logo_sm
Ti, kteří mohou, se mají postarat o ty, kteří nemohou.
A někdo musí promluvit i za ty, kteří nemají hlas.

Babička Bolavá (Terry Pratchett, Jan Kantůrek)

O strachu, ale aj o odvahe byť človeku človekom.
Reportáž pôvodne vyšla v Smene na nedeľu 23. decembra 1988

Tanier navyše

Marta Moravčíková

Ilustračné fotografie: Jerguš Moravčík

Klamala som, až sa mi od úst prášilo. V duchu (a možno aj navonok) som sa strašne červenala a mala som riadny strach. Budem dosť presvedčivá? Nezavolajú na mňa políciu? A čo, ak si to so mnou niekto vybaví na mieste – ručne? Alebo predsa len budem mať šťastie a nájdem aspoň jediný dôkaz o tom, že rozprávka o ľudskej spolupatričnosti má šancu na život aj v dnešnom svete? Verila som, že áno, inak by som nebola klamala. A ja som veru klamala, až sa mi od úst prášilo. A predsa to nebol podvod. Klamala som preto, aby som sa dozvedela pravdu.

Strach, či ostych?

Je to možno paradoxné, ale napriek milosrdnej anonymite, ktorá sa prisudzuje veľkomestám, najviac som sa ostýchala v Bratislave. Prosba, s ktorou som sa kvôli tejto reportáži vybrala za ľuďmi, bola totiž na súčasné pomery taká nezvyčajná, ako je pre nás nezvyčajná doba, v ktorej vznikali slovenské ľudové rozprávky, v ktorej sa oná prosba vyslovovala bežne:

„Neprenocovali by ste ma?“

Odvahu spýtať sa takto priamo v Bratislave, som nezozbierala vôbec. Tvárila som sa ako redaktorka banskobystrického Smeru (azda mi kolegovia zo Smeru, ktorý už, žiaľ dávno neexistuje, toto inkognito odpustia), ktorá nedostala nocľah v nijakom bratislavskom hoteli a hrozila jej noc na stanici. Zastavovala som teda Bratislavčanov a klopala som na ich dvere. Nevedia o niekom, kto prenajíma izby?

Bolo dačo pred šiestou večer, ľudia sa náhlili za poslednými nákupmi, keď som oslovila vari päťdesiatročnú ženu. Neúspešne. Nevedela o nikom, kto by mi poskytol ubytovanie. Ale nezavolala na mňa ani policajta, čo stál neďaleko, a to som tiež pokladala za úspech. Aj to, že keď som jej vykresľovala, ako mi zrejme na spanie nezostane nič iné, len stanica, aspoň ma poľutovala.

Hra na prosbu o nocľah sa zopakovala vari o dvesto metrov ďalej s mladou mamičkou bucľatého chlapčeka. Moja otázka ju viditeľne zaskočila, a aby sa ma čo najskôr zbavila, odporúčala mi Čedok. A vy by ste... začala som nesmelo. Nie, nie, nie, ona veru nevie, ako by mi mohla pomôcť a rýchlo odišla. Ani som sa jej veľmi nemohla čudovať. Bol večer, zima, tma, a dnes (1988) sa veru stáva všeličo.

Ani vedúca smeny v kaderníctve poniže hlavnej stanice nebola mojou otázkou veľmi nadšená. Nepoznala nikoho, kto by bol ochotný ubytovať ma. O takom človeku nevedela ani jej kolegyňa, a dve zákazníčky tiež len bezradne krčili plecami. Nedala som sa však odradiť a vytrvalo som postávala, dúfajúc, že sa v nich čosi zobudí. Nezobudilo sa. Všetky ma ľutovali, presviedčali, že by som sa mala o čosi pokúsiť, lebo spať treba, ale... Vtedy som už nevydržala a vyšla s pravdou von. Viditeľne sa im uľavilo, ba ponúkli mi aj stoličku.

„Keby ste s tým divadlom boli vydržali ešte chvíľočku, už som mala na jazyku, že vás vezmem k sebe,“ usmiala sa na mňa staršia pani. „Sme predsa ľudia a mali by sme si pomáhať.“

Cesta večernou Bratislavou mi trvala ešte niečo vyše hodiny a k otázke, či by ma niekto prenocoval, som sa nadýchla ešte niekoľko ráz. Ale iba nadýchla. Tváre okoloidúcich, ich pohľad, ktorý sa díval cez človeka a videl všetko možné, len nie človeka v ňom, však spôsobili, že moja odvaha zakaždým zlyhala. Dodnes presne neviem, či preto, že som sa bála odmietnutia, alebo preto, že som sa ostýchala prosiť.

