hlt ľudskej blízkosti zazvonil pri našich dverách?

Tá otázka ma mátala tak nástojčivo, až ma vyprovokovala zopakovať po pätnástich rokoch svoju vtedajšiu cestu k dverám ľudského vnútra znova. Dovolila som si však istú obmenu vychádzajúcu z podľahnutia množstva ľudí ošiaľu nádeje, že im šťastie prinesie modrá hviezda firmy na výrobu čokolády a pýtala som sa, čo je našou hviezdou, čo by bolo cenným darčekom teraz?Strach, že ma niekde odbijú chladným slovom, ľahostajnosťou, alebo na mňa pustia psa, však bol rovnaký ako vtedy. A rovnako ako vtedy som nemala strach len z toho. Predovšetkým som sa bála, či sa mi podarí nájsť aspoň jediný dôkaz o tom, že rozprávka o ľudskej spolupatričnosti má stále šancu na život. Aby som vo svete, kde sa viac ako kedysi bojíme otvárať dvere neznámym, mala aspoň akú-takú šancu na úspech, neklopala som na ne už bez výberu. Smer mojej predvianočnej cesty určovala modrá hviezda.

Hviezda, ktorá svieti ziskom

V roku môjho reportážneho putovania (2003) možno taká hviezda svietievala aj vo vašom okne. Pre tých, čo si ju ta zavesili, bola nádejou, že privábi peniaze, pre zástupcov firmy zase znamením, že minimálne vďaka nej pôjdu jej cukrovinky na odbyt. Veď kto si ich kúpil, mal šancu, že ak ho na základe modrej štvorramennej hviezdy, zavesenej v okne, navštívia pracovníci čokoládovne, a preukáže sa jej výrobkami, získa nejaké peniaze. Pre obe strany, ktoré prijali túto hru na šťastie, teda mohla byť reklamná hviezda ziskom. Pre koho väčším, napovedá fakt, že kým za to, že jej vo svojich oknách robia reklamu, honoruje firma len niekoľkých zákazníkov, svoje výrobky nepriamo prinúti kupovať všetkých, čo si jej obchodnou značkou uberú trochu svetla z okna.

To môže vymyslieť len život

„Tu je! Zastav!“ skríkla som na syna, ktorý mi na ceste robil spoločnosť. Po dlhom blúdení trnavskými ulicami s rodinnými domami neďaleko cukrovaru konečne hviezda, ktorú ešte nestihli zvesiť. Visela v okne, ktoré na predvianočné upratovanie zjavne ešte len čakalo. Nemohla som naň však zaklopať, pretože dom mal predzáhradku, zvonček, ktorým by som sa dozvonila, bol vytrhnutý, bránička zamknutá. Ale tam sú až dve vedľa seba, potešili ma hviezdami trnavské paneláky.

„Zdá sa mi, že tu niekde by mala bývať jedna kočka z Katarínky. V lete sme tu z tábora čosi vybavovali,“ spomenul si syn. Katarínka je familiárny názov pre tábor nadšencov obnovujúcich cez prázdniny zrúcaniny kláštorného komplexu svätej Kataríny pri Dechticiach a ja som si povedala, že to by mohlo byť dobré znamenie. Zazvonila som teda pri dverách, ktoré podľa odhadu patrili bytu s hviezdou v okne. Keď som pána, ktorý mi otvoril, požiadala o pár slov o obdarúvaní a spolupatričnosti, ukázal na tašky za sebou:

„Nehnevajte sa, je piatok popoludní, a chystáme sa preč,“ odmietol s úsmevom. Ale mám vraj skúsiť na piatom poschodí. Možno bude doma inžinier Bošnák, veľmi milý človek, a navyše, primátor Trnavy.

„Prepáčte, nemá dcéru na farmácii?“ ozval sa mi za chrbtom syn, ktorého som v snahe nevyplašiť prípadných hostiteľov jeho výškou nechala stáť na medziposchodí. Vraj trafil dobre. Jedna z primátorových dcér je naozaj budúca farmaceutka. „Možno je to Lubenia z Katarínky,“ utrúsil môj sprievodca. „Ideme?“

Nemohla som neísť. Také náhody sa nedejú každý deň.

