logo_sm
Ti, kteří mohou, se mají postarat o ty, kteří nemohou.
A někdo musí promluvit i za ty, kteří nemají hlas.

Babička Bolavá (Terry Pratchett, Jan Kantůrek)

O ceste k tomu, čo môže byť cennejšie ako zlato.
Spracované a čiastočne aktualizované z reportáží
Nie je každý ako každý (Nedeľná Pravda, 8. januára 1993) a Som trochu lajdák (Práca 10. apríla 1999).
Neoznačené fotografie sú z knihy J. Kratochvílovej a M. Kváča Čekání.

Nie je každý ako každý

Marta Moravčíková

K úplnému štěstí člověk nemůže dospět sám. Musí mít kolem sebe lidi, kteří mu rozumějí a dovedou i pomoci. Mít kolem sebe takové lidi, s nimiž se o své štěstí může rozdělit. To je vyjadrenie Ryszarda Szurkowského, poľského cyklistu, majstra sveta z roku1973 a štvornásobného víťaza Pretekov mieru. Jeho slová si zapísala do tréningového denníka ako motto majsterka sveta v behu na 400 a 800 m Jarmila Kratochvílová)

Hoci je výnimočná, mladší čitatelia ju už nepoznajú. A tí, čo si ju pamätajú z fotografií či televíznych šotov len vo vypätých momentoch vrcholných výkonov, videli jej možno v tvári a v postave zapísanú iba neuveriteľnú drinu. Vnímali asi len svaly a šľachy zvýraznené tisíckami nabehaných kilometrov a navzpieraných ton, mnohí ju podozrievali z dopingu, ktorý ona popiera. Kto však mal šťastie sedieť jej chvíľu zoči-voči a vnímať ju ako celého človeka, určite ho po chvíli prenikol svit jej osobnosti a nekaždodennej jemnej zádumčivej krásy.

Foto: Z knihy Čekání

V čase mojej piatej návštevy na štadióne, kde Jarmila Kratochvílová, prvá žena na svete, ktorá iba deň po získaní titulu majsterky sveta v behu na 800 m zabehla štyristo metrov pod 48 sekúnd (10. augusta 1983, 47,99 sekundy), trénuje svojich zverencov, uplynulo od skončenia jej aktívnej pretekárskej kariéry dvanásť rokov. Štát, ktorý bol jej i naším domovom, sa rozpadol a spoločnú minulosť si na oboch stranách hranice vytierame z pamäti. Keď však táto rodáčka z Golčovho Jeníkova stála na prvých Majstrovstvách sveta v atletike v Helsinkách na stupňoch víťazov za beh na 400 a potom aj na 800 metrov a počúvala vlastným výkonom zaslúženú československú hymnu, nevnímali sme ju ako cudzinku. A všetko, čím ľudí oslovuje, nepotrebuje pas ani dnes. Živým dôkazom je napríklad jej zverenkyňa, halová majsterka sveta Ludmila Formanová či medailistka Hana Benešová alebo Slovenka Miriam Mašeková, ktorá za ňou do Čáslavi dochádzala.

Pri tretej návšteve na čáslavskom štadióne, v roku 1993, mi stačil jediný pohľad, aby bolo jasné: nič, absolútne nič sa desať rokov nezmenilo. Aspoň nič také, čo by bolo vidieť. Rovnaká škvara, rovnako skromné podmienky (ba možno ešte skromnejšie, pretože všetko je viac opotrebované), rovnaké cestičky v lesoparku Vodranty, rovnako sychravo a mrholivo, ako keď som tu bola prvý raz, mnohé rovnaké tváre a postavy, čo tu trénujú. Rovnaká, s ticho zamatovým hlasom, pohotovým jemným humorom a pokojným skúmavým pohľadom bola i Jarmila Kratochvílová. Iba krehkosť, ktorú nosila ukrytú dosť hlboko v sebe, je odrazu taká zjavná, až to nepripraveného človeka zaskočí.

