logo_sm
Ti, kteří mohou, se mají postarat o ty, kteří nemohou.
A někdo musí promluvit i za ty, kteří nemají hlas.

Babička Bolavá (Terry Pratchett, Jan Kantůrek)

Nevšedné stretnutie s Milošom Kopeckým
Vyšlo v týždenníku Mladé rozlety v roku 1989

Dodatočná tréma
alebo
Dobrodružná cesta za múdrosťou

Marta Moravčíková
Foto: ČSTK

Ešte aj teraz, po šiestich rokoch, je to pre mňa nepochopiteľné; napriek tomu – bolo to tak. Ani sekundu z tých vyše dvoch hodín, ktoré som prežila na javisku ako partnerka národného umelca Miloša Kopeckého a zaslúžilej umelkyne Stelly Zázvorkovej, som nemala trému. Kolená, sa mi roztriasli, až keď už bolo po všetkom a ja som si naplno uvedomila, čo sa vlastne stalo. To mi už vyschlo v, krku, srdce mi tĺklo kdesi v hrdle a nebola som si istá, či budem mať dosť odvahy, aby som po tom všetkom ešte zašla za Milošom Kopeckým po to, na čom sme boli už dávno dohodnutí. Chvíľu sa mi dokonca zdalo, že sa mi to všetko sníva. No list, ktorým sa to všetko začalo a ja som si ho doma znova a znova čítala, aby som si dodala odvahu pokračovať v začatom, bol skutočný.

 

Miloš Kopecký

Vážená paní Moravčíková, všechno chápu, rád Vám vyhovím (je-li to v mých silách, abych Vás nezklamal), ale vzhledem k mému časovému zaneprázdnění nevidím jinou cestu, než abyste mne navštívila v divadle, když mám představení Domu na nebesích. Při Richardovi III. prosím, ne, to mám se sebou mnoho práce. Při Domu mám dosti času, přijďte.

Miloš Kopecký 27. IX. 1983

 

Bola to odpoveď na moju prosbu o rozhovor, ktorú som, presvedčená, že sa ňou umelec takého formátu zrejme nebude ani zaoberať, poslala do vinohradského divadla krátko predtým. Umelci veľkého formátu však zvyčajne bývajú veľkí aj keď ide o menej ako o veľké veci... Rozhovor sa mal uskutočniť v pražskom Divadle na Vinohradech a ja som netušila, že pre mňa bude znamenať krok na dosky ktoré znamenajú svet.

K služobnému vchodu divadla, spred ktorého vyštartovala sanitka, som dorazila dobrú hodinu pred začiatkom predstavenia. Ako som však pochopila hneď po prvých vetách vrátničky, zbytočne.

A vôbec nie preto, že Miloš Kopecký, ako raz sám o sebe povedal nemá rád interview. Príčina bola vážnejšia: sanitka, ktorú som stretla, parkovala pred vinohradským divadlom kvôli nemu.

Bolo mi nanič. Pani z vrátnice ma však utešovala, že možno ešte nič nie je stratené, aby som čakala. Vlak domov mi šiel až po polnoci, tak som, odovzdaná do rúk osudu a milej vrátničky, sedela v kútiku pri dverách a presviedčala sa, že čo sa nepodarilo dnes, môže sa hádam inokedy. Vari po polhodine sa objavila inšpicientka a – zaviedla ma do umelcovej šatne. Moje ospravedlňovanie a svoje ťažkosti s trávením založil Miloš Kopecký ad acta konštatovaním, že ich netreba brať do úvahy, pretože pochytili polovicu divadla a má ich na svedomí pravdepodobne nejaký vírus. Usadil ma, dal uvariť kávu, upozornil, že dnes, vzhľadom na jeho stav, z interview nič nebude a povzbudivo sa usmial. Čo, keby sme to spáchali o pár dní neskôr, keď bude v Bratislave účinkovať na Bratislavských džezových dňoch, v Kresle pre hosťa? Ak súhlasím, mám predostrieť svoju predstavu. Súhlasila som nadšene a predostrela „n” starostlivo premyslených otázok. Priznám sa, že vtedy som mala trému ako dom. Ortieľ znel:

„A hele.. ano! Zajímavé. Hm... Dobře. Ty otázky, zdá se mi, jsou o něčem. Myslím, že to interview uděláme, čo myslíte vy?“ pohrával si trochu s mojim strachom.

