logo_sm
Ti, kteří mohou, se mají postarat o ty, kteří nemohou.
A někdo musí promluvit i za ty, kteří nemají hlas.

Babička Bolavá (Terry Pratchett, Jan Kantůrek)

O (ne)jednom pomaturitnom stretnutí.
Text bol prvý raz uverejnený v Smene na nedeľu 16. septembra 1983

Teraz vychádza pri príležitosti pomaturitného stretnutia študentov a študentiek
štyroch ročníkov Strednej všeobecnovzdelávacej školy
(dnes Gymnázia Ivana Kupca) v Hlohovci maturujúcich v roku 1968.

Čím sme staršie, tým sme mladšie

Marta Moravčíková
Foto: archív

Milá priateľka,
chcela by si omladnúť o 15 rokov? Nie je nič jednoduchšie – ak prijmeš našu ponuku. Síce jednorazovú, ale zaručene účinnú omladzovaciu kúru Ti poskytneme 3. septembra 1983 o 16.00 na Gymnáziu v Hlohovci. Úspech je zaručený. Stačí priniesť si dobrú náladu a kufor spomienok.
Organizačný výbor.

Kto by odolal možnosti zbaviť sa za jeden večer pätnástich rokov? Rozhodla som sa lákavej ponuke podľahnúť.

Kúra začala pôsobiť naozaj účinne. A ešte skôr, ako sa začala. Čo ako som sa snažila, desať minút pred hodinou H som vedela, že do školy budem bežať. Presne tak ako voľakedy. Ibaže bez aktovky. Stalo sa. Škola pustá, škola tichá, len z 3. B sa ozýva krik. Sláva, ešte nezačali. Beriem schody po troch, sotva dych lapám, ale aj tak dobieham tesne po zazvonení.

Nazdar, ahoj, vitaj, počúvaj, čo si vyviedla školníkovi, chce s tebou hovoriť, a vieš čo, skús ho prehovoriť, nech ide s nami. Stihnem to? Jasan! Profáci ešte neprišli. Bež!

Bežím. Lenže krátke trate nikdy neboli mojou špecialitou. A šprint po vyleštených parketách už tobôž nie. Dva kroky, ohlušujúca rana a nadnormatívny rehot. Ležím pred tabuľou ako vrece krumplí. Omladzovacia kúra je naozaj zaručená. Rovnako som bozkávala matičku dlážku pri slávnostnom pochode, idúc si po zelenú stužku nádeje. Zostala mi posledná aj teraz – a nesklamala. Bolelo to iba trochu. Moje tvrdé pristátie obmäkčilo aj školníka. Pôjde sa omladzovať s nami, aj keď na ňom stopy času nevidieť ani jedinou vráskou, šedinou či starnúcou pamäťou. Všetky nás pozná po mene a pripomína aj to, na čo sme už dávno chceli zabudnúť.

Tablo

Boli sme zvláštna trieda. Ako každá iná. Najskôr sme profesorom prerastali hlavy vzájomnou hašterivosťou, potom si zase nevedeli dať rady s našou jednotnosťou. Nezriedka bojovou. Vždy však tvrdohlavou a neústupnou.

Niekedy sme sa stavali na zadné aj z kapricu. Ako vtedy, keď nám triedna naparila gule z nenapísanej opakovacej previerky na zemepise. O písomke sa síce letmo vravievalo, no vždy len ako o čomsi vzdialenom, a keď sa odrazu nečakane ustanovila, rozhodli sme sa, že je to podraz a nepísali sme. Nazdávali sme sa, že sme v práve. Lenže to isté sa nazdávala aj triedna a na vysvedčení z toho boli o stupeň horšie známky z dotyčného predmetu.

Ozaj, prečo ste to urobili, obracia sa na nás teraz triedna. Pre pocit krivdy, z trucu, z roztopaše? To keby sme vedeli! Veď nám aj ľúto prišlo. Reku, ako profku odškodníme? A vymysleli sme genialitu – závesy na okná. Nech sa jej v našej triede učí útulne. Naskladali sme korunky, kúpili neuveriteľný gýč, ušili sme a zavesili. Triedna to prijala ako zaucho a bolo po prímerí. Zato keď od nás v polovici maturitného ročníka odchádzala pracovať do výskumu, slzila celá naša babská trieda ako jeden muž.

