logo_sm
Ti, kteří mohou, se mají postarat o ty, kteří nemohou.
A někdo musí promluvit i za ty, kteří nemají hlas.

Babička Bolavá (Terry Pratchett, Jan Kantůrek)

O dieťati, ktorému dala matka život dvakrát

Text bol pôvodne uverejnený v týždenníku Smena na nedeľu na Vianoce
koncom sedemdesiatych, začiatkom osemdesiatych rokov 20. storočia,
aktualizovaný je v januári 2011.

Plný zásah

Marta Moravčíková

Ilustračné foto: Rick Miller

Ilustračné foto: Rick Miller

Človek sa nemôže cítiť človekom viac, ako keď mu život uštedrí možnosť rozhodovať o živote druhého.

(To sú slová Magdalény Magdovej, ktorá mi porozprávala tento príbeh svojho života.)

* * *

„Tak, pani Magdová, je to, bohužiaľ, naozaj podozrenie na zápal mozgu. Teraz je prvoradé dopraviť chlapca čo najrýchlejšie do nemocnice.“

Lekárka sa matke dívala priamo do očí a prosila ju v duchu o všetky sily. Hystéria by nikomu nepomohla. Verila, že to vydrží. A matka vedela, že musí vydržať.

Chlapček na posteli blúznil. Mal sotva štyri roky. Čas už nevnímal. Zastavil sa mu pri poslednej zdravej myšlienke. To bolo niekedy včera. Vtedy bol ešte tu. Dnes už hovoril akoby z iného sveta. Včera bol Štedrý deň. Dnes sa zdalo, že všetky dni stratili zmysel.

Sanitka s húkačkou sa rútila k pražskej nemocnici na Bulovke. Feďko ešte reagoval. Magdaléna sa v uháňajúcom aute cítila ako všetky matky sveta v takej chvíli. Aj triaška ustala, keď jej lekárka oznámila svoje podozrenie, keď ju očami prosila o pomoc, keď sa spolu bez slova chveli o život, keď išli s ľadovým pokojom konať v jeho mene, keď sa napäli rozhodnutím ako tvorovia, ktorí si uvedomujú, že sa idú zhovárať o vážnej veci bez zbytočného hľadania zbytočných slov. Bol to dialóg dvoch bytostí plne si vedomých, že idú zachraňovať tretiu

Dieťa.

Išlo o sekundy.

Bolo po ôsmej ráno. Medzi bielymi pavilónmi nemocnice chodili muž a žena. Sem a tam, bez začiatku a konca, bez cieľa. Dve a pol hodiny odmeriavali čas myšlienkami. O pol jedenástej sa mali dozvedieť – áno, alebo nie. Dve a pol hodiny mlčali. Iba na seba hľadeli. Dívali sa a zmývali spomedzi a zo seba všetko, čo bolo. Život sa im vlastne začal iba dnešným dňom. A ešte nevedeli, či sa aj neskončí...

Na sekundu sa im vari žiadalo aj nebyť. Lenže človek musí, ak neumiera, vydržať žiť – lebo nežije len vo svojom mene. A tak aj oni museli dve a pol hodiny zniesť najväčšiu z bolestí: neistotu o živote a smrti svojho dieťaťa.

„Myslím, že sme si nikdy nepatrili tak, ako v tej chvíli,“ povedala Magdaléna.

Ktovie, koľko hodín už ubehlo od lekárkinho konštatovania. Koľko času uplynulo od momentu, keď Feďko zaspal čudným, mátožným spánkom, z ktorého sa až doteraz neprebral.

Magdaléna Magdová dokončovala v klubovni hotelového domu, kde bývali, veľmi dôležitú prácu. Synových otvorených, ale nevidiacich očí sa prvý zľakol manžel. Nebol si však celkom istý, nechcel robiť paniku. Feďko nemal teplotu, a to ich mýlilo. Potom však predsa len volali pohotovosť. Sestra si vypočula príznaky, spýtala sa na teplotu a povedala – buďte radi, že spí, po chorobe to potrebuje. Veď hej, lenže suseda vravela, že jednou z komplikácií zápalu príušníc, ktorý práve prekonal, môže byť zápal mozgových blán.