Najväčším darom by mohol byť čas

Dvere sa otvorili na prvé zvonenie. Keď som zbadala útlu dievčinu so šálom okolo krku a nádchou v nose, začala som sama pre seba nečakane, úplne mimo plánu: „Dobrý deň, nepoznáte náhodou Tohoatoho?“ Na sekundu zauvažovala a potom s istotou prikývla. „Poznám.“

„Ja som jeho mama, on je tu tiež, ale ja som tu pre niečo iné,“ zamotávala som sa stále viac. „Sú doma vaši rodičia?“

Dievčina, viditeľne pobavená mojím jachtaním, sa usmiala. „Mama stojí za vami, práve prišla.“

Pekná upravená žena, sa ma začudovane spýtala, čo potrebujem, a že sa ponáhľa, no vzápätí, aby som to vraj nevysvetľovala medzi dverami, ma pozvala dnu. Aj by sa na tému ľudského svetla či obdarúvania pozhovárala, no, sama vidím, nemá čas. Videla som. Okrem nádherných sukulentov bola predsieň zaprataná vecami, ktoré mali čoskoro viezť jej rodičom. V sobotu bude zabíjačka. A obdarúvanie?

„Pre nás by bol asi najväčším darom čas. Manžel má dnes dokonca vypísanú dovolenku, lenže prišiel francúzsky veľvyslanec, tak sa mu šiel venovať,“ usmiala sa. Inžinier Bošnák vníma primátorovanie ako službu občanom, a v súvislosti s budovanou automobilkou Peugeot aj ako službu Slovensku, dovolenka teda musela ustúpiť.

Vidiek býva triezvejší ako mesto

Ďalšie modré hviezdy som už v Trnave nehľadala. Mesto, kde mi pred pätnástimi rokmi po nesmelej otázke bez váhania okamžite ponúkla nocľah elegantná predavačka z vtedajšej predajne OTEX-u, pani Hilda Kolleová, ktorá striktne odmietla akýkoľvek honorár, pretože jej stačil pocit, že neodmietla pomôcť, bolo pre mňa tento rok menej úspešné. V blízkych Bučanoch ani Trakoviciach som štvorramennú hviezdu v oknách neobjavila. Možno preto, že starostlivé panie domov si do vianočne vyumývaných okien radšej zavesili adventné venčeky. A možno len preto, že vidiecky človek je predsa len naučený viac veriť peniazom v hrsti, než ich míňať na nádej, že zbohatne maškrtením, z ktorého plynie zisk komusi inému.

Postupujúci čas farbil deň na tmavosivo a ja som prestala dúfať, že večer dospeje do nejakej modrohviezdnej pointy. Tesne pred Hlohovcom som však napriek skepse predsa len náhle zavelila: „Poďme cez Šulekovo, je to len pár kilometrov navyše.“ Veľké U, ktoré bolo treba prejsť dedinou, kam sme voľakedy dávno chodievali na „živých“ hodinách dejepisu k pomníku popravených národovcov Šuleka a Holubyho, sme už mali takmer za sebou, keď sa objavila tretia hviezda mojej cesty.

„Nuž teda poďte, ak idete s dobrým úmyslom,“ pozvala ma dnu staršia pani, keď som zazvonila. A hoci som ju upozornila, že síce idem kvôli hviezde v ich okne, no nenesiem ani peniaze ani výhru, pozvanie neodvolala.

Namiesto čokolády lokše

„Hviezdu dala do okna nevesta,“ spomenula si pani Anna, ktorá by, pravdaže proti výhre tiež nenamietala, veď do domu sa zíde každá koruna (ešte sme nemali euro; pozn. mm), no vie, že spoliehať sa treba predovšetkým na vlastné sily. Pani Anna porodila manželovi tri dcéry a syna a za šesťdesiatsedem rokov svojho života zažila dosť, aby vedela, čo sú ozajstné ľudské hodnoty a skôr ako v reklamných hrách ich hľadala v istote ľudských vzťahov. Zohrievajúc sa pri kachliach, cez ktorých sklené dvierka nesálalo len teplo, ale aj vnútro presvecujúce svetlo, spomínala, že je to skoro ako v časoch jej detstva v Andači. Tma prichádzala v zime skoro, svetlom i teplom bolo treba šetriť (vlastne ako teraz), a tak celá rodina sedávala pri sporáku a namiesto televízora sa zabávala rozprávaním. Teraz žijeme rýchlejšie. Jej syn, rušňovodič, ako nebohý manžel, bol práve so ženou na predvianočných nákupoch a ona namiesto seba nechala rozprávať vnúčence. Osemročná Kristínka by chcela byť učiteľkou či zdravotnou sestrou (a žiacka knižka so samými jednotkami napovedá, že by mohla rúbať aj vyššie) šesťročný Matúš zasa rušňovodičom ako ocko. Pod stromčekom bude hľadať autodráhu a Kristínka knižku o zvieratkách. Pani Anne, ktorá nás ponúkla v tomto kraji často pripravovanými skvelými lokšami s husacou masťou, by stačilo aj zdravie a radosť z vnúčat. Želám jej ho a zberám sa ďalej.