Nabrala som odvahu a ako dobré znamenie som mu spolu s otázkami nechala malý talizman, čiernolakovaný kameň z Vietnamu. Hádam mi v jeho rukách prinesie šťastie a rozhovor predsa len uskutočníme. Vyprevadil ma s tým, aby som mu, keď bude v Bratislave zavolala do hotela. Nevie, do ktorého, ale to si ja už zistím.

Keď prišlo na lámanie chleba, zisťovala som to takmer celý deň a už som to celkom zúfalá takmer vzdala, keď mi v poslednom hoteli, Kyjev, recepčná oznámila, že Miloša Kopeckého síce medzi ubytovanými nemá, ale zato u nich býva pani Stella Kopecká-Zázvorková. Možno... Možno sa premenilo na realitu. Pani Stella nielen vedela, kde jej bývalý manžel Miloš Kopecký býva, ale ma aj informovala o programe, v ktorom mali spolu účinkovať. Vydýchla som si však predčasne. Telefón v izbe číslo 714 nik nedvíhal. Namiesto neho dvíhalo, až zdvihlo mňa. Odkráčala som do hotela.

Sedela som v hale, pozorovala hosti a nervóznela. Začiatok predstavenia v Dome ROH sa hrozivo blížil, a Miloša Kopeckého nikde. Aj pani Stella už zišla dolu, ruch sa stupňoval... Obeť môjho prenasledovania sa objavila na poslednú chvíľu. Nenápadne som sa pripomenula, dohodli sme si stretnutie na druhý deň a ja som Miloša Kopeckého požiadala o možnosť sledovať dianie na scéne zo zákulisia.

Súhlasil a moje interview na tému dobro a zlo, na ktorú sa vtedy sústreďovalo naše vianočné číslo sa začal až v aute. V šatni, kam ma pozval, som už mala v magnetofóne prvé myšlienky. Vzácny úlovok však skalila veľká hanba. Nezmenšilo ju ani to, že som sa nemusela hanbiť za seba, ale za niekoho iného. Miloš Kopecký totiž požiadal usporiadateľov o šálku kávy a namiesto toho, aby sa mu pokúsili vyhovieť, odporúčali mu čakať, kým otvoria bufet... Aby som zachránila, čo sa dalo, pozvala som oboch na kávu ja. Bývala som totiž hneď za rohom. Cestou k východu nám však prišli oznámiť, že už môžeme ísť do bufetu. Nech sa páči. Nech sa páči znamenalo vystáť na kávu rad. Vystáli sme. Presnejšie, vystál ho Miloš Kopecký, ktorý nechcel ani počuť o tom, že by sa žena, hoci aj hostiteľka, mala postaviť do šóru.

Miloš Kopecký ako doktor Štrosmajer

Bolo mi všelijako a azda preto sa pri káve typicky bufetovej chute skrútil rozhovor na ľudskú hlúposť.

„Víte že jste mi málem nasadila brouka do hlavy tím, co jste tady řekla plna ostychu – do jaké míry má člověk právo říct o někom suverénně, že je hloupej? Proč?“

„Tie pochybnosti vyplývajú z dávnej novinárskej poučky, že kvalita rozhovoru závisí od kvality otázok.“

„Aha, rozumím. Ptáte se, sebe sama, jestli není vada ve vás, když vám někdo odpovídá hloupě. Teoreticky snad, ale... To je stejné, jako kdybych si já položil otázku – není vada ve mně, že inspiruji jenom k hloupým otázkám? Ale snad ne. To bych nemohl dělat divadlo. Vždyť herectví je o znalosti lidských duší. Člověk se pořád snaží dobrat nějakého poznání a někdy to jde těžko. Nicméně, je to kouzelné. Vy jste mne třeba zaskočila otázkou, co považuji za největši hodnotu v životě. Nikdy jsem nad tím nauvažoval, až teď jste mne k tomu donutila.

„A k čomu ste dospeli?“

„K životu. Nic víc přece neexistuje. I když je z nášho hlediska jakoby samoúčelný. Nikdy se nedovíme přoč, odkud a jak. I proto je život nejvyšší hodnota. I když, a je to svým způsobem krásné, jeho cílem je smrt.“

„Človek sa narodí preto, aby zomrel... ale medzitým musí prejsť istú cestu.“

„Tááák! To všechno vysvětluje – vznikání a zanikání. A to dává naší existenci smysl.“

„Ale najmä to, že tú cestu človek nemusí prejsť len kvôli sebe.“

„Přesne,“ zavŕšil Miloš Kopecký, pretože z réžie prišli oboch hostí pozvať, aby si prezreli scénu. Všetko bolo O. K., len Miloš Kopecký požiadal priniesť ešte stolík a zaujímalo ho, kde bude tretie kreslo. Nikde, vyhlásili usporiadatelia, veď načo aj? Predsa pre hostiteľa, začudovali sme sa všetci. Usporiadatelia však boli presvedčení, že „hostiť“ otázkami sa budú obaja účinkujúci navzájom. Pokoj Miloša Kopeckého bol však okamžite preč, do môjho bloku pribudli z jeho úst pojmy nonsens, diletantizmus a chystal sa vrátiť do hotela. Teplota ovzdušia citeľne klesla.