Magdaléna Magdová však možnosť tejto choroby pre svoje dieťa vylúčila ešte skôr, než prišlo na svet. Ešte ho len cítila kopať, ešte sa len z knižiek učila byť mamou, keď kapitolu o nej vždy preskočila. Rozhorčovalo ju, že nenapísali viac o liečení nádchy a chrípky. Neverila tej najhoršej možnosti vtedy, neverila ani dnes.

Tak prešiel večer a noc a Feďko bol stále v rovnakom mátožnom spánku. Nepomohlo ani ošetrenie lekára z pohotovosti. Ale ešte bolo čím ututlať zlé tušenie. Veď povedal počkať do rána a potom ísť na stredisko. Iba na to hromžil, že je dieťa odvodnené. Napájali ho teda čajom. Prešla hodina, dve, začalo svitať, ale ani čaj, ani tmavé ráno nič nezmenili. Prvá noc zimného slnovratu sa skončila troma výkričníkmi za latinským názvom lekárskeho nálezu. V dennom svetle už neznamenali výstrahu, ale hrozbu.

Magdaléna telefonovala na stredisko. Vypočuli ju a kázali volať znova, keby sa prejavilo zhoršenie. Aké, preboha, ešte môže byť? Pri bližšom vysvetlení ju zarazilo. „Pani doktorka, ale on to všetko už má... Už teraz vraví pre mňa akoby z druhého sveta.“

Viac povedať nebolo treba. O niekoľko minút zastala lekárka nad postieľkou.

Odvtedy už uplynuli štyri hodiny. Štyri hodiny, na ktoré bolo treba viac síl ako na celý dovtedajší život. Museli ich s manželom vydržať. Musia vydržať aj to, čo im povedali spoza bielych dverí. Stáli tam a čakali, kedy sa otvoria. Ako sa otvoria. Čo povedala vzorka z Feďkovej miechy? Dobré, alebo zlé?

Konečne sa biele mlčiace krídla rozleteli. Diagnóza znela: príušnicový zápal mozgových blán a hnisavý zápal mozgu.

„Našťastie, chlapec prišiel včas, nebol v bezvedomí, dostal najsilnejšie antibiotiká. Nepodarilo sa nám však zistiť, o akú baktériu ide. Kultivácia potrvá päť dní. Liek sme nasadili, no či zaberie... uvidíme o päť dní.“

Tak povedali a potom sa pýtali na všetko možné.

„Všetko bolo dôležité. Chceli vedieť tisíc maličkostí. Neviem prečo, ale vtedy som zdôrazňovala Feďkov mimoriadny hudobný sluch. Asi preto, že kým prišla sanitka, objavila som v encyklopédii, že následkom tejto choroby môže byť strata zraku, sluchu alebo pohybu. Potom chceli vedieť, ako dlho som ho dojčila. Osem mesiacov. Lekárka zajasala a ja som nikdy v živote tak ako vtedy nebola taká pyšná na to, že som matkou.

„Za posledných desať rokov som tak intenzívne nepocítila – silno a naraz – šťastie v jedinej chvíli.“

Mocne vtedy zabolelo krutokrásne naplnené materstvo, ale neplakala. Zo všetkých síl zbierala v pamäti omrvinky, ktoré mohli pomôcť. Vtedy bolo nad jej sily pochopiť, prečo práve také drobnosti, ale hovorila, rozmýšľala, konala – s presvedčením, že bojuje o život svojho syna. Bez liekov, bez prístrojov, iba s tým, ako napĺňala jeho detstvo svojím životom od prvého výkriku z jej lona až po dnešné mlčanie v zlovestnom spánku. Ani si neuvedomovala, že prvú bitku tejto chvíle vybojovala v okamihu, keď sa rozhodla napĺňať svoje materstvo so všetkou vážnosťou jeho poslania. Povedala všetko, čo bolo treba; za bielymi dverami už bola zbytočná.

