logo_sm
Ti, kteří mohou, se mají postarat o ty, kteří nemohou.
A někdo musí promluvit i za ty, kteří nemají hlas.

Babička Bolavá (Terry Pratchett, Jan Kantůrek)

O Zlate

Pôvodne vyšlo v denníku Práca (Víkend) v júli 2000

Všetko jej blízke i ďaleké

Marta Moravčíková

Keď sa raz učiteľka prírodopisu a chémie ZLATA MATLÁKOVÁ zo Špačiniec zamyslene dívala na stĺpce Mendelejevovej tabuľky, ohromená si uvedomila, že značky prvkov vodík, litium a sodík napísané pod sebou tvoria slovo H–Li–Na. Zahľadela sa na ďalšie stĺpce a riadky, skúšala to s ďalšími jazykmi a vytvorila nový metodický postup. Kto z jej žiakov vytvorí z chemických značiek sto slov, dostane jednotku.

Či dáva jednotky aj za básne, ktoré žiakov učí pásať a ktoré aj ona, ešte školopovinná, začala písať po jednom stretnutí s našimi spisovateľmi v rodných Budmericiach, neviem. Viem však, že si už dosť dávno prestala myslieť, že ,,báseň je to, čo sa rýmuje“ a už rok je presvedčená, že to, čo dosiaľ napísala, musí vydať knižne.

Zlata Matláková

Budmerická miazga

Mnohé z toho, čím dnes žije učiteľka základnej školy a manželka špačinského starostu Ľuboša Matláka, sa začalo v budmerickom mlyne, ktorý voľakedy patril jej starým rodičom.

Sny pod listami bolehlavu, svadby v šatách z krepového papiera s pohostením z agátových kvetov, naháňačky s omasteným a oríbezľovaným chlebom od babičky v rukách, modlenie, keď zvonili anjelpána, rozhovory s pánom farárom, ktorý ju viedol k hlbokej viere, štúdium pedagogiky i prvé učiteľovanie v Kútoch, nie doma v Trnave, kam sa medzičasom presťahovali, lebo otec bol šoférom v Spolku svätého Vojtecha a mama aj pred školským inšpektorom trvala na tom, že kým dcéra bude bývať doma, bude riadne chodiť do kostola...

„Poéziu som písala stále, možno preto, lebo keď sme sa presťahovali, chýbal mi niekto blízky, komu by som mohla povedať svoje tajomstvá.“ Že práve s blízkymi sa o svoje tajomstvá a ťarchy deliť nemáme, aby sa vzájomná blízkosť nezačala meniť na odcudzenie, Zlatica nevedela. A možno bude takého poznania aj ďalej ušetrená.

S Ľubošom sa zoznámili v Špačinciach, kam išla ku kamarátke na svadbu. On zamenil družbovstvo za pravidelné návštevy v Kútoch, a keď sa vzali, Zlatku po svadbe preložili do školy na Dobrej vode. Aj svetská vrchnosť totiž rešpektovala klauzulu o povinnosti ženy nasledovať manžela. Keď ju z dobrovodskej školy zavolali do Špačiniec zastupovať kolegyňu na materskej možno sa jej aj zacnelo. Veď tam už vydávala školský časopis a publikovala aj vlastné básne. Špačinská škola, kde neskôr nejaký čas učila aj v družine, je však k svojim učiteľom i žiakom žičlivá. Manželia Matlákovci tam po čase dostali aj byt a Zlata sa okrem svojej dcéry Táne začala naplno venovať aj špačinským deťom.

Špačinská Grand Prix

Minulú jeseň odišiel z tejto malej dedinky takýto list:

V sobotu 16. októbra sme odcestovali zo Špačiniec – 6 km od Trnavy – do Bratislavy, aby sme si pozreli BIB '99. Veľmi sme sa tešili na ilustrácie slovenských výtvarníkov. Profesionálna porota už rozhodla, Grand Prix, jabĺčka BIB '99, i plakety už rozdala. Súhlasíme iba s ocenením Petra Uchnára.

S potešením Vám oznamujeme, že naša desaťčlenná detská porota udeľuje mimoriadnu Grand Prix Danici Pauličkovej za ilustrácie v knihe Alexeja Tolstého Zlatý kľúčik. Blahoželajú žiaci Základnej školy v Špačinciach.

Podobný list odišiel z tejto dedinky aj na adresu talianskej ilustrátorky Bimby Landman do Milána.

Za oboma, i za zážitkom, aký špačinským deťom pripravila Bimba Landmann svojou odpoveďou a Danica Pauličková zásielkou originálnych kresieb, ktoré dostali pod vianočný stromček, je Zlata Matláková.

