logo_sm
Ti, kteří mohou, se mají postarat o ty, kteří nemohou.
A někdo musí promluvit i za ty, kteří nemají hlas.

Babička Bolavá (Terry Pratchett, Jan Kantůrek)

Keď raz budeme mať čas...
Smena na nedeľu 27. 7. 1989 (?)

Raz

Marta Moravčíková

Foto: coleypauline

Foto: coleypauline

Je taká vzletná metafora – každý deň stretnúť človeka. Keď ho však stretneme, je okamžite naporúdzi aj prozaická skutočnosť: „Ahoj, letím, prepáč, inokedy pobudneme dlhšie. Dnes nemám čas...“

Lenže človek aj tak, aj potom, zase – chce stretnúť človeka. Veď na svet prišiel aj ako homo societas; narodil sa do spoločnosti. Chce sa stretávať a chce, aby ho stretávali, chce nebyť sám.

No chce aj stihnúť. Všetko, čo musí, čo potrebuje, všetko, čo sa núka, čo by možno mohol, ale nechce zmeškať.

Akčný rádius svojho pôsobenia limitujeme vládcom, ktorý nás ustavične tlačí k múru a ktorý sa s nami pohráva, hoci ho večne niet. Čas.

Musíme ho mať na všetko, na čo je nevyhnutný; prácne ho vieme nájsť aj na to, v čom nechceme zaostať – za ním, ale najmä za inými. Málokedy nám však zvýši na jeho vychutnanie a znásobenie vedno s iným človekom.

Sme tvorovia spoločenskí, a tak sa nám žiada obidvoje – držať krok všade a vo všetkom s ostatnými a aj s nimi byť. Ibaže byť s niekým znamená vzdať sa aj časti svojho času. A to si mnohí riadne rozmyslíme. Veď život je len jeden a škoda každej minúty...

A preto sa snažíme využiť sekundu za sekundou, no zavše chceme aj zabudnúť na ich nemilosrdný tok. Zastaviť na okamih čas aj seba v ňom, aby bolo kedy – stretnúť človeka.

Žiada sa nám, a preto sa zastavujeme. S úsmevom, s otvoreným náručím aj so sladkým klamstvom na perách. Klameme úprimne a s čistým svedomím, lebo by sme svoje klamstvo chceli premeniť na pravdu. Raz, keď budeme mať čas.

Luháme si uspokojujúco, vedome a trochu smutne. Lebo sa raz naozaj chceme stretnúť a poriadne porozprávať, zavolať si, sadnúť si na pár slov. Možno si raz navzájom darujeme čas aj na spoločný obed.

Naozaj sa nám žiada stretnúť človeka nielen na okamih, ale na kus slova, čo zanechá stopu.

Preto sa navzájom poubezpečujeme, že si zavoláme, ale že teraz už naozaj musíme... ísť.

A potom sa uľahčene opäť púšťame do pretekov s časom. Spokojní, že sme sa priveľmi nezdržali a že určite zavolať prisľúbil ten druhý.

Kontakt: martam @ martam . sk | Webmaster: Fidel