Intuícia a empatia

Stojím na začiatku cestičky, ktorá je pre skupinku atlétov na rozhraní detstva a dospelosti bežeckou dráhou. Ešte na nič z toho, čo si z Jarmily pamätám, čo zbadám a neskôr napíšem, poriadne nedovidieť, no aj zdiaľky ju poznať – po behu. A ešte po synovcovi Kájovi, ktorý sa na ňu nesmierne podobá. A nielen tvárou. Práve sa na začiatku cestičky pripravuje na ďalší štart.

Jarmila, ktorá sa mu stala trénerkou, už vie – Karel je typ maratónca. Pracovitý, zanovitý, vytrvalý, zaľúbený do atletiky. Na to, aby sa venoval inému športu, bola jeho teta príliš výrazný vzor.

„Nechcela som, aby sa na behanie dal s ambíciou vrcholového športovca, lebo poznám, aká je to strašná drina a odriekanie. Zmocnilo sa ho to však natoľko, že sa tomu už asi nedá zabrániť.“

Chlapci a dievčatá behajú po jednom, dvoch a majsterka sveta, držiteľka striebornej olympijskej a množstva ďalších medailí behá s nimi, meria a zapisuje im čas. Nemusela by to robiť, veď ich výkony majú zatiaľ k výsledkom vrcholových športovcov ďaleko, ibaže ona si zvykla robiť všetko poctivo.

„Nie som však trénerka, ktorá si píše plány,“ pokračuje Jarmila. „Viem, čo by sa malo robiť v najbližších dňoch, cestou sem si premietnem, čo treba robiť dnes a tu si to napíšem. Neznášam návrhy, nákresy a modely, lebo v živote sa beztak neuskutočnia. Niektorí tréneri by sa zo mňa zbláznili. Ako vraj takto dokážem mať majsterku sveta (Ludmilu Formanovú, pozn. autorky). Neviem. Pracujem intuitívne, podľa toho, čo z koho ráno vycítim. Nie je za tým veda, kalkulačky, nemám za chrbtom nijakého biochemika. Všetko je postavené na intuícii a komunikácii.“

Práca? Povinnosť? Láska?

V deväťdesiatom treťom bola jedinou platenou trénerkou v čáslavskej telovýchovnej jednote. Nájsť na jej plat sponzora pritom vôbec nebolo jednoduché. Na plat za prácu v Čáslavi a pre Čáslav. Pretože aj keď ponúk (s podstatne vyšším ocenením a neporovnateľnými podmienkami) mala veľa, chcela zostať doma. Na škvarovom štadióne, ešte schátranejšom, ako bol za jej pretekárskych čias (našťastie, jeho povrch je už lepší), no dali sa na ňom nájsť dievčatá a chlapci, ktorí, ako vraví, ešte nie sú opotrebovaní mestom.

Podľa správy T. Macka z internetového portálu iDnes z roku 2009 trénovala Jarmila už celkom zadarmo skupinu dvanástich až pätnástich detí a juniorov. Zadarmo preto, že má atletiku rada a preto, že čáslavský oddiel jej nemôže platiť. Dvojnásobná svetová šampiónka a doteraz neprekonaná svetová rekordérka žije z dôchodku a nesťažuje sa; ako vraví, nie je rozhadzovačný typ a práca s deťmi ju teší. Hoci, na rozdiel od roka 1993, keď na jej zverencoch, ako mi povedala, ešte bolo poznať, že musia doma čosi robiť, sú podľa nej dnešné deti rozmaznanejšie. Napríklad na to, aby jej v zime pomohli pred tréningom odhrabať z bežeckej dráhy sneh, ich musí prehovárať. A ani behať sa im veľmi nechce; radšej sedia pri počítačoch.

Naopak, Jarmilini zverenci spred zhruba dvadsiatich rokov, boli ochotní trénovať deň čo deň, bez ohľadu na podmienky i počasie, voľný čas či prázdniny, keď snežilo i keď bola horúčava.

Jarmila si už aj priala, aby jej jedného dňa povedali – zajtra neprídeme, no keď im to navrhla, vyhlásili – ak nevládzeš, ty dnes prísť nemusíš, odtrénujeme si sami.

