logo_sm
Ti, kteří mohou, se mají postarat o ty, kteří nemohou.
A někdo musí promluvit i za ty, kteří nemají hlas.

Babička Bolavá (Terry Pratchett, Jan Kantůrek)

Dvere do života výnimočných ľudí sa nezamykajú.
Pôvodne publikované v Smene na nedeľu 30. septembra 1983

Život je vec verejná

Marta Moravčíková
Fotografie bez uvedenia autorov sú z knihy J. Kratochvílovej a M. Kváča Čekání.

Za pripomenutie stojí nielen 29 rokov odolávajúci rekord Jarmily Kratochvílovej (*1951), bývalej československej atletickej reprezentantky z Golčovho Jeníkova v behu na 800 m (1:53:28 minút, 26. júla 1983, Mníchov), ale i jej vtedajší, tiež rekordný výkon na majstrovstvách sveta v Helsinkách v roku 1983. V priebehu čosi nad pol hodiny tam vtedy zvíťazila v behu na 400 m aj na 800 m, a deň na to pomohla ako finalistka v štafete 4 x 400 m získať družstvu striebornú medailu. Nielen vo Fínsku, kde vtedy podobne ako ona víťazil kedysi Emil Zátopek, ale aj doma mnohí fanúšikovia atletiky šaleli nadšením.

Je pondelok 15. augusta 1983. Meno Kratochvílová s úctou a uznaním vyslovuje celý svet. Vo všetkých našich denníkoch stojí, že jej i ostatným našim športovcom blahoželal prezident republiky aj predseda vlády. Vo všetkých redakciách vyťukali ďalekopisy upozornenie, že 16. augusta 1983 o 9.45 pristane na Ruzynskom letisku v Prahe lietadlo s československou atletickou výpravou na palube.

Foto: web

Foto: web

A zajtra si svoju slávnu obyvateľku všimne aj vyše dvaapoltisícový Golčův Jeníkov. Možno sa pre ňu dokonca nájde aj stránka v kronike, ba raz sa jej meno azda dostane aj do turistického bedeckera. Napriek tomu, že svoje rodné mesto skraja Českomoravskej vysočiny nezaložila, ako vraj Jeník z Bratčic na počesť víťazstva so zubrom, ani sa nestala jeho dedičnou majiteľkou ako po bitke na Bielej Hore generál Martin Maxmilián Goltz. Ba nechodí ani do miestnej kaplnky počúvať hru na organe, ako koncom 18. storočia geniálny Mozart, ktorý tam čakal, kým kniežaťu Lichnowskému, s ktorým cez Jeníkov cestoval, opravia pokazený koč.

O kroniky sa však namiesto domácich beztak zvyknú zaujímať zväčša prišelci. A koho by ešte pred pár rokmi bolo napadlo vyhradiť v jeníkovskej stránku pre Jarmilu Kratochvílovú? Nebola predsa ničím výnimočná. Nakupovať chodila ako každá iná žena, pomáhala rodičom na poli i v maštali, aj ona sa ako iné dievčatá zamestnala po skončení školy v miestnom závode Trioly. A že behala? Nuž každý máme nejakého koníčka. Napokon, nie vždy len vyhrávala. Komu by sa napríklad v roku 1978, keď jej v pražských pretekoch európskych hviezd podlomila nohy choroba, chcelo veriť, že už vtedy mala natrénované na veľké výkony? A že raz bude mať v Čáslavi „svoju“ ulicu, ba že ju dokonca „vytrénuje“ aj pre svoju zverenkyňu Ludmilu Formanovú? Aj jej samej sa vtedy zdalo, že všetkému je koniec.

Zaťať zuby a pracovať

Lenže u Kratochvílovcov platí zásada zaťať zuby a urobiť znova – poriadne, čo sa nepodarilo na prvý raz. Jarmila teda zaťala zuby. Opäť ubehla tisíce kilometrov, vzoprela tisíce ton, vycedila tisíce litrov potu, zodrala desiatky teplákov a tretier. Až sa predrala k dnešku.

Dnes Golčův Jeníkov preslávila a nedali by ju za nič. Dnes treba osláviť ju. Stačí sa len rozhodnúť, ako. Či večer pri televízore alebo popoludní v meste.

Masívna kamenná radnica stojaca na námestí už tretie storočie sa rozhodovať nemusí. Ešte z tej slávy aj vyťaží. Vyzdobia jej chodby, upracú a vyleštia zasadačku, nanosia kvety. Ako v rozprávke. Len predseda zazerá na všetkých votrelcov, hoci každý prichádza kvôli dobrému menu mestečka. Jemu to však nie je po vôli. Akoby teraz nemal iné starosti, ako odpovedať na otázky. Môcť si tak konečne sadnúť ku koncipovaniu slávnostného prejavu! Napriek tomu ma prijal, ba ponúkol mi aj miesto v aute, ktorým pôjdu do Prahy po Jarmilu.