Situáciu zachránila pokojná, šarmantná a múdra pani Stella. Presviedčala a... Hoci veľmi nerád a s hromžením, zasadol nakoniec do svojho kresla aj Miloš Kopecký. Profesionálov by nemalo nič prekvapiť. Obaja zvládali svoju úlohu nedobrovoľných improvizátorov profesionálne, no predsa len bolo nad ich sily vyprovokovať obecenstvo k odvahe klásť otázky. Chýbal sprostredkovateľ, hrozilo fiasko.

Sedela som v zákulisí na starej, od farieb a lepidiel zafŕkanej a rozpadajúcej sa stoličke, bolo mi do plaču a strašne som sa hanbila. Keď už hosťom dochádzal dych, vyhlásil Miloš Kopecký, že sa mu to nepáči, spýtal sa divákov, či mu doprajú aspoň cigaretu, keď už mu nedopriali otázky a bezpečnostní technici povolili. Hosť teda odkráčal zo scény po cigarety a popolník.

Keď šiel popri mne, obrátil oči k povale a odohral sa takýto dialóg:

„Je to také trápne, že som chvíľami mala chuť vybehnúť na javisko a odkonferovať to celé sama.“

„Ale to je vynikajicí nápad! Vy byste toho byla schopna?“

„Keby som bola presvedčená, že by to pomohlo, tak áno.“

„Ale to víte, že by to pomohlo! To je skutečně vynikající nápad. Víte co, my jim to uděláme!“

Bleskovo sme sa dohodli na miniscenári môjho nástupu na scénu. Miloš Kopecký chytil ošarpanú stoličku, na ktorej som sedela a vyšiel s ňou k pani Stelle. Kým ohlásil môj príchod, technici sa spamätali, priniesli tretie kreslo a ja som sa ocitla medzi dvoma významnými hereckými osobnosťami. To už vo mne trochu hrklo, lenže už sa nedalo cúvnuť tak som si len opakovala, že nesmiem zostať ticho a spustila som. Čo som hovorila, nepamätám si doteraz. Viem len, že keď som po chvíli rozhovoru vyzvala divákov, aby sa pýtali, čo ich zaujíma, otázky z hľadiska sa sypali ako z rohu hojnosti.

Trvalo to dlho, nik neohlasoval prestávku a ja som nemala tušenie, kedy by sa program mal skončiť. Keď sa blížilo pol jedenástej, prisunula som pred Miloša Kopeckého lístok s otázkou, či to nevie on. Pokrútil hlavou a zašepkal, že pokojne môžeme pokračovať, lebo ho to začalo celkom baviť. Pani Stella zareagovala podobne a navrhla ukončiť večer tak, aby diváci stihli posledné autobusy.

A vtedy vo mne nastala panika. Odchádzať z javiska spolu s týmito dvoma umelcami pri potlesku, ktorý patri výlučne im, mi pripadalo ako svätokrádež. A tak som sa po poslednej odpovedi rozlúčila s obecenstvom na pochode. Tento večer uviedli Miloš Kopecký a Stella Zázvorková sami, nuž som ich, odchádzajúc do zákulisia poprosila, aby ho aj sami ukončili. A oni sa obaja rozlúčili tak, akoby sme scenár, ktorý som práve vymyslela, mali niekoľkokrát odskúšaný.

Opona spadla a ja som si vydýchla. Ešte stále mi to nedošlo. Až cestou do šatní. Miloš Kopecký sa odrazu otočil, povedal, že mu je ľúto, že sa večer už skončil a podal mi ruku. Bol to pre mňa najohlušujúcejší aplauz, aký som kedy za svoju prácu dostala. A až vtedy, sa ma zmocnila tréma. Roztriasli sa mi nielen kolená, ale každý nerv, a doma som sa ešte dlho rozhodovala, či za Milošom Kopeckým predsa len mám ísť. Nebola som schopná posúdiť, či to, čo som vyviedla, možno kvalifikovať ako odvahu, alebo drzosť. V redakcii však na rozhovor čakali, takže som na druhý deň nakoniec predsa len na dvere izby číslo 714 v hoteli Kyjev zaklopala.