Pravdaže, prišla. Ich zanovitosť ju tešila. Boli ochotní bojovať o svoje výkony, aj keď sa im práve nedarilo či nechcelo. Kde by našla podobných? Ako len ťažko sa cez prázdniny zháňa mládež na tréning vo veľkých mestách! Je pre ňu odmenou, že tých svojich dotiahla k priam vrúcnemu vzťahu k atletike, k práci.

„Nechcela som, aby chodili na atletiku len preto, aby si mohli pokecať s kamarátmi, kvôli línii alebo pre moje meno. Pretože boli aj takí. Ich rodičia si mysleli, že pri mne rýchlo dosiahnu úspech.

Mnohí ani netušili, ako dlho mi trvalo, kým som sa stala dobrá. A koľko ma to stálo.“

Atletika pre ňu bola a je najdôležitejšia

Sme v Čáslavi na prelome rokov 1992 – 1993. Z tmavej oblohy sa na športový areál Vodranty spúšťa hustý dážď. Tréning pokračuje. Pribúda chlapcov, zo školy už prišli atletické nádeje Hanka Benešová a Ludmila Formanová, z ktorej Jarmila vychová majsterku sveta (to sme však ešte nevedeli), čakajú Zuzku Víškovú.

Hana Benešová (vľavo)<br>a Ludmila Formanová, 1993<br>Foto: Marta Moravčíková

Hana Benešová (vľavo)
a Ludmila Formanová, 1993
Foto: Marta Moravčíková

V každej z nich akoby bolo kus Jarmilinho života. Sú z vidieckych rodín, kde namiesto oddychu pred pretekmi musia neraz niekoľko hodín prehadzovať na povale seno (ako často to potajomky, aby tréner nevedel, robila aj ona!), vedia, čo je práca a povinnosť.

„Som tu rada, aj keď je to niekedy veľmi namáhavé a ťažké. Mnohí mi hovoria, že by som na zlepšenie svojho postavenia mala využiť svoje meno. Ale čo by som robila niekde v Prahe, kde by ma možno slušnejšie zaplatili? Dívala sa po tréningu v nejakej garsónke na medaily? No aj tak bol prechod z vrcholového športu na túto úroveň pre mňa nesmierne ťažký. Poviem im niečo desaťkrát, a na jedenásty to urobia zase zle! Koľkokrát som plakala a spytovala sa, či som neurobila chybu, keď som nezostala vo vrcholovom športe. A to som ešte ani raz neotvorila svoje tréningové denníky. Jednak to nepotrebujem, lebo mám všetko v hlave, ba na týchto cestičkách sa mi každá odtrénovaná minúta vybavuje priam fotograficky, jednak sa bojím, aby som od nich nevyžadovala do bodky a kruto všetko, čo kedysi tréner vyžadoval odo mňa. Je iná doba, mladí sú tiež iní, musia ísť svojou cestou, atletika nie je v živote to najdôležitejšie. Hovorievam im to, aj keď v duchu si myslím niečo iné... Pre mňa atletika najdôležitejšia je. Nič lepšie a krajšie, než to behanie, šport, atletiku, som v živote nepoznala.“

Majsterka sa neulieva

Jarmila behá ustavične. Teraz dobieha za Hankou, Zuzkou, Kájom, meria im časy, zapisuje ich do denníka schovaného pred dažďom pod lavičkou. Behá a nevie si predstaviť, čo by robila, keby jej behanie vzali. Vybojovala si ho v zápase so svojou chorou chrbticou i achilovkou, so svojou únavou, s neprajnosťou osudu i zlých ľudí a tak trochu i so svojím životom. Zrejme tak, ako oň teraz – neraz i proti nej – bojuje synovec Kája.