Vari kilometer od národného výboru, tam, kde sa končia domy a začína sa pole, lúky a les, kúsok za rybníkom, sa nekoncipuje nič. Namiesto úvah, čo povedať zajtra pred televíznou kamerou; kŕmi gazda sliepky, potom po čistom stíchnutom dvore nechá prebehnúť hnedú kobylku a v kuchyni sa medzitým dovára obed. Iba deti, ktorých je tu plno, ako vždy, sú trochu neposednejšie než zvyčajne. Zajtra sa predsa ide do Prahy a bude sa súťažiť, kto uvidí Járu prvý. Ja! Nie, ja! Budete ticho! Aj pani Božena Kratochvílová vládne domácnosti rukou pokojnej a skúsenej gazdinej ako v hociktorý iný deň. Len občasné slzy dojatia zavše prezradia, že obyčajná mama sa už nevie dočkať svojej neobyčajnej dcéry, ktorej všetku slávu, čo sa pre ňu zajtra chystá, zo srdca praje. Ona najlepšie vie, že je zaslúžená.

Jarmila s mamičkou.<br>Foto: Archív rodiny.

Jarmila s mamičkou.
Foto: Archív rodiny.

„Viete, Jára síce má všetky podmienky na dosahovanie výkonov, všetci jej vychádzajú v ústrety, ale pevnú vôľu musí mať len ona sama. A Jarmila ju má. Koľkokrát mi jej bolo až ľúto, keď sa zberala na tréning v zime, v pľušti, snehu bolo všade po kolená.

Hovorievala som jej vtedy – nechoď, veď ide o tvoje zdravie, nikto by v takom počasí nešiel. A ona mi na to – ja musím! A išla. Dáva športu zo seba všetko, aj to posledné. Tak, ako do všetkého v živote. Nech jej bolo akokoľvek ťažko, aj keď mala problémy so zdravím, nikdy z tréningu neubrala, naopak, pridala. Je veľmi húževnatá. Vo všetkom. A nič jej nie je zaťažko. Ani kravku podojiť, ani koníka očistiť, ani vstať ráno o štvrtej, naložiť ma do auta, pomôcť mi na družstve s kŕmením alebo hnojom a potom ísť behať, vzpierať, cvičiť. A uvidíte, aj keď je majsterkou sveta, aká odišla, taká sa domov vráti. Skromná a naša.“

Tréningy nestačí len odbehať

A verná svojej škvarovej dráhe v Čáslavi. Horúčava tohtoročného leta až zadúša a na Jarmilinom štadióne nie je popoludní ktovieako rušno. Po trávniku sa preháňa akurát voda z polievacieho zariadenia, pri doskočisku sa namáha vysoký atlét a zopár mládencov sa náhli do šatní. Aj malebná Čáslav si žije akoby nič. Jarmilina pätnásťročná drina sa stala jej všednou súčasťou, nie výnimkou. Včera sa víťazilo, dnes treba pokračovať v práci. Veď vavrínmi možno venčiť hocikoho, ak má isté predpoklady, vie čo chce a dokáže tomu obetovať všetko. Inak sa z priemeru hviezda nestane.

Sedemnásťročná modrooká dievčina, ktorá dnes svojimi výkonmi udivuje svet, tiež nebola nijakým mimoriadnym talentom. Ako to, že sa stala nedostižnou? Tréner tvrdí, že je to v nej, v tom, ako ju doma vychovávali. Jednoducho – musela pracovať. A práca v nej vytvorila fantastické fyzické fondy, na ktorých sa v tréningovom procese mohlo stavať. Samo osebe by však nestačilo ani to. Nestačilo by, keby si Jarmila chodila tréningy len odbehať. Aj tam musí vždy dať niečo navyše. A schopnosť, chuť a vôľu urobiť to, jej nemôže naočkovať ani ten najlepší tréner na svete. S úžasným vnútorným zaujatím musí trénovať ona sama. Ona sama musí vedieť, čo a prečo chce, ona sama musí byť ochotná trénovať hoci až do úplného dna fyzických i psychických síl. Musí trénovať srdcom. A to je vyčerpávajúce.

Tých, čo to dokážu, nie je veľa. Viac je športovcov, ktorí sú schopní spýtať sa Heleny Fibingerovej v helsinskej činkárni, ako to, že ešte trénuje, keď je už majsterkou sveta. Neuvedomujú si, že cennejšie ako víťazstvo môže byť víťazenie – proces tvorby, nie jej zavŕšenie. A na to, aby nielen zvíťazil, ale aj víťazil (a nie iba, na štadiónoch) musí mať človek pevnú vôľu, dobré nervy a zázemie. Aby si toho všetkého bolo kde nabrať, keď sa z vlastných zásob už nedostáva. Ono musí byť pripravené zasiahnuť vždy, keď sa zdá, že ďalej už nemožno.