Neúnavne vodí „svoje“ deti nielen na každé Bienále ilustrácií Bratislava, ale aj na iné výstavy, koncerty, divadelné predstavenia, podnecuje ich, aby písali do rôznych literárnych súťaží a žili svoj detský život podľa vlastných predstáv. A aby podľa vlastných predstáv udeľovali aj ceny, na ktoré už možno dospelí v sebe nemajú dosť objektivity. Alebo veľkorysosti. Ešte kým pracovala v družine, učila Zlata deti počúvať hudbu tak, že im dovolila, aby si na koncertoch robili poznámky. Spôsobila tým síce pohoršenie okolsediacich, ale zabezpečila si, že sa s deťmi neskôr mali o čom zhovárať na hodinách tvorivého písania.

Rozopnutá duša

Najviac som si dala sama

V rodine, kde Zlatka spolu so sestrou Majkou, dvoma ďalšími sestrami a bratom vyrastali, panoval nepísaný zákon, že človek nič nedostane zadarmo, všetko si treba zaslúžiť. Každý ozajstný či symbolický darček mal osobitnú hodnotu a ako dary sa deti naučili vnímať mnohé veci či javy okolo seba.

,,Kto mi v živote dal najviac? Ja sama. Tým, že som si vypestovala rôzne schopnosti, rozvila mnohé danosti. S nimi viem prežiť každú chvíľu zaujímavo, dobre a naplno,“ uvažovala, keď sme v záhrade spolu sadili fazuľu, lebo som ju prepadla nečakane, semeno bolo namočené, a sadenie sa už nedalo odložiť. ,,Niekto ide okolo stromu, plesne ho pritom konárik, a on sa zlostí, že mu zavadzia. Ja ho však vnímam ako zelený obláčik, urobí ma to šťastnou aj na dve hodiny, lebo zabudnem na to namáhavé, ťažké a povinné, čo treba urobiť.“

Pretože ona by vraj už veľmi rada robila len to, čo sa jej chce, k čomu má vzťah. Možno by sa viac hrala s vnukom Alexom, o ktorého sa občas chodí starať k dcére do Banskej Bystrice, možno by viac písala. Veď čo jej dalo absolútne najviac, je podľa nej práve schopnosť písať básne – poézia napĺňa osemdesiat percent jej života. Ale vie, že musí robiť aj to povinné, a nevyhýba sa tomu. Keď sme posadili fazuľu, boli sme nakúpiť, aby mala večer z čoho variť robotníkom na stavbe domu uprostred dediny, kam sa Matlákovci čoskoro presťahujú z areálu školy. Prvé, čo mi na stavbe Zlatica ukázala, bola jej pracovňa a miesto na terase, kde bude sedávať a háčkovať sestra Majka.

Slovo má obrovskú moc

Poézia nití súperiaca s poéziou slov. Aj keď si Ľuboš zavše vzdychne, že si tú knižku mohla vymyslieť aj inokedy, nie teraz, keď sa finišuje s domom, zároveň ju pochlácholí: ,,Neboj sa, nejako to urobíme.“ A tak budú možno strechu nad hlavou krstiť zároveň so strechou nad dušou. Nielen metaforicky. Veľa básní budúcej zbierky je vlastne dialógom s Bohom. Verše pripomínajú, že ich autorka má svoje danosti vždy pri sebe a môže ich hocikedy použiť. ,,Kto má peniaze, musí počkať na bankomat, alebo ich dá na nejaké nadácie,“ hovorí vážne. ,,Kto vie používať slová, môže aj iným ich prostredníctvom objaviť zvláštnosti, o ktorých možno nevedeli.“ A dodáva, že dlho netušila, akú môže mať slovo silu, a ako vie s človekom zatočiť – v dobrom aj v zlom. Pritom časopisecky publikovala dosť. V niekdajšej Smene na nedeľu a Novom slove, v Romboide, v rôznych literárnych prílohách, v Kultúre, písala texty skupine Pramene i trnavskej dychovke, jej Špačinčančatá sa so svojimi názormi na umenie ocitli v publikácii Ahoj, svet a Maľované básne.

Slovo má naozaj obrovskú moc. Ešte väčšiu, ak je v rukách učiteľa. Čo učiteľka–poetka dáva aj prostredníctvom slova svojim žiakom?