Odkiaľ cítiť človečinu

V Hlohovci orionskych hviezd akosi nebolo. Piatkový podvečer na námestí vrcholil nákupným hemžením a ja som sa vybrala hľadať imaginárne hviezdy do mestskej knižnice. Štvorramenná síce nevisela ani v jednom jej okne, no nečakaný zisk ma neminul. A bol v istom zmysle väčší, než sľubuje reklamný symbol Orionu. Náhoda ma priviedla tesne pred začiatkom čítania z tvorby regionálnych autorov a zoznámila ma s veršami aj prózami, ktoré možno nikdy nikto nevydá. Ony však môžu veľa dať. Autorom aj tým, ktorí sú ochotní počúvať a rešpektovať v neprofesionálnych veršoch tvorivosť. Tak zaznela aj báseň študentky Márie z katedry žurnalistiky Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre:

  Človečí Boh

  Byť Bohom je asi drina.
  Má to s nami ťažké, a my s ním.
  No i z jeho dlaní smrdí človečina,
  keď sa občas kŕmi ľudským snívaním.
  „Zavesím si na nohy okovy,
  človeku krídla z lásky odovzdám.“
  To aby bol i Boh i človek o meter bližšie ku hviezdam.

Hviezda menom Ivko

Cesta späť viedla na druhý deň cez Leopoldov. Odtiaľ sa mi totiž pri ktorejsi zo zmien sociálnych zákonov ozvala mama chorého chlapčeka. Chcela si ujasniť či bude mať vzhľadom na jeho závažné zdravotné postihnutie nárok na niektoré druhy kompenzačných príspevkov. Avizované zmeny sa do zákona nedostali, no z hlasu mladej mamy napriek tomu vyžaroval optimizmus, ktorý v kontexte s jej situáciou vzbudzoval zvedavosť. A tak som si zaumienila, že keď raz budem mať cestu okolo, určite ju navštívim. Lepšiu príležitosť ako putovanie za hviezdou sladkej nádeje som si ani nevedela predstaviť.

Sobotné predpoludnie bolo v rodine mladej mamy plné džavotu detí, slnka, predvianočnej pohody, a úsmevov. Napriek tomu, že mladá žena bola jednou z tých, ktoré postihlo hromadné prepúšťanie z dnes už neexistujúcej Slovakofarmy. Napriek tomu, že jej bezmála šesťročný syn Ivko má ťažké zdravotné postihnutie. Napriek tomu, že posudkový lekár síce určil mieru jeho funkčnej poruchy na 90 percent, no odbor sociálnych vecí okresného úradu zamietol žiadosť o priznanie peňažného príspevku na auto, kam by sa Ivan zmestil aj so špeciálnym kočíkom. Ivan je pritom krásne, fyzicky veku primerane vyvinuté šesťročné dieťa, no môže len ležať. Sedí, len ak ho niekto drží na rukách, ale v snahe nejako sa prejaviť, sa hádže tak, že udržať ho možno len s veľkým úsilím. Neviem si predstaviť, ako s takým dieťaťom možno bezpečne cestovať vlakom. A cesty na pravidelné lekárske prehliadky sú nevyhnutné.

Zákonom zabudnutí ľudia

Mladí rodičia sa na druhé dieťa tešili spolu s dcérkou Gabikou. A hoci bruško budúcej mamičky rástlo akosi prirýchlo, úvahu, že by to mohli byť dvojičky, lekár nepotvrdil. Keď sa potom narodila Marcelka, nikto nepočítal s tým, že na svet sa bude pýtať aj jej v maternici priečne uložený braček. Preto sa ho naň podarilo priviesť prineskoro na to, aby bol zdravý. Má bezmála šesť rokov, no väčšinou leží, pri sedení ho treba držať, nerozpráva. Ale vníma, možno ho kŕmiť lyžičkou, trochu rozcvičovať a najmä – možno ho ľúbiť. To je to najdôležitejšie, čo mu dáva rodina. Spoločnosť dáva čokoľvek menej rada, a už vôbec nie sama od seba. Rodina dostáva (v roku 2003) 500-korunový príspevok mesačne na benzín, 200 korún za opotrebovanie šatstva a okrem hovorov platí za používanie telefónnej linky namiesto bežného poplatku len 30 korún mesačne.