Ani dnes nemáme k soli v očiach ďaleko. Hoci – triedny, ktorý s nami potom finišoval k maturitnému cieľu, nás ubezpečil, že na stretávke sa skúšať nebude. A na otázky, čo robíš, ako a čím žiješ, sa bude odpovedať bez známkovania.

Vyvoláva jednu po druhej. Sme stručné. Tu sa nedá našepkávať. A čo už povedať o sebe? Na vlastnom živote sa aj tá najpozoruhodnejšia udalosť zdá samozrejmá. Predstaviť sa však musíme. Veď podaktorým sa menia mená, dorastajú deti (a je medzi nami dosť učiteliek), iné vládnu telefónom, a najobletovanejšia vari bude šéfka manželskej a predmanželskej poradne. Konzultácie si však necháme na potom. Najprv nahlas popremýšľame, prečo sa do svojej mladosti nevrátili notorické nechodičky (na stretávky).

A potom chvíľku pomlčíme, aby sme si predsa len uvedomili čas. Tých pätnásť rokov, ktoré museli uplynúť, aby sme sa presvedčili, že nad všetky byty, ktoré sme si perfektne zariadili, nad všetky platy či postavenia, ktoré sme dosiahli, nad všetky domy, čo sme postavili, nad dovolenky, čo sme absolvovali, nad šaty, ktorých máme plné skrine, nad všetky tituly, ktoré sme získali, nad všetko to, čo sme snívali, že raz budeme mať, je blízkosť človeka. Našich detí, našich blízkych i vzácnosť stretnutí so spolužiakmi a kamarátmi. S tými, čo sa neodvrátia, keď vidia, že sa človek topí, s tými, čo vedia byť priateľmi na život a na smrť, ale aj s kamarátmi, čo nás vedia vrátiť späť. Do dní, keď česť – na škole formovaná, a preto s menom študentská – mala hodnotu nad všetky ostatné. A chceme ju mať v živote stále.

Vravíme i mlčíme o sebe.

Jana sa priznáva, že jej krásne uhľovočierne vlasy už dávno vybledli, Darinu už mesiace skúša zlá choroba, tej slabnú oči, iná má problémy v robote.

Možno je to len môj pocit, no vidí sa mi, že všetky dnes máme bližšie k maturitnej osemnástke než pred piatimi, či dokonca desiatimi rokmi. Možno preto, že máme bližšie k sebe.

Už sa neštylizujeme, nehráme sa na niekoho, kým by sme len chceli byť. Vrásky nám ešte nevidno, prvé šediny sú pod Igorou Royal či Palet Color Setom, ale to, čo sme prežili, máme zapísané v každom geste a slove. A je zvláštne, že čím viac sme toho prežili, tým zreteľnejšie z nás vykúkajú tie dievčence, ktoré sa vedeli smiať vtedy, keď sa im chcelo, plakať, keď sa žiadalo, a biť sa za kamarátky, keď šlo do tuhého. Aj keby bolo išlo o všetko a hrozilo poškvrnenie študentskej kádrovej fasády.

O čom ešte pomlčať? O ničom. Už sa nedá. Odzvonilo. Hodina sa končí. Namiesto zápisu do triednej knihy viažeme uzly do pamäti. Tá robí to a tá zas ono, a všetky spolu urobíme možno kariéru nejakého nadaného dieťaťa.

Baby, švihajte, o päť minút ide autobus. Čaká nás predsa babský ples. Jašter na Starej hore sa nás už nemôže dočkať. Také dámy, to je preňho onakvejšia potrava ako voľakedajšie slečinky. Poďme, poďme, hore ho! Tablo do profesorovho kabinetu, ešte pohľad na lavice, čo pre nás tri roky znamenali svet, a štartujeme.