Všetci musia dať do „banku“ všetko

„Dva týždne je „taťka“ preč a pár dní doma. Keď príde, tešíme sa, vyvárame mu, čo má rád, čistíme, perieme, čo treba, a keď sa to všetko dá do poriadku, tak nám zase odíde,“ vzdychá manželka Jarmilinho trénera, pani Kváčová.

Také sú dni s manželom a otcom, s trénerom reprezentantky, také sú dni bez neho. Len zriedka ich prežívajú spoločne. Aj o tohtoročnej dovolenke na čiernomorskom pobreží, plnej napätých nervov (lebo bulharská televízia prinášala z prvých majstrovstiev sveta v atletike len hodinové zostrihy) si budú spoločne len rozprávať. No nielen dovolenku, aj mnohé iné v živote musí prežiť každý zvlášť. Jarmila Kratochvílová obetovala svojmu triumfu nesmierne úsilie, vôľu, hodiny súkromia, na dlho musela odsunúť i osobný život. Nie menej toho dal do banku inžinier Kváč. Koľko však do výkonu, za ktorý si s hrdo vztýčenými hlavami vypočuli s Jarmilou v Helsinkách našu hymnu, vložili Jarmilini rodičia, koľko manželka a dcéra jej trénera? Koľko hodín museli spolu prežiť len prostredníctvom novín či televíznej obrazovky, koľko hodín stráviť v napätí, či sa to „taťkovi“ a Jarmile podarí? Koľko sĺz radosti i sklamaní preliali, a koľké litre ich museli preglgnúť, aby sa manželovi a otcovi ľahšie niesli prehry? Kto to zráta? Nik. To sa neráta. Toľko medailí, čo by sa za to všetko mali udeliť, by jedna ženská hruď beztak neuniesla. Stačí jej radosť z manželových a Jarmiliných úspechov.

A potom prišlo zajtra

Jarmila uprostred neterí a synovcov.<br>Foto: Archív rodiny.

Jarmila uprostred neterí a synovcov.
Foto: Archív rodiny.

Deň pred významným ránom už poriadne stmavel, no u Kratochvílovcov je ešte rušno. Všade vzorný poriadok, ženy sa navzájom ondulujú, upravujú kytice, snažia sa do chladničky vpratať vysokánsku dvojposchodovú tortu od susedky a chlapi znova a znova preberajú švagrinej výkon, Fibingerovej nadšenú radosť, Kochovej nepodarenú štafetovú odovzdávku, zajtrajšiu cestu do Prahy. Vari najťažšie je vyhnať do postelí deti. Zajtra sa predsa ide na letisko, Jarmila pre ne určite donesie niečo pekné a budú sa môcť dotknúť i jej zlatých medailí. Od vzrušenia hádam ani nezaspia. Veď zajtra je utorok 16. augusta 1983, deň keď príde Jarmila po fantastickom výkone z Helsínk.

Dačo pred siedmou ráno je ešte v Golčovom Jeníkove pokoj. K radnici sa náhli len sviatočne vyobliekaný predseda MNV, chvíľku po ňom s náručou červených klincov referentka Věra Švecová. Ledva si zopakujú, čo a ako, prirúti sa šesťstotrinástka z Havlíčkovho Brodu, zakrúži mestečkom, naloží Jarmiliných rodičov a dáva sa na cestu k Prahe. Na uliciach, na poliach, na cestách – všade je rušno. Cvengot sviežeho rána sa dobýja aj do auta. No dnu všetci čušia. Iba sem-tam sa hodnotí tohtoročná úroda, počasie či výstavba Jeníkova. Čím sme bližšie k Prahe, tým je v aute mlčanlivejšie. Na rozhovory je napätie z očakávania priveľké. Do reči nie je nikomu ani v Ruzyni. Vyslovujú sa akurát obavy, či lietadlo nebude meškať.

Nemeškalo. Pristáva presne o 9.45 letného času, roluje bližšie k budove, zastavuje sa, dvierka pri schodíkoch sa pomaličky odsúvajú, ľuďom vonku i v tranzite sa tají dych. Už!

Majstri sveta z Helsínk 1983 (zľava J. Kratochvílová, I. Bugár, H. Fibingerová).<br>Foto: Archív rodiny.

Majstri sveta z Helsínk 1983 (zľava J. Kratochvílová, I. Bugár, H. Fibingerová).
Foto: Archív rodiny.