Takmer ani o jednom kompenzačnom príspevku sa však rodičia nedozvedali na úradoch, ale od podobne postihnutých rodín. Ako by tí, ktorí by im mali pomáhať, dostávali bonusy za zatajovanie ich nárokov. Viac pochopenia prejavila poisťovňa, ktorá Ivkovi priznala namiesto 60 až 100 plienok na mesiac. Mesačne ich však spotrebuje do 150… A čím bude Ivko starší, tým viac bude zrejme počet plienkových nohavičiek, bez ktorých sa nezaobíde, rásť. Našťastie, Ivko bude mať istotu, že rásť bude aj láska, ktorá ho obklopuje. A hoci si ju nikdy nebude vedieť uvedomiť, určite ju nejakým spôsobom bude cítiť. Lebo na takéto deti sa, ako vraví jeho mama, zabúda len v našich zákonoch. Blízki ľudia na nich zabudnúť nemôžu, nesmú a nechcú.

Svetlo krémešov

Neskoré popoludnie sa pomaly chýli do druhej polovice. Kde hľadať ďalšie hviezdy, keď nielen sebe navzájom, ale aj reklame veríme čoraz menej? Nuž kde... Tam, kde cítiť hĺbku vesmíru, až ju takmer možno nahmatať. A tak som cieľavedomo zavelila: „Špačince.“

A v tejto dedinke, ktorá je už viac predmestím Trnavy ako vidiekom, som namiesto štvorramennej hviezdy hľadala veľmi konkrétny dom. Reklamnú hviezdu tam síce v okne nemajú, no svetlo im nechýba. Starosta (vtedajší) Ľuboš Matlák a jeho žena Zlata vedia žiariť, aj keď je v nich samých z nejakého dôvodu tma. Poetka Zlata, autorka básnických zbierok Všetky blízke bytosti, V krajine chodidiel, Nečakané veci či Nepoznaná. Vtedajší špačinský starosta Ľuboš ako pevný bod, s ktorým za chrbtom možno hýbať ak už nie zemeguľou, tak určite životom v obci. Realista, ktorý na poznámku o želaní zdravia s nadhľadom pripomenie, že každý si síce ako prvé želá zdravie, no jeho skúsenosť hovorí, že keď má človek peniaze, je zdravší.

Hoci šero začalo na zem ešte len sadať, lampa nad vchodom ich domu bola zažatá a svietila ako maják. V kuchyni na sporáku voňal ešte nepokrájaný krémeš, med a čaj a Zlata Matláková mi na otázku, čo je jej hviezdou, povedala, že zdravie, rodina dcéry a ďalšie obyčajné ľudské veci. A keď som sa spýtala, ako sa má jej sestra Majka, ktorú si pamätám z inej svojej reportážnej cesty, vstala a podišla k telefónu.

Všetky blízke bytosti

Majka býva v Trnave a Zlatka ju láka od žehlenia na krémeše. To aby sama prišla porozprávať, ako sa má. Ľuboš vôbec nenamieta. Nezdá sa mu však čosi vonku na ceste. „Skočím sa tam pozrieť,“ hovorí. „Zdá sa že na mostíku havarovalo auto, možno budú potrebovať pomoc.“

Vonku lejak ako z krhly a auto sa na mostíku naozaj prevrátilo. Našťastie, nikomu sa nič nestalo. Čo bolo ďalej, som sa už nedozvedela. Dom vzápätí ožil štebotom Majky, jej manžela a Majkinej i Zlatkinej mamy. Niektorí sa zdravíme, niektorí zoznamujeme. Potom si navzájom rozprávame o tom, čo má byť povedané, krémeše z tanierikov miznú, zopár presťahuje pani domu aj do mojej tašky spolu s čajom od sestry, dečkou-pavučinkou od mamy a slamenými ozdobami na stromček od sesternice. Je čas, treba ísť. Nachýlenie k Vianociam znástojčivelo. Takmer ako Matlákovej Posúvanie k jari zo zbierky Všetky blízke bytosti.

  List
  padá z vrcholca stromu 
  i z najnižšieho konára.
            v čom je odlišnosť?
  Oba sa napokon 
  dotknú zeme.
  Kúsok za jeseňou 
  v snehu stratia podobu, 
  ale je celkom možné,
  že opäť vstúpia do stromu.