A Magdaléna Magdová pocítila, že dostala od života plný zásah.

Išli s mužom po uliciach, držali sa za ruky a v dlaniach cítili prázdno. To prázdno nemohla schladiť ani najláskajúcejšia dlaň. To prázdno bolelo. Tak ako tých päť najdlhších dní života, ktoré bude treba prežiť.

Päť dní čakania. Päť dní chodenia. Päť dní vzájomného sebapozorovania. Päť dní odhaľovania naozajstného zmyslu života.

Prešli vtedy kilometre a kilometre ulíc, parkov, námestí, sadov, zákutí.

Päť dní znova a znova odchádzali z domu.

„Nemohli sme tam vydržať. Spali sme iba vtedy, keď sme už naozaj museli. A ja som medzitým ďalej robila na svojej práci. Ako stroj. Možno som vyzerala ako krkavčia mater. Ale inak by som to asi ani nebola pretrpela. Pritom som vtedy žila ten najdôstojnejší život, aký len človek môže žiť. Za jediný deň som dozrela o pätnásť rokov.“

Obaja zreli a silneli žiaľom, strachom, ale i vierou. No všetko len v limite piatich dní. Za ich čiaru sa neodvážili pomyslieť. Báli sa aj tej najmenšej nádeje siahajúcej ďalej. Čo keby ju zakríkli? Namiesto uvažovania o budúcnosti rozprávali o minulosti. Obaja vedeli, že v podvedomí sa pripravujú na najhoršie. V tom najhoršom, ale aj najlepšom prípade.

Konečne uplynula aj posledná hodina piateho dňa. Opäť stáli pred bielymi dverami a čakali na ortieľ. Zatiaľ im stačilo, že Feďko žije. Teraz počuli: bude žiť. Potom už veľa nežiadali. Štyri týždne sa naňho chodili dívať. Bez bozkov, bez pohladenia, cez malé sklené okienko. Videli mu vždy iba hlávku. Otočil ju zakaždým, keď prišli. Díval sa, díval, díval, tiekli mu slzy a oni vtedy nesmeli plakať. Ani cez sklo.

Štyri týždne sa každá ich návšteva v nemocnici skončila otázkou, na ktorú lekári nemohli dať iné než vyhýbavé odpovede. S istotou vedeli len to, že Feďko žije. Ale bude po návrate domov žiť naozajstne?

Čím bližšie bol termín prepustenia, tým viac narastal Magdaléne čas do obludných rozmerov. Nijaká činnosť jej nebola dosť, aby ho pohltila. A tak robila všetko možné. Aj to, čo ju nikdy predtým nezaujímalo. Maniacky začala upratovať byt. Čistiť. Jej život dospel do nového začiatku a ten symbolizovala akási číra priezračnosť. Nevedela, aký sa Feďko z nemocnice vráti, ale už sám návrat spoza čiernej hranice bytia jej pripadal ako nové počatie. A na jeho počesť chcela dať odrazu niečo zo seba. Čistotu, čírosť, biele nepopísané kapitoly nového. Niečo biele, skvúce. Potrebovala do tej farby zahaliť svoje dieťa, seba, život.

Do Feďkovho príchodu domov už zostalo len niekoľko dní. Už nebolo čo upratovať.

Magdaléna Magdová chodila po byte, prestavovala maličkosti, oprašovala neviditeľné smietky. Nikdy predtým to nerobievala. Dni sa však už nebezpečne začali podobať jeden druhému. už sa nedalo nemyslieť na to, či sa Feďko po prepustení z nemocnice bude môcť hýbať. Už nevedela , ako zahnať tú prekliatu myšlienku, aký bude...