Už mávajú. Jarmila Kratochvílová, Helena Fibingerová, Imrich Bugár, Táňa Kocembová a po nich ďalší a ďalší. Letisko buráca, reprezentanti sa usmievajú, kývajú, podávajú ruky. Oficiálni predstavitelia blahoželajú, vítajú, perá a papiere šuštia, kamery a fotoaparáty šťukajú.

Jarmilina mama v hale vstáva, aby podišla bližšie k sklenej stene. Ešte pár schodov a bude mať dcéru pri sebe. Tam je! A už prichádza... Ešte sa zdraví s deťmi, ktoré sa lepia na sklo a mávajú zástavkami, kvetinami, usmievajú sa, kričia, vyskakujú. Potom sa obzerá. Tu niekde by mali byť naši. Tamto. Blízko, ako vždy. Kráčajú jej v ústrety. Objatie, pritajené slzy. „Maminko!“

Čo všetko by im chcela povedať! Lenže na intimitu sa v takýchto chvíľach povoľuje len okamih. Najskôr sa o city treba podeliť so všetkými. Život majstrov sveta je aj vec verejná.

Hovorí predseda ÚV ČSZTV Antonín Himl. Že nie každý deň a nie každý rok sa naskytá príležitosť vítať takú úspešnú výpravu, v ktorej sú dve majsterky a jeden majster sveta so štyrmi titulmi, že nenachádza iné slová, než akí sme hrdí a vážime si ich prácu, že ich úspech mnohí predpokladali už po majstrovstvách Európy v Aténach, ale kto čakal, že to dopadne takto? On vraj nie.

Jarmila Kratochvílová získala v priebehu necelej hodiny druhú zlatú medailu.<br>Foto: Z knihy J. Kratochvílovej a M. Kváča Čekání.

Jarmila Kratochvílová získala
v priebehu necelej hodiny
druhú zlatú medailu.

Azda keby si bol spomenul na svoje prvé stretnutie s Jarmilou pred rokmi vo Viedni, keď ju videl behať okolo športovej haly vo výdatnom lejaku, bol by býval väčší optimista. Lebo jej mlčanlivý beh v teplákoch napitých vodou, keď iní trénovali alebo odpočívali niekde v suchu, bol nielen symbolom vôle a vedomia, že kto chce niečo dokázať, musí na prekonávanie seba samého využiť každučkú, i tú najnepriaznivejšiu chvíľu, ale aj symbolom húževnatosti a nepoddajnosti národa, z ktorého sa narodila. Aj na to zacengal prípitok. Po ňom ďalší a ešte jeden.

A už si športovcov, ich trénerov i ďalších členov výpravy, jeden po druhom podávajú novinári. Tľapkajú ich po pleciach, usmievajú sa, zapisujú, fotografujú, nahrávajú, kým stoly a poháre nie sú prázdne, fotoaparáty, magnetofóny a kamery plné a možno odísť. Autá pred letiskom už čakajú. A neoficiálni priaznivci atletiky tiež. Pri východe sa zhromaždilo neprehľadné množstvo národa. Akoby sa sem presťahovalo pol Prahy. Ľudia trpezlivo stoja.

Vtom sa ozýva ohlušujúci potlesk a niekoľkonásobné hurá. Majstri idú v ústrety svojim obdivovateľom. Len s námahou sa predierajú uličkou vďaky, gratulácií, pozdravov, pohľadov, žiadostí o autogramy. Prebiť sa domov bude vari ťažšie ako k víťazstvám.

Dokázali sme to

Konečne súkromie škodovky. Jarmilin tréner bezpečne a s pôžitkom uháňa pred šesťstotrinástkou, ktorá vezie jeho zverenkyňu a rozpráva, rozpráva, rozpráva. Jeho dcéra Monika a Jarmilina neter Miruna počúvajú ticho ako myšky. Je čo počúvať.

„To, čo sa v Helsinkách udialo, bolo pre mňa ako pre trénera nesmierne cenné. Že Jarmila pobeží aj osemstovku, som vedel už doma, ale nechcel som tým nikoho strašiť. Rodina by mi asi bola dala! Rozhodovanie nakoniec bolo len psychickým bojom medzi mnou a ňou, medzi jej pochybnosťami a mojou vierou, že to dokáže. Po každom behu vravela, že to nezvládne, nevydrží a ja som ju presviedčal – zvládneš to, buď úplne pokojná, máš na to.

Miroslav Kváč<br>Foto: Z knihy Čekání.

Miroslav Kváč.