Nie je nadšený, keď ho Jarmila posiela prezliecť. V nohách má osemnásťkrát stopäťdesiat metrov, no nedbal by pokračovať ďalej. Je však pol piatej a on od rána nebol doma. Tak je to každý deň. Ibaže inokedy chodievajú domov, do Golčovho Jeníkova s Jarmilou spolu. Ona však dnes musí zostať v Čáslavi dlhšie, pretože večer je schôdza oddielu. Kým sa Kája prezlieka, nazerám do telocvične, ktorá je zároveň posilňovňou. Je veľká asi ako dve obývačky a iba dvere otvorené do chodby umožňujú dievčatám, ktoré trénuje bývalý Jarmilin tréner Miroslav Kváč, behať krátke šprinty. Nič, naozaj nič sa nezmenilo ani tu vnútri. Zahraniční novinári (z československých som vraj – na moje veľké prekvapenie – bola na čáslavskom štadióne prvá a dlho jediná...) by sa znova, ako v časoch Jarmilinej najväčšej slávy, mohli čudovať, ako sa v takých podmienkach dajú dosahovať svetové výsledky. Ja sa nečudujem.

Keď sa zdvíham na cestu k autobusu do Golčovho Jeníkova, Jarmilin synovec Kája tvrdí, že je ešte dosť času, nemusím sa ponáhľať, stačí vraj pomalé tempo. Ibaže kým on zjavne ťaží silu a rýchlosť z génov kratochvílovskej famílie a aby ma nenechal kdesi vzadu, musí brzdiť, ja popri ňom sotva lapám dych. V Jeníkove by ma už pokojne mohol odbehnúť. Viem, kde som, i kam idem. Presne po tej istej trase, akú som prešla, keď bola jeho hlavná ulica nabitá ľuďmi nadšene oslavujúcimi slávnu rodáčku. Rozdiel je iba v tom, že namiesto okolo rybníka, kde bola jedna z Jarmiliných tréningových trás, upaľujeme domov skratkou. V pôvabnom domčeku, kam som prvý raz vošla pred desiatimi rokmi deň pred Jarmiliným návratom z Helsínk, aby som spoznala a napísala o jej blízkych, akoby sa zastavil čas. Jarmilina mama, Božena Kratochvílová, otec, strýc, teta, sestra, švagor, zázračne nedotknutí vekom. Aspoň na pohľad nie. Iba synovci podrástli, inak sa nezmenilo nič. Aj pani Božena ma víta takým istým srdečným úsmevom, ako keď som jej, celkom neznáma, prvý raz zaklopala na dvere. A sotva si v útulnej kuchyni sadnem, mám (celkom ako vtedy) pred sebou tanier s výbornou večerou. Ani čo by človek prišiel domov, ani čo by sa čas v Jeníkove neodmeriaval bytie.

Bremeno majstrovstva

V ten deň pred dvadsiatimi rokmi prišla Jarmila domov dačo pred deviatou večer. Dnešný večer strávi vo svojom byte. Výnimočne, pretože sa venuje novinárskej návšteve. Inak býva po večeroch zväčša s rodičmi alebo u sestry vo vedľajšom dome. Je tam veselšie a sestra so švagrom ju dokonale chránia pred každým votrelcom. Nie je totiž zriedkavosťou, že si ju ľudia mýlia s encyklopédiou a vyvolávajú, aby sa dozvedeli meno olympijského víťaza povedzme v skoku do výšky na päť. Aby im vyšla krížovka...

Jarmila je vynikajúca rozprávačka. Až sa nechce veriť, že aj rozhovorom s novinármi sa, ako o tom píše v knihe Čekání, ktorú napísala spolu s trénerom, musela učiť. Všetko, o čom sa spolu rozprávame pri pohári bieleho vína, sa nejakým spôsobom dotýka atletiky. Ibaže tentoraz z druhej strany. Tentoraz nerozpráva o hltaní kilometrov behu a kilogramov činiek, ale o tom, ako stláča stopky, vybavuje svojim dievčatám a chlapcom sústredenia, ako pre nich zháňa sponzorov, ako sa o nich bojí. Je človekom, ktorý si ťažko a dlho zvyká, ktorý sa ťažko a dlho sa vyrovnáva s každou zmenou, odchodom, nespravodlivosťou. Pracuje s deťmi, ktoré sa jej pred očami menia na dospelých ľudí a rozhodujú sa, akou pôjdu cestou. A tá cesta môže viesť aj mimo čáslavského štadióna a mimo jej trénerského pôsobenia. Nie každý dokáže obetovať všetko, aby spoznal chuť víťazstiev a prehier.