,,Spočiatku som pokladala za najdôležitejšie učebné osnovy, počet písomných či laboratórnych prác, riadkov v učebnici; všetko, čo bolo napísané, bolo dôležité,“ spomína Zlata Matláková. ,,Hoci som vždy patrila medzi tvorivejšie učiteľky, striktne som sa držala osnov.“

Aj v krúžku tvorivého písania vraj najprv deti učila predovšetkým tvoriť rýmy, rytmus, takže vznikali verše – mama je v práci/ na streche sú vtáci/ ja som v škole/ večer lietajú mole. Až neskôr pochopila, že tvorivosť nespočíva v schopnosti rýmovať, a potom začali vymýšľať aj deti. Lebo keď je tvorivý učiteľ, sú tvoriví aj žiaci. A nielen tí malí. Štyri semestre viedla na Trnavskej univerzite pre pedagógov ľudovej školy umenia seminár o literárnej tvorivosti. ,,Použila som všetko, čo som vytvorila a čo sa mi osvedčilo. A to bola najlepšia práca, akú ma mohla stretnúť. Mala totiž úžasnú odozvu. Študentky, s ktorými som pracovala, už mali aj vlastné skúsenosti a skvele reagovali.“

Všetky blízke bytosti

Aj deti treba pozorne počúvať

Čím je Zlata Matláková staršia, tým je vraj k deťom v škole otvorenejšia, úprimnejšia. Lebo si to zaslúžia.

,,Na vyhodnoteniach súťaží sa vždy snažím sedieť tak, aby som videla deťom do tvárí. Lebo kým dospelí sa v takejto situácii štylizujú, sledujú fotografov, kamery, dieťa po vyslovení svojho mena doslova priletí, prihopká a nesmierne sa oceneniam teší. A ja si vtedy spomeniem, ako nechceli písať, ako škrtali, pripravovali sa, a potom, keď už bolo jasné, že sa ide na vyhodnotenie, vypytovali sa, aké to bude, či tam budeme aj spať.“

Slávu na pódiu vníma Zlatica ako zadosťučinenie, že deťom sa splnil sen. Podľa nej je pre učiteľku najväčšie ocenenie, ak deťom pomôže dopracovať sa k radosti. Učiteľovanie však prináša aj strasti. Neľutovala niekedy, že si nevybrala iné povolanie?

,,Keď som bola veľmi unavená a mala zbytočné konflikty. Učiteľ ich musí riešiť okamžite. A to je niekedy vyčerpávajúce.“

Vtedy by si želala pracovať niekde v sklade, kde by boli len tiché skrutky, matice a iné súčiastky, ona by ich zratúvala, zapisovala a tešila sa, ako výborne urobila svoju prácu. Alebo robila v záhrade, kde by zasiala, polievala, a keby neprišla nijaká veľká prírodná katastrofa, presne a priamo by videla, ako jej dielo rastie a odvďačuje sa za starostlivosť.

,,Ale v škole máločo vidím priamo. Niekedy až po rokoch niekoho stretnem, čosi mi pripomenie, a ja až vtedy zistím, že pre deti sú dôležité iné veci ako pre mňa,“ vzdychne. ,,Lebo neraz deťom ponúkame to, čo je dobré podľa nás. Ale dieťa má inú stupnicu. A my sme sa ju mali naučiť objavovať. Voľakedy dávno bola v jednom detskom časopise báseň, v ktorej sa dieťa pýtalo: Prečo sa ma nikto neopýta, prečo plačem? Ja som sa najprv uspokojila, že ja som sa to veru mnohých opýtala, no vzápätí som si uvedomila – veď som ani nečakala na odpoveď, a už som to riešila. Dnes viem, že mám dieťa najskôr nechať hovoriť.“

Všetci moji blízki

Pravda, aj ona raz možno príde na to, že človek niekedy používa slovo prirýchlo aj v sebaobrane. Usiluje sa ním predbehnúť či odvrátiť udalosť, ktorej sa bojí. A prihlasno hovorí nie preto, že nechce počúvať, ale preto, že sa počúvať bojí. Aby nezačul, čo počuť nechce. A ak nemá s kým odplašovať to, čo sa naňho dolieha, priberá si neraz za partnera pero a papier, prípadne počítač. Je šťastie, ak človek vie používať slovo ako štít. Ešte väčšie šťastie, ak mu slovo na odvrátenie všetkého, čoho sa bojí, stačí.

Kniha, ktorú si Zlata Matláková predsavzala zostaviť pred rokom, no písala ju rôznou formou vlastne celý život, by mala byť tiež akýmsi štítom. Pred zlobou i zlosťou, pred nepriazňou času, osudu. Pred osamelosťou, ktorá je naším nesňateľným údelom práve v najťažších chvíľach. Lebo najťažšie chvíle buď zo samoty vyrastajú, alebo nás ňou obklopia. Vtedy je aj ten najbližší človek priďaleko. Kým sa cez vlastné ja prederie na tú pravú cestu k nám, my sme už zvyčajne niekde inde. Aj preto sa kniha Zlaty Matlákovej možno bude volať podľa verša z jednej jej básne: Všetky blízke bytosti... ma tak trochu opustili.

Kontakt: martam @ martam . sk | Webmaster: Fidel