Mnohí boli proti, neverili, nazdávali sa, že je to riziko a hazard, že by sme sa mali uspokojiť s jednou medailou. Ja som však povedal – nie! Veď Jarmilu poznám, pracujem s ňou už pätnásť rokov, my to musíme dokázať! A keď potom osemstovku bezprostredne po semifinále štvrťky naozaj vyhrala, všetci, čo boli v hľadisku blízko mňa, si zrejme mysleli, že som sa zbláznil, tak som kričal, mával jej ako zmyslov zbavený, vyhŕkli mi slzy, spadli okuliare, nechal som si `ich v tej trme-vrme, ktorá nastala rozšliapať, chcelo sa mi smiať i plakať zároveň, bolo to úžasné. Vari nikdy som nezažil také vnútorné uspokojenie. Podobalo sa hmatateľnému napĺňaniu životného cieľa, a to sa nezažíva často. Dokázali sme to. Napriek všetkým, napriek celému svetu, ktorý krútil hlavou nad tým, ako je možné, že sa ženský organizmus zregeneroval za tridsaťtri minút tak, aby dokázal vyhrať dva náročné preteky za sebou. To sa doteraz podarilo len Juantorenovi, a v oveľa lepších podmienkach, keď sa tri dni bežalo štyristo a ďalšie tri dni osemsto metrov. A Jarmila potom ešte navyše vyhrala štvorstovku v svetovom rekorde a famóznym záverom sa nám postarala aj o striebro v štafete! Jeden za druhým za mnou chodili tréneri svetových mien a vyjadrovali svoj obdiv jediným slovom – fantastique! A bolo to naozaj také. Fantastické. Ale že to bude mať taký ohlas u nás doma, to som nepredpokladal.“

Potom inžinier Kváč zmĺkol, stisol gombičku na magnetofóne a kým jeho škodovka nezastala pred neveľkým rodinným domčekom v Čáslavi, zneli do bzukotu motora len Straussove valčíky. Pozdravenie s manželkou, ktorá si celú tú slávu musela odležať so zápalom priedušiek, trvalo len niekoľko minút. Len aby vedela, že v zdraví došli. Len vziať hrušku zo záhrady na osvieženie a pokračuje sa ďalej.

Čo robí Jarmilu Jarmilou

Pred Jeníkovom si škodovka mení miesto so šesťstotrinástkou a do mesta vchádza v jej tesnom závese. Ľudia už ktovieako dlho postávajú na priedomiach. Keď zbadajú autá, prerušia rozhovory a potom sa to začne. Mávajú, volajú na Jarmilu, pripomínajú sa jej, nakúkajú do auta, pridŕžajú ho rukami, hádžu dnu kvety. Postupne ich pribúda a neďaleko stanice Golčův Jeníkov-mesto je už divákov vari toľko, čo sa ich zišlo, keď v dvadsiatom siedmom oslavovali zastavenie prvého rýchlika. Radosť i sláva sú však dnes oveľa väčšie. Autá sa pomedzi zhromaždených sotva pretískajú, skákať od radosti neváhajú ani statné pani matky, všade vrie nadšenie, zvedavosť, vzrušenie.

Jarmila vystupuje do zajatia kytíc, stiskov rúk, objatí, bozkov, sĺz. Všetci sa svojej slávnej rodáčky chcú dotknúť, všetci jej chcú dať najavo, že patrí im. Živá, skutočná, nielen tá papierová, ktorú si vystavili do výkladu obďaleč bufetu.

Svetovej rekordérke sa konečne podarilo prebiť sa ku vchodu radnice. Ale kde je tréner, mama, otec? Tiež sa predierajú, ako sa dá. Kým príde posedenie v zasadačke, treba ešte prejsť špalierom kvetín a gratulantov. Konečne sa dostáva k slovu predseda národného výboru. Číta o fandení, o hrdosti, o hodinách pri televízoroch a na záver ďakuje, ďakuje, ďakuje. Jarmila tiež ďakuje – a kráča k oknu. V rukách medaily, na tvári úsmev, v duši spokojnosť. Ľudia na námestí jej aplaudujú, a stále neodchádzajú. Ako sa dostala dnu, tak predsa musí ísť von. Počkajú. Nie všetci jej už dali darčeky, nie všetkým podpísala, čo podpísať chceli. V zasadačke medzitým zhášajú reflektory, vypínajú mikrofóny, lebo už hovorili všetci, čo boli v scenári a vtedy si pýta slovo inžinier Kváč.

Jarmile sa v Helsinkách splnilo želanie vypočuť si na stupňoch víťazov čs. hymnu.<br>Foto: Z knihy Čekání.

Jarmile sa v Helsinkách splnilo želanie
vypočuť si na stupňoch víťazov čs. hymnu.