Prekvapenie

Do Senca som prišla ráno okolo deviatej. Auto so šoférom zostalo zaparkované v bočnej uličke a ja som sa vybrala medzi ľudí vyzbrojená svojím pracovným príbehom.

Tentoraz som sa premenila na produkčnú košickej televízie, ktorej bratislavská kolegyňa zabudla zabezpečiť nocľah. Všetky hotely boli akože plné a ako na potvoru, ani v Senci sa mi nepodarilo ubytovať. Lenže ja tu mám ešte aj zajtra povinnosti a dakde spať musím. Kto mi poradí, kde?

Prvých som oslovila mladých manželov, ktorí ťahali sánky s jedenapolročnou Kristínkou. Nevedia o niekom, kto prenajíma izby? Nevedeli. S veľkou účasťou však začali nahlas uvažovať, čo by sa dalo robiť. Keď postupne vylučovali jednu možnosť za druhou, spýtala sa ma odrazu mladá mamička, na koľko nocí vlastne ten nocľah potrebujem.

„Na jednu,“ vravím s povzdychom, a ona na to:

„No tak to môžete zostať aj u nás.“

„To myslíte vážne?“

Koktala som celkom nefalšovane, pretože jej ponuka mi naozaj vyrazila dych. Takú spontánnu reakciu po niekoľkých minútach známosti som nečakala ani vo sne. No keď pozvanie potvrdil aj manžel, ba potešil sa že Dada aspoň nebude sama, kým on bude na poobedňajšej smene, uverila som, že rozprávky neumierajú. Mali by z čoho čerpať i dnes. Vyšla som s pravdou von. Drahomíra a Panajotis Kandarasovci ma však aj tak pozvali na návštevu, takže o spontánnosti a príčinách ich ponuky som sa mohla dozvedieť čosi viac.

„Nenechali by sme vás predsa na ulici,“ ubezpečovali ma.

Či by nemali strach? Prečo? Panajotis by ma však určite legitimoval. (Zažili už, ako sa im dakto dobýjal do bytu...) Ale aj tak by som predsa mohla byť podvodníčka alebo zlodejka, údaje o takýchto „profesiách“ sa predsa do občianky nepíšu... Mávli rukou. Ukradnúť by som im vraj nemala čo. Koľko by za nocľah pýtali? Panajotis sa takmer urazil. Po prvé nie sú

hotel prvej kategórie, (teplá voda tečie len občas, doplnila s úsmevom Dada), po druhé, keď si už niekoho pozvem do bytu, je mojím hosťom so všetkým, čo k tomu patrí. Tento Grék narodený v Československu hovoril pravdu. U Kandarasovcov som sa cítila naozaj ako hosť a bolo mi takmer ľúto, že sa tu moja služobná cesta nekončila. Ľutovala som to o to viac, že mi s teplom ich vzťahu darovali aj môj prvý tohtoročný vianočný darček – malú šálku, z ktorej som pila kávu.

Okresné mesto

„Ak vám ide o úspech, mali by sme chodiť po dedinách,“ povedal mi náš šofér Ernest Lovíšek.

Moje bratislavské skúsenosti mu síce dávali za pravdu, ale mne šlo o čosi iné, a tak som auto odvelila do Trnavy. Zaparkovali sme na sídlisku neďaleko stanice.

„Ja vám veru neviem poradiť, náhlila sa odo mňa žena v stredných rokoch. Ďalšia ma posielala hľadať ubytovňu Atómovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach a prekvapila ma až tridsaťštyriročná elegantná predavačka OTEX-u Hilda Kolleová.

„Na jednu noc by to hádam ani mňa nezabilo,“ povedala mi. „Ale boli by ste mojím hosťom,“ namietla, keď som jej za túto službu núkala honorár. „Keď si už niekoho pozvem do bytu, tak rozhodne nie preto, aby som od neho mámila peniaze.“

Hilda Kolleová ma dokonca nechcela ani legitimovať. Ľudia ju zatiaľ nesklamali. Toto leto u nej dva mesiace bývala manželka a deti neznámeho poľského robotníka, pretože v ubytovni im miesto neposkytli. Prečo to urobila, hoci toho človeka poznala len z videnia?

„Neviem. Nerozmýšľala som nad tým. Ale mala som veľmi dobrý pocit, že som neodmietla pomôcť.

