logo_sm
Ti, kteří mohou, se mají postarat o ty, kteří nemohou.
A někdo musí promluvit i za ty, kteří nemají hlas.

Babička Bolavá (Terry Pratchett, Jan Kantůrek)

O Štedrom večere so spisovateľkou Klárou Jarunkovou.
Prvý raz vyšlo v roku 1994 v časopise Eva.

Vianoce par excellence

Marta Moravčíková

Nie a nie sa dovolať, kam som práve potrebovala a o hodinu bola uzávierka strany. Do ankety mi chýbali ešte dvaja ľudia. Priháralo. A nielen v robote. O týždeň boli Vianoce a ja som ešte pre syna nielen nemala nijaký darček, ale ani predstavu o ňom. Vymyslieť pre sedemnásťročného chalana čosi originálne i pekné zároveň, je fuška. A k tomu všetkému ešte aj chladnička bola doma prázdna, ani navariť som ráno nestihla, nakúpiť zase nestihnem, ďalší anketovaný nedvíhal telefón. Koho ešte osloviť?

Klára Jarunková<br>Fotografia: internet

Klára Jarunková
Fotografia: internet

Listujúc v telefónnom zozname mi zrazu padli oči na meno slovenskej spisovateľky par excellence. Chvíľu som váhala, lebo som ju poznala len z kníh a nikdy v živote sme sa nestretli, ale napokon som číslo predsa len vytočila. A spisovateľka bola doma. Trochu ma to zaskočilo a namiesto vysvetľovania o ankete som celkom podvedome vyhŕkla pravú príčinu svojho telefonátu. A tak som sa počula, ako hovorím, že jej veľmi ďakujem. Za chvíle s jej knihami, za seba, ale najmä za svojho syna. Nechápala. Pritom je to veľmi jednoduché. Aj môj syn miluje jej knihy, takže mi ho nimi vlastne na diaľku pomáha vychovávať. A ja si ju veľmi vážim. Preto, pre jej humor, zmysel pre krásu v ľudských vzťahoch.

Hovorili sme spolu iba chvíľu, no keď som zložila, starosti s anketou i prípravou Vianoc boli preč. V hlave sa mi však zrodil trochu absurdný nápad. Ale verila som, že človek formátu ,,mojej" spisovateľky ho pochopí. A tak som napísala list.

„(...) Nepoznám krajší pocit, ako dať. Ale nie vec, hoci aj to má svoje čaro. Keď som s Vami dotelefonovala, strašne som zatúžila dať svojmu synovi na Vianoce dar nad všetky vzácnejší – zážitok zo stretnutia s človekom. Zdá sa mi, že nič nemôže byť viac. Najmä, ak je to stretnutie s človekom, ktorého si vážime, uznávame, ktorý je nám blízky. V tomto prípade ste to Vy. Ak teda na Štedrý deň budete doma, chcem Vás požiadať o dvadsať, tridsať minút Vášho času. Prišla by som so synom (bez toho, aby vedel, kam ideme, k Vašim dverám, zazvonili by sme, aby sme Vám zaželali pekné sviatky. Aby Vás počas nich okrem blízkych duší obklopili aj všetky deti z Vašich románov, noviel, poviedok. Všetky, ktorým ste boli kamarátkou a ktoré i Vaším prostredníctvom dospievali a učili sa chápať, že hlboký cit, súcit ani zmysel pre krásu nie sú hanbou. Dokonca ani keď sa zmocnia chlapa. A potom by sme šli domov, sadli si k stolu a Vianoce by boli odomknuté.“

List som vhodila do schránky a ostatné nechala na „osud“. A osud jedného večera zatelefonoval. Od radosti som z plného hrdla vykríkla: „To je vynikajúce!“

„Nože tichšie, nevyslovte moje meno, aby bol nápad naozaj štedrovečerným prekvapením.“

Spisovateľka so zmyslom pre humor i hru môj nápad prijala.

Ešte nikdy som na Vianoce neprežívala také napätie. Nikdy som nenavarila tak rýchlo (a zle...) a ešte nikdy som nemala taký problém, ako svojho syna obdarovať, no do poslednej chvíle neprezradiť, ako. A tak som si vymyslela, že darček preňho nemám doma, a preto potrebujem jeho pomoc. Jedna milá pani bývajúca neďaleko nás bola ochotná schovať ho u seba. Takže sa približne hodinu pred večerou musíme vybrať poň. Syn sa síce uškŕňal, čo za bláznovstvo som zase vymyslela, ale súhlasil.

A tak som ako veľký kombinátor, zlodej i detektív zároveň schovala do tašky najobľúbenejšiu knihu jeho najobľúbenejšej spisovateľky, donútila ho obliecť sa do sviatočného a šli sme. Ulice už boli tiché a prázdne, no ja som to sotva vnímala. Mala som čo robiť, aby som vedela odraziť nápor synových úvah. Bude to niečo veľké, čo by som nevládala sama uniesť, povedala som mu, a tak hádal – bude to otáčacia stolička? Gitara? Nový bicykel? Pes?

Keď sme konečne zastali pred vchodom označeným namiesto menovky iba vianočnou vetvičkou, nadýchla som sa a zazvonila. Dvere otvorila usmievavá elegantná dáma.

Zoznámili sme sa s pani Klárou Jarunkovou. Jej byt voňal jabĺčkami, ihličím, pohodou, štedrosťou ľudského tepla a krásou pochopenia. A my sme sa zhovárali ako dlhoroční kamaráti. Bolo odomknuté.


KLÁRA JARUNKOVÁ, prozaička, publicistka, autorka literatúry pre deti a mládež, bola najprekladanejšou slovenskou autorkou. Narodila sa 28. apríla1922 na Červenej Skale, zomrela 11. júla .2005v Bratislave. Debutovala zbierkou humoristických čŕt a poviedok zo žiackeho života Hrdinský zápisník. Veľmi obľúbené diela Jediná a Brat mlčanlivého Vlka sa vďaka sedemdesiatim prekladom stali súčasťou zlatého fondu svetovej literatúry pre deti a mládež. Klára Jarunková sa niekoľkokrát stala laureátkou viacerých medzinárodných ocenení, vrátane cien Deutscher Jugendbuch, Premio Europeo Citta di Caorla, Premio Bancarellino, či diplom Hansa Christiana Andersena. Jej knihy vyšli v 39 jazykoch sveta vo vyše 150 vydaniach.

Tvorba: Hrdinský zápisník, Čierna hodinka plná divov a fantázie, Deti slnka, Zlatá sieť, Jediná, O jazýčku ktorý nechcel hovoriť, Brat mlčanlivého Vlka, Pomstiteľ, Pár krokov po Brazílii, Tulák, Tiché búrky, Stretnutie s nezvestným, Horehronský talizman, Obrázky z ostrova, O vtáčikovi, ktorý vedel tajomstvo, O dievčatku, ktoré šlo hľadať rozprávku, Rozprávky, O psovi, ktorý mal chlapca, O Tomášovi, ktorý sa nebál tmy, Kde bolo, tam bolo, Čierny slnovrat.

Kontakt: martam @ martam . sk | Webmaster: Fidel