„Želám každému trénerovi aby raz v živote trénoval takú ženu, akú som mal možnosť trénovať ja. Ženu, ktorá ide cieľavedome za tým, čo si vytýčila, a ktorá chce dosiahnuť vynikajúce výsledky. Ženu, ktorá ale za nimi nejde hlava-nehlava, ale tak; že si pritom dokáže zachovať všetky krásne ľudské vlastnosti, ktoré má človek mať. To znamená čestnosť, pracovitosť, skromnosť, lásku k svojej krajine, k rodnému kraju, k rodine. Domnievam sa, že práve tieto vlastnosti tvoria Jarmilu Jarmilou a že sú príkladom nielen pre športovcov, ale pre všetku mládež. Želám jej, aby si ich uchovala a chcem sa poďakovať jej matke, otcovi, chcem sa poďakovať všetkým, ktorí ju obklopujú, mestu, v ktorom vyrástla i spolupracovníkom z Trioly, že dokázali dotvoriť ženu takýchto hodnôt. Ženu, ktorá je príkladom vari pre celú našu krajinu a robí radosť nám všetkým.“

Z internetovej diskusie

Měl jsem možnost být v Helsinkách na MS v atletice v r. 1983 a když jsem viděl, jak stadión a na něm 70 000 diváků vstal a Jarmile Kratochvílové aplaudoval, byl jsem opravdu dojat a když přebírala zlatou medaili a těch 70 000 lidí povstalo znovu, aby vyslechlo československou hymnu, byl jsem na Jarmilu Kratochvílovou hrdý.

Zasadačka tíchne a tlieska. Jarmila v duchu ráta, ako dlho to všetko ešte bude trvať. Ľudia na námestí tiež rátajú. Im však na nejakej tej polhodine nezáleží. Počkajú si, aj keby to malo trvať do večera. Možno čakajú aj pri Kratochvílovie domci.

Ale nie. Tam, kde sa pri rybníku začína Jarmilina domáca tréningová trať, uháňa len akýsi mládenec na babete. Ide mu to ľahko, no pre chodca je dráha, ktorú majsterka sveta vytýčila príroda, náročná. A keď si na nej človek zakluše, razom sa zadýcha; radšej sa len poprechádzať. No byť tak svetovou rekordérkou, musel by ju našinec ešte dnes večer preklusať. Tréner je nekompromisný – musíš zabehnúť aspoň päť, šesť kilometrov. Bezpodmienečne.

Ale najprv treba zastať na našom dvore, v maminej kuchyni, v našej izbe, vybaliť kufre, glgnúť si s rodinou maličký hlt šampanského. A predtým ešte vybaliť darčeky. Lebo deti sa už nemôžu dočkať a na ich nedočkavosť sa Jarmila tešila najviac.

Potom sa ospravedlní, vkĺzne do teplákov a už je všetko, ako má byť. Viac než ružovučké údené s lahodnou kapustou a nadýchanou knedľou vnímajú príbuzní a hostia medaily. Okolo rodinného stola kolujú zlaté a strieborné bohyne víťazstva stojace na zemeguli s vavrínovými vencami na hlavách a korunou písmen World International amateur atletic Féderation nad sebou. Z rúk do rúk ide aj maličký strieborný štadión, dar za prekonanie jeho rekordu. Jarmila ho necháva pri stole ako zálohu.

„Nehnevajte sa, ja musím...“

Ako bolo v Helsinkách

Na Golčův Janíkov padá tma a jeho oslavovaná obyvateľka sa ide rozklusať okolo rybníka, popri cintoríne, do tichého lesa. Majstrovstvami sveta sa atletický život nekončí. O dva dni odlieta na Európsky pohár do Londýna. A v stredu 17. augusta sa od úst k ústam nesie, predstavte si, ona ešte večer trénovala! Dnes by však mala podľa tréningového plánu oddychovať. Lebo majsterka, nemajsterka, popoludní musí opäť behať. Ťažko

však možno programovo odpočívať, keď podchvíľou niekto príde. To s kytičkou, to s darčekom, to s pozdravom, či len so zvedavosťou. Darmo ju mamka zatajuje, darmo sa Jarmila snaží ukryť. Gratulanti sú neodbytní. Dovolenkárom z Brna sa dnes pokazilo počasie, čo, vraj, budeme robiť, sme blízko, pôjdeme sa pozrieť na Kratochvílovú. Prišli, videli a sotva odišli, buch, buch, susedka priviedla mladý pár až z Chebu. Chcú sa spolu s ňou len vyfotografovať. Iní chceli len podpísať fotografie, ďalší len posedieť a vidieť medaily, bývalá spolužiačka prišla až z Kladna a chce sa len porozprávať, sesternica s deťmi ju prišla len pozdraviť, decká z ulice sa jej chcú len dotknúť.