„Nemám však právo zdržiavať ani jedného z nich. Sú mladí, ambiciózni, v Čáslavi nie je vysoká škola a hoci v mojom živote je to inak, mám povinnosť povedať im, že atletika nie je všetko. Len vždy dodám, aby sa na rozsobáš s ňou nerozhodovali prirýchlo, kým ešte nespoznali to pekné, čo ich môže stretnúť, alebo to hrozné, čo veľmi, veľmi bolí. Keby odišli priskoro, o to všetko by sa okradli. Zo všetkých nebudú hviezdni ani doživotní atléti, viem. Náš Pavlík, hoci je veľký talent, mi tiež hovorí: „Nech si v tvojich šľapajach kráča Kája. Ja som skôr na počítače. A potom,

Jára, každý nemôže byť majstrom sveta.“

Každý naozaj nie...

Zápas s dvoma svetmi

Píše sa rok 1999, zverenkyňa Jarmily Kratochvílovej, Ludmila Formanová, získala titul halovej majsterky sveta a ja znova cestujem do Čáslavi. Na štadióne vo Vodrantoch ma privítala modrooká žena, nad ktorou akoby čas nemal moc. Vzápätí zdvihla ruku, a ďalšia jej zverenkyňa, niekoľkonásobná európska a svetová medailistka Hanka Benešová, sa na druhom konci oválu pustila do behu. Kým došprintovala, dozvedela som sa, že s čerstvou halovou majsterkou sveta v behu na 800 m, ktorá v hale nikdy netrénovala, Ludmilou Formanovou, sa stretnem až popoludní.

Jarmila Kratochvílová, 1999<br>Foto: Marta Moravčíková

Jarmila Kratochvílová, 1999
Foto: Marta Moravčíková

Ale my dve sa vraj do rozhovoru pustíme ihneď. Ibaže ja som za ňou prišla od roku 1983 už piaty raz, takže som vedela, že pri jej zaneprázdnenosti to nebude jednoduché. A naozaj, sotva začneme, zvoní telefón a ona ospravedlňujúco zdvihne slúchadlo. Áno, popoludní tie čísla na Beh mestom Jarmily Kratochvílovej, ktorý býva v Golčovom Jeníkove vždy na Bielu sobotu, budú.

„Niekedy je to všetko ťažké, lebo šport sa čoraz viac stáva biznisom a mení sa na šou, pri ktorej sa naň už veľmi nemyslí. Každého zaujíma len kde a kedy sú aké preteky, ako sa dostať na atraktívne mítingy, kam už manažéri beztak dávno napchali svojich ľudí. Aj športovci vnímajú všetko inak; mnohí na pretekoch fajčia a pijú, a keď sa im čudujem, že takto sotva môžu dosiahnuť veľké výkony, namietajú, že ono to nejako dopadne. Akoby som v sebe bojovala s dvoma svetmi – minulým a súčasným. Veľa rokov som prežila medzi vrcholovými športovcami, kde boli métou iba výkony – a iba za podanie ruky, vyznamenania či nejaké poháre. A tak mám pochybnosti, či som správny človek na správnom mieste. Lenže ja by som nemohla ako telocvikárka učiť deti, ktoré, ako to vídavam, na to vyložene kašlú.“

Jarmilini zverenci na jej pokyny nekašlú.

„Tréningu treba podriadiť veľa, ale vyvažuje to fakt, že Jarmila mi dáva veľa aj ako človek,“

zdôrazňuje Ludmila Formanová. „Vie vyprovokovať, motivovať, vytvoriť atmosféru, aby som si aj unavená povedala, že ešte pobežím.“