Niečo robiť... Otvorila skriňu a všetko, čo tam našla, vyhádzala na dlážku. Celkom dolu objavila štyri zabudnuté nové deky. Biele nemocničné deky, aké sa kladú pod matrace. Kúpila ich už dávno. Celkom náhodou – boli veľmi lacné a páčil sa jej materiál, z akého boli urobené.

„V tom momente som si uvedomila, že Feďko bude ešte dlho na posteli. Možno veľmi dlho... V momente som ho mala pred očami v jedinej veci, v ktorej by mohol tráviť ten dlhý čas. A začala som strihať...“

Mala iba tie deky, nožnice, ihlu a niť. Šila celú noc. Ráno nemohla zaspať, čo mala dopichané ruky, lebo náprstok nemohla nájsť, ale županček bol taký pôvabný, bieloskvúci...

Ilustrácia: Zer0librium

Ilustrácia: Zer0librium

Prišiel deň, keď sa s mužom vybrali do nemocnice, aby sa dozvedeli, aký bude ich budúci život. Magdaléna si už nepamätala, či sa držali za ruky, či sa báli, či boli vážni a či dáki iní. Vedela len to, že prázdno spred dvoch mesiacov už nebolelo. Na otázku, či sa ukážu následky, už lekárka nemusela vyčítavo odpovedať, že teraz predsa ide o niečo iné. Život bol vybojovaný, a tak sa na „tú vec“ mohlo opytovať zase.

Magdaléna Magdová kráčala vedľa svojho muža ako struna. na nemocničnej chodbe zastali dva bledé ľudské otázniky. Napäté, ale už vopred šťastné, nech by posledná bodka mala oznámiť akúkoľvek správu. Biele dvere vrzli celkom obyčajne. Za nimi bol Feďko. Blížil sa k nim. Oboma rukami sa kŕčovito držal sestry, lebo sa mu podlamovali kolená. Oboma rukami sa potom doma držal nábytku. Inak chodiť nevedel. Oboma rukami si zapchával uši, keď počul hudbu. Po niekoľkých minútach aj tej najnepatrnejšej námahy ho rozbolela hlava a musel odpočívať. Prvá chôdza nesmela trvať dlhšie ako tri minúty. Potom päť, desať...

Žiť mohol Feďko iba tak, že sa na vygumované listy jeho štvorročného života začali zapisovať nové lekcie. Celkom odznova. Tak ako sa odznova buduje mesto, ktoré vo vojne dostalo plný zásah z kobercového náletu.

Magdaléna Magdová a jej muž nevedeli, či sa im tie vygumované listy podarí zaplniť. Radšej na to nemysleli.

* * *

Feďka som spoznala tak, že pri mojej prvej návšteve u nich vybehol z kúpeľne v krásnom bielom župančeku. Vyzeral ako Exupéryho Malý princ a zasypal ma otázkami. Ako všetky deti na svete. Vtedy som o ňom ešte nevedela nič. Potom mi jeho mama vyrozprávala tento príbeh a dnes viem, že je to dieťa, ktorého lekári vyrvali smrti, a ktorému potom matka dala život po druhý raz.

 

P. S.

Prešlo viac ako tridsať rokov, stretávanie s Feďkom a jeho rodičmi dávno doznelo, ale jeho príbeh vo mne napriek nikdy neprestal rezonovať. A keď som si nedávno ani neviem prečo zadala do internetového vyhľadávača jeho meno, na jednej z prvých liniek som našla text v ktorého titulku stálo, že je to – sochař jedenadvacátého století.

Feďko mal vtedy 29 rokov a v texte sa okrem iného uvádzalo, že je „jedním z nejzajímavějších umělců, kteří na českou výtvarnou scénu vstoupili v průběhu posledního desetiletí. Vytváří objekty, které jsou obohaceny o další rozměr – díky zvukům, jež k nim nedílně patří. (...) Bylo mu pouhých jednadvacet, když jednu jeho práci koupila (...) Národní galerie...“

Kontakt: martam @ martam . sk | Webmaster: Fidel