Stačí nám byť pokope a z dôstojných dám sa dôstojnosť razom začína vytrácať. Hrnieme sa do prostriedku miestnej hromadnej dopravy roztatárené a rozkrákorené, ani čo by sme sa hotovali na krumpľovú, spisovne, pravdaže, zemiakovú brigádu. Oznamujeme si svoje dôležitosti cez deväť sedadiel, dopredu i dozadu, prekrikujeme sa a chichúňame. Vidieť nás tak naše polovičky a ratolesti, hneď by sme prišli o všetku autoritu. U vodiča sme ju stratili po prvých metroch jazdy. Ťuká si s kamošom na čelo. Vraj, ženským šiblo, idú sa zabávať. Pri tom by som teda chcel byť!

Joj, ale nám sa ho veru nežiadalo. Veď čo on vie o mladnutí? Ani sa len do služby neoholil. A my budeme v ministerskom salóniku.

Tabuľa je prestretá akurátne, zasadneme pripíjame si a takmer jedna od druhej hluchneme. Triedna dvíha čašu a môžeme jej vravieť Hanka! To je niečo, páni! Vlastne dámy. Zaraz to musím vyskúšať. Ako prvý deň vyučka na vtedajšej esvéeške. Ešte aj v ten prvý deň tesne pred zvonením a nedajbože nájsť 1. B. Vidím, ide oproti dievčinka s natupírovaným účesom, v ružovej minisukni. Nevieš, vravím, kde to je? Ale áno, poď so mnou. Vojdeme do triedy, ja odbočím do lavice, ona za katedru. No zbohom, holky, ja som jej tykala, mám po chlebe. Ale nemala som. Aj básničky mi potom hodnotila, aj prvú správu mi poslala do Trnavského hlasu. Dokumentácia, to bolo naše, veď je dejepisárka. Nezaostaneme ani teraz.

Stretávka

Ženy, nástup, malé dopredu, vyššie za ne, na koho sa neušlo, čupnúť alebo na stoličku. A triedny – čestné miesto a póza – ľah na stole. Ide sa fotiť. Blesk sem, blesk tam, úsmev číslo dva, zopakovať s číslom štyri a ešte pre istotu s vážnou tvárou.

A potom zábava. Je to ako na šachovom turnaji. Putujeme od stoličky k stoličke, tej treba povedať to, tamtej sa spýtať na ono. neprehľadná, ale zato obsažná simultánka ženských osudov, príspevkov, životov, rozhovorov na najvyššej úrovni.

Smiech. Hrkoce ako koráliky, cvendží, klokoce, stúpa a klesá, chytá sa jednej, druhej, najprv zvoľna, len tak, veď ani nevieme, prečo nám odrazu začala tak intenzívne pracovať bránica. A to všetko robí Majkin smiech. Nenapodobniteľný, srdečný, uľavujúci. Tak sa smeje človek, ktorý je rád na svete. Smejeme sa už všetky. Len chlapi, čo si už prišli vyzdvihnúť svoje polovičky, sú trochu rozpačití. Ženy im vari zblazneli, alebo sa im rozum čistí. Veď takto sa šaleli, keď ešte chodili do školy! Ale teraz? Dávno po tridsiatke? A najhoršie je, že ich, chlapov, akosi nepotrebujú. Aj bez nich sa zabávajú do vôle a stačí im k tomu len Maja s Markou. Kontrujú si, až uši poskakujú.

Marka. Poznám ju bezmála tridsať rokov. Nebyť jej, niet tejto omladzovacej kúry. nebolo by vari dosiaľ ani jednej. Ona vie všetko o každom, zariadi, čo treba, pomôže, zorganizuje. Učí nás byť spolu, patriť niekam, kde človek nie je sám.

Majka, Marka, Marta, Blanka, Jana, Magda, Jarka... Rapoceme ostošesť. Neveľa ich neprišlo, ale chýbajú.