Ešteže je ticho a pokoj na Čáslavskom štadióne. Kolegyne Vlasta Rudolfová a Jana Červenková jej dlho stískajú ruku, chlapci z oddielu ju trochu vyspovedajú a kým tréner pripravuje všetko potrebné na tréning, letí k Jarmile malý Aleš. Od zeme ho sotva vidieť, zato kyticu pre tetu Kráťu má obrovskú, ba častuje ju aj čokoládou.

Jarmila Kratochvílová po Helsinkách v Čáslavi<br>Foto: Marta Moravčíková

Po Helsinkách v Čáslavi
Foto: Marta Moravčíková

V skromne, jednoducho, staručkým nábytkom zariadenej miestnosti začína medzitým vrieť voda. Teta Kráťa, ako ju volajú deti, varí kávu (mimochodom, to je káva!), vybaľuje keksy a víta sa s lekárom, riaditeľom čáslavskej nemocnice MUDr. Vlastislavom Málkom. Tak, ako bolo?

„No, tisíckrát radšej by som v tých chvíľach bola bývala tu. Občas som síce nadávala, lebo mi tu neraz bolo krušno, ale tam to bolo neporovnateľne horšie. A keby ste vedeli, aká som včera a dnes príšerne unavená! Tak som nebola ešte nikdy v živote. Ešteže som nebežala aj maratón...“

A opäť sa začína – aj medicínsky – rozoberať až hmatateľný psychický tlak v momente rozhodovania, silné bolesti hlavy, na ktoré nezaberala nijaká moderná lekárska metóda od ježkov na čele, cez akupunktúru až po magnetické pole, do ktorého ju celú vopchali, aby sa jej uľavilo. Nič nepomáhalo.

A ona cíti, že sa konečne treba rozhodnúť, aby všetko napätie mohla hodiť za hlavu, a zároveň sa rozhodnúť bojí, lebo nevie, či to, čo napokon vysloví, bude správne. Bojí sa, lebo si je vedomá, že sa rozhoduje za celý svoj doterajší život a že sa navyše nerozhoduje len za seba. Čo, ak to nevyjde?

Tréner nepochybuje. Musí to vyjsť. Pozná svoju zverenkyňu azda lepšie ako ona sama. Ani lekár nepochybuje, hoci jej boj sleduje len pri televízore a v novinách. Vie však, v akom stave je jej vytrénovaný organizmus a vie aj čosi oveľa dôležitejšie: Jarmila si verí. Verí v svoje schopnosti, vo všetko, čo sa v nej nazbieralo za pätnásť rokov práce. Len jej vnútornú silu nič nesmie ohroziť. K Jarmile preto nesmie nik cudzí, nijaký novinár, aby nebodaj nevhodnou pochybnosťou nepodlomil jej dôveru v seba. Iba inžinier Kváč za ňou programovo, presne nainštruovaných, vysiela jednotlivých členov výpravy. Prichádzajú akože náhodou. Ubezpečujú Jarmilu, že na jej áno čaká celý národ, podpichujú ju, či by nechcela byť podobná Emilovi Zátopkovi, ktorý – pozri, tamtou bránou si vbiehal na ten istý štadión po zlato. A Jarmila prijíma trénerovu hru. Dá sa presviedčať, prikyvuje, zvažuje a – trápi sa. Do rozhodnutia jej už zostáva len niekoľko hodín. Keby tu bola aspoň maminka! Lenže rozhodnutie už treba zverejniť, nemožno viac otáľať. Jarmile prichádza až mdlo, chveje sa, bledne. Nakoniec zo seba dostane, že to riskne.

A potom sa to začína...

Kratochvílová vyhráva semifinále štvorstovky a ide do tunela, kde sa zhromažďujú pretekárky pred štartom. Masér Stanislav Hervert, ktorý má povolenie byť pri nej, sa tam ponáhľa tiež. Nedbá, že sa ešte nevydýchala, nestačila vyzuť, už leje na ňu emulzie, hromží na dôkladnosť, s akou si uviazala šnúrky na tretrách, ale vzápätí ju upokojuje: Neboj sa, neboj, je to dobré, je to dobré. A Jarmila vyčíta trénerovi, ktorý tam práve vbehol:

„Vidíš, všetko je to v kýbli, do čoho ste ma to len dohnali, veď teraz už neubehnem ani sto metrov! Ja to nedokážem!“

On na to dokážeš! Ona nedokážem! Dokážeš, uvidíš! Nevydržím to! Ale vydržíš, neboj sa, máš na to! Nevydržím! Vydržíš!

Ale už ho vyháňajú.