Intermezzo

Ďalšia cesta ma viedla okolo Bučian a postavila tam motorest. Chcela som sa cítiť ako naozajstná pocestná, nuž som vošla. Ešte stále som však nemala odvahu prosiť o nocľah priamo. Hoci som poznala tunajšie pomery, spýtala som sa najskôr, či poskytujú aj ubytovanie. Pravdaže, neposkytovali. A účtujúca čašníčka mi ani nevedela poradiť, kto by ma mohol a chcel ubytovať. Mala by som skúsiť v hoteli v blízkom Hlohovci, v Trnave, Piešťanoch.

„To všetko som už urobila,“ klamala som zase, ale konečne som nabrala odvahu aj na otázku, či by ma, samozrejme nie zadarmo, neprenocovala pani vrchná. Tridsaťtriročná Dagmar Ščipáková neodmietla priamo. Povedala mi len, že by to bolo zložité, lebo nie je odtiaľto, býva v Trnave. Na ponuku, že by sme ju ta odviezli autom, nereagovala. Celá situácia jej bola viditeľne nepríjemná. Ďalej som teda nenaliehala a aby som ju viac netrápila, priznala som sa. Uľavilo sa jej, pretože spočiatku ma považovala za kontrolórku. Ale oveľa sympatickejšia som jej nebola ani ako redaktorka. Dôverčivosť sa jej totiž už raz vypomstila. Nechala u seba nocovať kamarátku, a tá ju okradla. Verili by ste po takej skúsenosti neznámemu človeku? Ktovie. Asi by som neverila ani ja. A možno by som, tak ako ona, neverila ani tomu, že by ktosi mohol uveriť mne. Keby sa mi cestou na dovolenku pokazilo auto a zastihla ma noc, možno by som tak ako ona, spala radšej na nepohodlných sedadlách auta, než by som s prosbou o pomoc zazvonila pri najbližšej bráne.

Akosi dnes nemáme veľmi odvahu, (alebo nechceme?) spoliehať sa jeden na druhého. Môžu za to zlé skúsenosti alebo skôr strach, že nadviazaný kontakt by nás obral o súkromie, zmenšil by našu slobodu? Lenže – je ešte slobodou sloboda zamknutá len do úzkosti seba samého? (Prosím mať stále na pamäti, že táto reportáž sa zrodila v roku 1988...)

Muži majú strach

Skôr, než som sa v bučianskom motoreste odhodlala osloviť aj niektorého z hostí, oslovili dvaja muži mňa. Či ma vraj môžu pozvať na pohárik. Pohárik som odmietla, ale domov by ma, vravím, pozvať mohli, vyrukovala som aj na nich s prosbou o nocľah. Najprv to pochopili ako súčasť hry na zoznámenie, no keď som ich ubezpečila, že to myslím vážne, (o mojich roztrasených kolenách a zovretom žalúdku netušili, pravdaže, nič), snažili sa obrátiť celú vec na žart. Vraj, keby nemali doma manželky... Vari by ma manželky vyhodili? Mladší sa kasal, že nie, no starší mi výrečným gestom naznačil, že keď sa veci majú naozaj tak vážne, on si v tomto prípade umýva ruky.

„Tak mi teda dajte adresu vy, ak nič nezoženieme, večer sa u vás zastavíme,“ naliehala som na mladšieho gavaliera.

„Nie, nie, radšej nie,“ poumýval si ruky aj ten. A ja som si uvedomila, že kritériá gavalierstva a rytierskosti sa akosi priveľmi predestilovali. Doslova.

Jeden potrebuje druhého

„Skúste tamto poniže, je tam skoro prázdny dom, hádam by sa miesto našlo,“ narádzala ma mladá žena, ovešaná taškami, keď som ju zastavila, tentoraz v Trenčianskom Jastrabí.

„A vy by ste ma neprenocovali? Zaplatím,“ skúšala som jej súcit.

„Aj by som, ale nemali by ste kde spať. My bývame v jednej izbe štyria.“

Sebe som pripomenula príslovie o dobrých ľuďoch, ktorých sa kedysi všade zmestilo veľa, jej som pritakala, že bytové pomery sú u nás zlé a pobrala som sa do označeného domu.

Privítali ma otvorené dvere a päťdesiatšesťročná Mária Ďurechová. Moja prosba ju priviedla do rozpakov najmä preto, že vraj „majú len tak obyčajne“. Trvalo len chvíľku, kým som ju presvedčila, že obyčajne mám doma i ja a že ma azda predsa len niekam uloží. Veď zaplatím. Lenže ona o peniazoch nechcela ani počuť. Keď hosť, tak so všetkým, čo k tomu patrí. A jej osemdesiatštyriročná matka sa spoločnosti tak potešila, až mi bolo ľúto priznať sa. A keď som odchádzala, stará pani veru bola poriadne sklamaná. Tešila sa, ako sa večer dobre porozprávame. Vnučka Márie Ďurechovej mi zase pošepla, aký má dobrý pocit, že jej babka pomohla človeku, ktorý bol v núdzi. Aj keď to bolo iba „akože“.