Chýbajú aj Itine husle. Či by sa počúvali teraz, keď sa už chýli k ránu. A ako sa počúvali cez prestávky, keď Ita akože cvičila do hudobky! A ako zneli, keď sme sa lúčili s obľúbeným ruštinárom... Znela hudba a verše z Onegina. Trieda sa ani dlho nemusela dohovárať, čo kto povie, čo sa zaspieva, kedy zatlieska a ... smoklil s nami aj profesor.

Decká, kto začne? Ladíme? Mlaďme! Mladili sme.

Hoci podaktorým už latina načisto vyfúkala z hláv a Gaudeamus veru znelo všelijako. Celkom, ako keď sme sa to učili. Zopár hlasov tíchne a želá veľa šťastia do ďalšej päťročnice. Manželia už za volantmi áut bezmála zaspávajú, náš elán na nich akosi nepôsobí.

Vyprevádzanie, lúčenie, slzy, bozky a trochu na dlhšie než naposledy, zasiahnuté vedomie. Sme iné než minule. Vážnejšie, a preto si nemôžeme dovoliť viac bláznovstiev, staršie, a preto sa môžeme mladšie pochabiť.

Aj vo hviezdach by sme chceli čítať. Čo nás neminie a čo nás obišlo. Triedny, renomovaný slovenský astronóm, sľubuje predpovedať budúcnosť. Hviezdy neklamú. Ibaže tejto noci sa z oblohy trbliecu iba kvapky výdatného lejaka. Utiekame sa teda len k usadenine z kávy. To sú naše hviezdy. Tých sa dotýkame po nociach, keď treba ešte vyprať, vyžehliť, preštudovať ešte jeden spis, napísať článok, opraviť písomky, zaštopkať ponožky. Nejedna by noci povinností bez tých kávových hviezdičiek nevydržala. A pritom, kedysi sme na výletoch preklábosili celé noci až sme sa prešantili k dvojkám zo správania. Dnes sa už treba na bdenie premáhať...

Ba kieho! Kam ste zmizli? Stačí nestrážená minútka,a z 3. B absolventiek bývalej hlohovskej esvéešky zostáva len torzo najvytrvalejších. Marka, to vari nie. Necháme sa tromfnúť céčkarmi? Nevydržíme do pol siedmej ako oni? Mladosť by nemala odchádzať tak skoro. Veď nám sa nechce spať ani lúčiť.

Tablo

Klikajte na oznámenie a uvidíte!

Posledný manžel otvára dvere do auta. Rušajme. Lenže ako ľahko sme sa pred rokmi lúčili so školou, tak ťažko je teraz povedať ad revidendum na ďalších päť rokov.

A tak ešte ideme obzerať Markinu novú sedaciu súpravu. Je výborná. A mäkká. Taká ako Markin chlieb s masťou a glg dobrého vína. Dôvod na zbratanie. Hana si s vami potykala, ja nie som horší, rozhoduje sa triedny a aj Magdin manžel je za. Ako to bude nabudúce? Nepomýlime sa, keď sa teraz z profesora stal Paľo?

Nechce sa nám domov, ale slnko je už vysoko a pri jeho svetle sa ukáže aj tá najvyhladenejšia vráska. Posledné na zdravie, posledné stisky rúk, posledné bozky a ahoj. Ešte pár krokov k spolužiakovmu hrobu, položiť kytičku čakanky, čo rastie obďaleč, a potom sa prejsť ranným mestom. Usmievať sa na ľudí, ktorí sa čudujú dobrej nálade a odpúšťať im nevedomosť i spýtavé pohľady.

Keby vedeli, že som sa napila živej vody, možno by sa aj pristavili, aby sa spýtali na prameň. A ja by som im vďačne poradila. Stačí nechať ožiť maturitné tablo. Stačí sa z času na čas vrátiť do školy. Účinok je zaručený. Lenže nikto sa nič nepýta. Možno na svoju škodu. Keby sa predsa len spýtal, povedala by som mu, že taká kúra dokáže vyhladiť nielen vrásky, ktoré vidieť.

Kontakt: martam @ martam . sk | Webmaster: Fidel