Vodranty sú za päť univerzít

Jarmilu pre jej meno lákali všelikam. Najmä do Prahy. „Skúsiť sa vraj má všetko, ale to by som nechcela ani skúsiť. Mávam rôzne pochybnosti, ale tri veci viem o sebe s absolútnou istotou: že by som nemohla odísť do Prahy, robiť politiku (a že som mala ponúk, až sa mi točila hlava!) a podnikať. Som presvedčená, že to, čo som dokázala, som mohla dokázať len tu. Pravdaže, chodíme aj na sústredenia, musíme trénovať aj v teple či na horách, ale základ toho, čo je potrebné na dosiahnutie úspechu, sa urobí na tomto štadióne. Za tie desaťročia som sa tu naučila viac, ako by ma naučili hoci na piatich fakultách. Možno práve preto, že niekedy to nevychádzalo aj päť, šesť rokov, že som zažila veľa chorôb, rôzne prepadáky a moja cesta bola hrozne dlhá. Ale nie som náročná, nepotrebujem zahraničné auto ani nový dom, nemusím jesť bifteky, stačí mi chlieb s maslom. Nemusím mať desaťtisícové kostýmy, chodiť na dovolenky do cudziny. Trvám však na tom, že za mnou musí byť čosi vidieť. Ako keď umyjem okná a mám výborný pocit, že sú čisté vďaka mojej práci... Ja som k šťastiu nepotrebovala víťazstvá, medaily, preteky. Stačilo mi, ak som denne trénovala a večer si mohla povedať, to teda bol tréning! Bola som spokojná á nemusela som to nikde predvádzať.“

Jarmila Kratochvílová však vie, že dobré pocity sa nedajú implantovať. Aj preto sa až úzkostlivo stráži, aby svoju skupinu mimo tréningu nijako neobmedzovala. Vie síce veľmi dobre, že veľké výkony nemožno dosiahnuť bez toho, aby človek zo seba vydal čosi navyše, ale k tomu musí dospieť každý sám.

„Nechcem, aby si mysleli, že im závidím možnosti, ktoré som ja nemala alebo že si vymýšľam. Lebo keď sa dnes (v roku 1999) ľudia niekde dočítajú, že ligový futbalista v Sparte má plat 140 000, myslia si, že to majú všetci športovci, a nedajú si to vyhovoriť. Keď im poviem, že ja som ich za medailu, za osem rokov tvrdej práce, dostala šesť, to mi už neveria vôbec.“

Za týchto okolností od zverencov chcieť, aby pochopili, čo znamená ten úžasný pocit, pre ktorý Jarmila a jej atletickí súčasníci podstupovali roky driny a odriekania, je odvážne.

Odmena za čakanie a... za drinu

Možno by pomohlo, keby si prečítali Kratochvílovej a Kváčovu knihu Čekání. A ak nie celú, tak aspoň úryvky opisujúce majstrovstvá sveta 1983 v Helsinkách:

„Je úterý, 9. srpna 1983. Před několika minutami doběhla Jarmila Kratochvílová svůj velký závod. Pouhých tricet pět minut po semifinálovém běhu na 400 m zvítězila ve finále mistrovství světa na 800 m. Na svou počest slyší na stupních vítězů melodii, na kterou tolik let čekala, která ji hnala kupředu, za kterou se rvala s problémy a trénovala často do úmoru. Melodii, jejíž slova tak přesně vystihují její pocity: Kde domov můj...“

A deň na to po zisku ďalšej zlatej, v behu na 400 metrov a pokorení hranice 48 sekúnd:

„Prožívám nejkrásnější chvíle svého života. Dlouho, moc dlouho jsem čekala, ale stálo to za to. Na stupních vítězů pláčeme radostí i štěstím obě, já i Táňa Kocembová, která byla druhá. Hymna, která zní nad helsinským stadionem, mi připadá ještě velebnější a dojemnější, než včera. Dodává nám sílu. Budeme ji jistě potřebovat ve štafetě.“

V tej štafete spolu s Milenou Matějkovičovou, Zuzanou Moravčíkovou a Táňou Kocembovou vybojovala Jarmila (bežala ako posledná) pre vtedajšie Československo striebornú medailu.

„Potřetí a naposled stojím v Helsinkách na stupních, potřetí vidím stoupat naši vlajku. Před jednatřiceti lety tu Emil Zátopek taky třikrát stanul na pódiu pro vítěze. Stupně jsou jiné a jeho tři medaile byly všechny zlaté. Je to velký rozdíl? Prožívám určitě stejnou radost, stejné štěstí. A už zítra budu přes všechnu únavu moc litovat, že to všechno skončilo.“

 


 

Kontakt: martam @ martam . sk | Webmaster: Fidel