„Ja už musím ísť, Jarmila, aby ťa nediskli!“

„Preboha, nie! Zostaň!“

„Ale ja už naozaj musím!“

Trénera cestou z tunela na chvíľočku premkne strach. Jarmila vyzerá taká zničená, čo ak to naozaj nevydrží? Požičiava si od kohosi na tribúne ďalekohľad, aby lepšie videl, čo sa s ňou dolu deje. Jarmila sa cestou k štartovým blokom obúva a v duchu modliká: Nech tu niekto je, neodchádzajte! Nech tu niekto je! Masér sa snaží, ako môže, ale už vyhadzujú aj jeho. Obieha plochu, vracia sa z opačnej strany, no opäť ho vyhadzujú. Jarmile je nanič. Ešte zachytí gesto redaktora Pavla Vitouša, ako jej z novinárskej tribúny ukazuje – pokoj, pokoj, bude to dobré, a potom zatne zuby.

Nedá sa nič robiť, raz sa rozhodla, je tu, musí vydržať. Prvá sa vyzlieka z teplákov. Tridsiata druhá minúta regenerácie síl sa blíži ku koncu. Pozor!

Výstrel. A je po únave.

Necháva za sebou jednu súperku po druhej. Ešte kúsok, finiš, aplauz. A potom to najkrajšie – stupne víťazov, medaila, naša hymna. Vybehala si ju prvý raz v živote.

No kým by to všetko stačila vychutnať, musí fofrom do hotela a odpočívať. Zajtra beží finále na 400 metrov. Tak to bolo v Helsinkách...

Jarmila Kratochvílová<br>Foto: Z knihy Čekání.

Jarmila Kratochvílová
Foto: Z knihy Čekání.

Namiesto oslavy tréning

V Čáslavi je situácia taká, že treba dopiť kávu a zdvihnúť kotvy. Jarmila musí na dráhu. Napriek tomu, že pred chvíľou s úsmevom zaprotestovala, že si v Helsinkách natrénovala na štrnásť dní dopredu. To si len myslíš, uzemňuje ju tréner a zamyká odpočiváreň.

Gratulanti sa zhromažďujú pri dráhe dvestovky. Kým sa majsterka sveta rozcvičuje, všetci, čo jej bez fanfár, ale zato úprimne prišli podať ruky, znova a znova preberajú všetky detaily majstrovstiev, konfrontujú poznatky a medzitým stopky merajú čas. Je temer tma, keď inžinier Kváč neveľmi ochotne dáva pokyn na ukončenie tréningu. Dnes síce nie je obyčajný deň, ale aj tak sa malo behať viac. Lenže šprintom sa tréning nekončí a treba aj späť.

Jarmila je už na masérskom stole, keď prichádzajú z neďalekého pionierskeho tábora, aby ju pozvali na besedu. Ona má však, na regeneráciu síl odčerpaných svetovým šampionátom len zajtrajšok. Potom ju čaká cesta do Londýna a do Oslo. Ale aj tak by rada vyhovela. Spýtavo sa obracia na trénera. Rezolútne nie. Hoci mu je ľúto, lebo vie, ako Jarmila zbožňuje deti, aké jedinečné zážitky by to boli pre ne, ale naozaj sa nedá nič robiť.

Jarmila Kratochvílová nie je paňou svojho času. Keby vždy išla, kam by sa jej zachcelo, keby vždy robila, čo by sa jej žiadalo, nebola by Kratochvílovou, ktorej sa dnes korí celý atletický svet. Ľudský život nie je súkromná vec. Ten jej tým menej.

 

V Londýne po zisku tretieho miesta v štafete na 4 x 400 m.

Významné medaily a ocenenia

1980 – strieborná medaila v behu na 400 m na OH v Moskve

1981 – víťazstvo na Svetovom pohári v behu na 400 m

1982 – 2. miesto v behu na 400 a 4 × 400 m na majstrovstvách Európy (Atény)

1983 – víťazstvo na majstrovstvách sveta v behu na 400 a 800 m (Helsinki)

1983 – vyhlásená za najlepšiu športovkyňu Európy

1983 – ako prvá žena zabehla 400 m pod 48 sekúnd

1983 – vyhlásili ju za najlepšiu atlétku sveta

1985 – v Golčovom Jeníkove po nej pomenovali cestný beh na 15 km

1988 – Cena fair play UNESCO za celoživotný postoj a prístup k športu

1988 – Cena Pierra de Coubertina, zakladateľa novodobých olympiád

Halové majstrovstvá Európy

Striebro – 1979 Viedeň (400 m)

Zlato – 1981 Grenoble (400 m)

Zlato – 1982 Milano (400 m)

Zlato – 1983 Budapešť (400 m)

Zlato – 1984 Göteborg (200 m)

Je spoluautorkou autobiografickej knihy Čekání (s trénerom Miroslavom Kváčom)


Kontakt: martam @ martam . sk | Webmaster: Fidel