Miloš Kopecký a Jan Werich

Rozhovor sa odvíjal ako dobrodružná cesta za múdrosťou a ja sa k nemu často vraciam. K tomu, ktorý vyšiel i k myšlienkam, ktoré až dodnes zostali len v mojom bloku a na magnetofónovej páske. Napríklad k úvahám o tvorivosti, ktorú považujem za jednu z najvyššich hodnôt, ku ktorým sa človek môže dopracovať, ale aj o veľkorysosti, ktorá ju zase môže umocniť.

„Velkorysost považuji za velmi prospěšnou,“ povedal Miloš Kopecký. „Nemyslím sice, že její nedostatek tvořivost zabije, ale může obtěžovat, ztížit práci, otrávit lidi, zpomalit jejich tvořivý vzlet. Ale člověk, kterému opravdu o něco jde, velkorysý je. Už proto, že sám cítí potřebu velkorysosti. Proč by ji bral druhým? Jestliže je to někdo, koho nejde jinak, než brát vážně, má zřejmě velkorysosti dost. Protože ví, že s ní v životě pořídí víc.“

„Ale takých, ktorým chýba toto poznanie, je veľa. Dosť často ho postrádame napríklad pri konfrontácii staršej a mladšej generácie. Ak nie iné, chýba tam zmysel pre dôležitosť formy, zmysel pre krásu v jednote vnútornej i vonkajšej. Ale práve forma môže byť za istých okolností dôležitá na zušľachťovanie človeka.“

„Ano, forma jako vnější jevová podoba. A čím více forem, tím lépe. Bohužel, mládež si dneska takřka vůbec nectí formu. Neodsuzuji je proto, ale říkám, že je to strašná škoda. Jsou přesvědčeni, že forma vylučuje upřimnost, spontaneitu... Ale ne! Forma to všechno jen ukázňuje.“

„Forma úprimnosť a spontaneitu vlastne povyšuje, robí krásnou.“

„Samozřejmě! Schopnost dávat věcem dokonalou, krásnou, formu vede k velkému zvnitřnění.“

„Je to vlastne túžba posúvať človeka vyššie.“

„Ano. Držet si puky. Nepovolit sám sobě, nerozsedět se ve falešném sebeuspokojení.“

„Preto je zrejme dôležité, aby sa človek aj v tých najťažších chvíľach, povedzme vo vojne, v zajatí, holil, umýval, dbal o seba. Má to hlbší zmysel, než sa na prvý pohľad zdá.“

„Jistě! Má to velmi hluboký smysl. Ale právě tohleto je těžké mladým vysvětlit. Trochu si to pletou. Ovšem, bylo by zajímavé uvažovat, proč. A taky o tom, proč je tak obtížné přesvědčit je o důležitosti těchto věcí...“

Ale to už sú úvahy pre vás. Možno práve vy si na otázky vyslovené Milošom Kopeckým budete vedieť odpovedať. Sú rovnako aktuálne aj šesť rokov po tom, ako zazneli.

Môj rozhovor s ich autorom vtedy ešte pokračoval, a keď už k vytýčenej téme bolo všetko povedané, rozlúčila som sa. Tentoraz už s obrovskou trémou, ktorá neutíchala. Čo ak moje otázky boli hlúpe, čo ak Miloš Kopecký odmietne hotový rozhovor autorizovať? Písalo sa mi ťažko. Ale iba do chvíle, kým som nedostala takéto povzbudenie:

 

Dobrý den,

nechci nic víc, než Vás pozdravit. podat důkaz o tom, že jsem na Vás nezapoměl a zeptat se, jak to vypadá s naším interview. Jsem na něj moc zvědavý.

Ápropos, máte u mne svoji šálu. Zapoměla jste ji v „mém” pokoji. Postrádala jste ji? Napište mi, budete-li mít chvilku času a chuť. Talisman mám neustále na očích.

Pozdravuje

Miloš Kopecký

28. XI. 1983

 

Samozrejme, že na list Milošovi Kopeckému som si našla čas a bola som rada každej príležitosti, ktorá mi umožnila ozvať sa mu. Každý dialóg s ním totiž obohacuje. Škála ľudskosti a múdrosti, hlbokého pochopenia života í ľudí v jeho umení i živote akoby bola nevyčerpateľná.


Kontakt: martam @ martam . sk | Webmaster: Fidel