A ja som sa tak tešila!

Keď sme sa blížili k Opatovej pri Trenčíne, deň sa už schyľoval k podvečeru, takže som sa rozhodla dohrať svoju úlohu tentoraz až do konca. Len či tu nájdem tie dosky, ktoré znamenajú domov. Len či nájdem domov, ktorý je domovom a istotou o to viac, o čo viac ľudí, aj cudzích (hoci, sú ľudia ľuďom vôbec cudzí?), v ňom smie mať miesto.

Len čo som vyskočila z auta, prišla mi do cesty dobromyseľná pani v čiernom. Ako som sa neskôr dozvedela, bola to bývalá opatovská poštárka, pani Ďuďáková. Aj keď sama ma pre akýsi dôvod prenocovať nemohla, chytila ma za ruku a – aby som sa nebála, dačo skúsime. Mierili sme rovno k peknému vysokému domu. Dvere otvorila mladá žena, s dievčatkom na rukách. Dievčatko sa volalo Kristínka. Druhá Kristínka mojej cesty za ľudskou dôverou a spolupatričnosťou. Pokladala som to za dobré znamenie. A keď pani Ďuďáková povedala, po čo sme prišli, dobré znamenie naozaj zaúčinkovalo. Mladá gazdiná okamžite povedala – ale áno, nech sa páči. Povedala to bez rozmýšľania a tak samozrejme, ako keby pocestných, ktorí potrebujú pomoc, prijímala každý deň. Neskôr som sa dozvedela, že o človeku. ktorého privedie pani Ďuďáková, sa u Zubovcov neuvažuje ani nepochybuje. Pani Ďuďáková je ako vysvedčenie o bezúhonnosti.

Dohodli sme sa, že prídem asi o dve hodiny, lebo mi treba ešte čosi vybaviť. Vtedy ma už u Zubovcov čakala pripravená izba, posteľ, vyblýskaná kúpelňa a nedočkavá štebotavá Kristínka. Čakalo ma však aj striktné odmietnutie. Dočkala som sa ho po otázke, ako sa vyrovnáme. Červenala som sa pri nej aspoň tak, ako domáci pán ktorého pobúrila. Veľmi sa mi žiadalo byť v tej chvíli klasickým pocestným z rozprávok, ktorého úlohu som sa v predvianočnom čase podujala hrať. Veľmi sa mi žiadalo neodhaliť inkognito svojho zámeru a zostať u Zubovcov až do rána. Ibaže aj keď som sa cítila ako v rozprávke, vonku ma v lejaku čakalo redakčné auto so šoférom a doma povinnosť napísať túto reportáž. Po chvíli som sa teda priznala. Bola to úľava a ľútosť zároveň. Oboje zapríčinila možnosť i nutnosť povedať pravdu.

Pretože ani pravda neúčinkuje vždy tak jednoznačne, ako si to niekedy predstavujeme. Nechcelo sa mi odísť. Lenže cesty ľudí nebývajú nekonečné. Iba od ľudí však závisí, ako sa skončia. Je šťastie, ak sa môže cesta človeka za človekom skončiť stretnutím. Ale nie je nijaká tragédia, ani keď sa končí rozlúčkou. Aj rozlúčka totiž môže byť prísľubom. Ak nie iného, aspoň novej cesty. Moja rozlúčka so Zubovcami sľubovala vzťah. Poznanie, že človek ešte stále dokáže mať blízko k človeku. Stačí len prekonať strach. Aj strach so seba samého.

Bolo by pekné veriť, že ani dnes nie je hanbou, ak človek prosí človeka o pomoc. Len tak, len preto, že je človek. Alebo na to máme málo odvahy? Či skôr priveľa pýchy? Alebo nebodaj nevieme byť dosť počestní na to, aby sa z nás mohli stať pocestní? Neviem. Možno na to dajú odpoveď práve Vianoce.

Niekde býva zvykom prestierať na štedrovečerný stôl o jeden tanier navyše. Pre tých, ktorí odišli, ale aj pre tých, ktorí sa vracajú. Pre všetkých, ktorí v ten večer nestačia prísť do cieľa svojej cesty a chcú sa niekde uprostred občerstviť blízkosťou ľudí. Niektorí z nás však zvyknú tanier navyše prestierať v sebe – stále. Aj vtedy, keď sa sami musia stravovať v menze.

Ku ktorým chcete patriť vy?

 


Kontakt: martam @ martam . sk | Webmaster: Fidel