Štedrý večer v predstihu

Dážď pri mojom návrate z predvianočnej služobnej cesty šľahal rovnako nemilosrdne ako pred pätnástimi rokmi. A mne sa rovnako ako vtedy nechcelo odísť. Lenže cesty ľudí nebývajú nekonečné. Hoci... len od ľudí závisí, ako sa skončia. Tej mojej zatiaľ koniec chýbal. Možno preto, aj keď na smrť unavená, zamierila som po príchode do Bratislavy namiesto domov na sídlisko, ktoré býva reklamnými hviezdami sľubujúcimi výhry vymodrené ako letné nebo. Lenže už som po nijakej nesliedila. Preto, že bola tma aj preto, že po tejto ceste som už na posilnenie odvahy zaklopať na človeka s prosbou u kus ľudského slova nijakú hviezdu nepotrebovala.

Za dverami bytu, pred ktorým som stála prvý raz v živote, po mojom zazvonení a pohľade cez magické očko napriek miernemu šoku okamžite otvorili. A môj šok nebol o nič menší. Vošla som do bytu plného ihličia, modrých a bielych vianočných gúľ, modrých a bielych sviečok, pomarančov vyzdobených klinčekmi a ja som nevdojak dosť nelogicky pozrela na hodinky. Bolo síce sedem večer, no do Štedrého dňa chýbali takmer dva týždne. V tomto byte však napriek tomu voňali Vianoce. Kamarátkina osemročná dcéra (ktorá pre ochranu identity vystupovala v pôvodnej reportáži ako chlapec) práve upratovala zvyšky, čo zostali z výzdoby, ona zapálila sviečku a usadila nás k stolu. Vzápätí naň položila zemiakový šalát, zemiaky v šupke a uvarila čaj. Zavoňalo mätou a ja som vybrala pár krémešov zo Špačiniec. Viac darčekov ani nebolo treba. Stačil rozhovor. Celkom obyčajný, o tom, že tieto Vianoce v predstihu, v novom byte kúpenom na hypotéku, sa takto dejú aj preto, lebo tie ozajstné budú tento rok u starkých, bez ocka. Ten si totiž našiel inú partnerku a moju kamarátku už nebavilo dívať sa, ako sa pri štedrovečernom stole ustavične díva na hodinky a namiesto s dcérou vytrvalo komunikuje s mobilom.

Šťastie má ľudskú podobu

„A aké budú tie druhé Vianoce?“ To sa vo mne ozvala choroba z povolania. Moja tridsaťročná kamarátka poslušne vymenovala, aký obrus sa u nich prestiera, čím sa ozdobuje stromček, čím sa začína večera, čo sa hovorí pri krájaní jabĺčka a pospomínala aj niekoľko inovácií. Napríklad zvyk prestierať tanier navyše pre tých, ktorí pri stole práve nie sú, ale mohli by náhodou zazvoniť. „To som dakedy, keď som mala vari pätnásť, šestnásť rokov zaviedla ja,“ podotkla.

„Prečo?“ vyzvedala som.

„Ani neviem, niekde som o tom zvyku čítala a zapáčilo sa mi to,“ povedala po krátkej úvahe.

„A nevisí ti náhodou v niektorom okne modrá hviezda čokoládovne?“ nedal mi pokoj pôvodný zámer hľadať a vyspovedať ľudí, ktorí uverili šťastiu z reklamy.

„Nie, ale keď sme sa sem pred dvoma mesiacmi nasťahovali, v tej menšej izbe bola,“ zasmiala sa kamarátka a spomenula si, ako ju pôvodný majiteľ bytu nabádal nájsť si iného „sponzora“, lebo človekom vymyslené hviezdne šťastie je priveľmi vrtkavé.

Pred pätnástimi (dnes už pred 29) rokmi; pozn. mm) som na ceste za Vianocami prišla na to, že jediný tanier, ktorý sa nikdy nevyprázdni, takže ho môžeme kedykoľvek ponúknuť hocikomu, kto je hladný, je ten, čo si prestierame v sebe. A pri putovaní za modrými hviezdami v oknách som objavila, že jedinou hviezdou, s ktorou môžeme vyhrať netušené bohatstvo, je tá, ktorú dokážeme zažať v sebe. Len hviezda lásky a spolupatričnosti totiž dokáže svietiť aj pre tých druhých a len taká hviezda môže byť pre nás ozajstnou výhrou.